Ach tá poslušnosť!

• 

Details

Published on Wednesday, 15 July 2009 02:00

„Deti, keď prídete na izbu, okamžite ľahnúť a spať!“ vydala rozkaz vedúca detského tábora po nočnom pochode. Jeden chlapec to zobral naozaj doslovne. Keď som kontroloval, ako sa vyvíja situácia na chlapčenských izbách, jeden tam ležal na posteli oblečený. „Daj sa ihneď do pyžama!“ povedal som s autoritou v hlase. „Ale Jayne povedala, že keď prídem na izbu, mám si okamžite ľahnúť a spať. Ja som ju iba poslúchol...“ Takmer som vybuchol smiechom, ale zdržal som sa, lebo som si uvedomil, že ten chlapček to zobral naozaj vážne.

Neskôr, keď som nad tým premýšľal, mi napadlo ako sme niekedy nedôslední v poslušnosti. Zvykli sme si byť akýsi polovičatí a potom sa čudujeme, čo vlastne v živote žneme. Začína sa to už u detí, ktoré vyjednávajú so svojimi rodičmi potom ako otec alebo mama jasne vyjadria svoju vôľu. V tínedžerskom veku často dôjde k ešte väčšiemu vyhroteniu, ktoré sa niekedy končí otvorenou vzburou. V dospelosti sa obyčajne všetko navonok upraví a vysporiada. Je to však len klam, lebo nikto nepozná srdce človeka len Boh sám. Ľudia sa vedia výborne maskovať. Skrývajú svoje slabosti a pády pred druhými, podvedome a niekedy aj vedome ukazujú len svoju lepšiu stránku. Sme však poslušní Bohu? Paradoxne sa totiž môže stať, že niekto, kto sa vedome vzďaľuje od Božej tváre sa bude všemožne snažiť vyzerať dobre navonok a hýriť aktivitou, a to len z dôvodu, že potrebuje nejako zakryť ten tichý jemný hlas, ktorý ho stále ťahá ku Kristovi a ktorému z akéhosi nepochopiteľného dôvodu vzdoruje.

Poslušnosť však nie je slovíčko, ktoré donekonečna opakujú rodičia iba malým deťom. Je to kľúčové slovo pre každého kresťana. Sám Boh prehlásil, že poslúchať je lepšie než obetovať. Prečo? Lebo nemá zmysel hrať sa na niekoho veľmi obetavého, ak je naše srdce celkom inde. Boh do nás vidí! Vie presne, čo sa odohráva v našom vnútri. A je veľmi potešený, keď nájde v nás poslušnosť s ochotou. My ľudia sme mnohokrát zameraní na zovňajšok, ale Boha zaujíma srdce. Zo Starého Zákona vieme, aký prísny bol Boh na izraelského kráľa Saula, pretože neurobil to, čo od neho požadoval cez proroka Samuela. Saul to dokonca myslel dobre a bol presvedčený, že si to vie aj dobre odôvodniť. Pred Bohom však jeho argumentácia neobstála. V knihe Zjavenia sa hovorí o Laodicejskej cirkvi. Mnohí majú za to, že práve ona je obrazom na povrchnú cirkev v posledných časoch. Myslí si, že má všetko, a v skutočnosti sa nachádza v úbohom stave. Spoločným menovateľom jej nelichotivého duchovného stavu je neposlušnosť. Dajme si preto pozor. Cesta neposlušnosti je veľmi jednoduchá. Je to ako zablúdiť v meste, v ktorom si ešte nebol. Naopak, ak máme byť poslušní, musíme bdieť, modliť sa a všímať si každý deň čo nám Ježiš hovorí. Snažme sa Božiu vôľu vykonať dôsledne. Radšej viac ako menej, podobne ako ten chlapec z detského tábora. Možno nami bude niekto kvôli tomu aj pohŕdať, ale Boh z nás bude mať určite radosť.