Rozhovor s pastorom cirkvi Slovo života Brno Michalom Vaněkom

• 

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: piatok, 11. jún 2010, 02:00

Michal je už niekoľko rokov je pastorom cirkvi Slovo života v Brne. Má manželku a tri deti. Do Bratislavy tento krát pricestoval, aby vyučoval na biblickej škole predmet Nová zmluva.

1. Michal, povedz nám niečo o sebe, o svojom obrátení a o svojej rodine.

Narodil som sa v Ostrave, mám 40 rokov a vyrastal som v neveriacej rodine. Ak nepočítam, že som bol ako dieťa pokrstený na prianie mojej starej mamy, tak potom som sa po prvýkrát stretol s kresťanstvom vtedy, keď mi môj priateľ priniesol jehovistickú Bibliu. Tu som po prvý raz čítal o tom, že Boh stvoril tento svet. Postupne som sa začal viac zaujímať o Boha a veci, ktoré sa týkajú viery. Potom som však odišiel študovať na konzervatórium a tu sa medzi umelcami diali všelijaké veci. Zlom v mojom živote nastal, keď som počas hospitalizácie vo vojenskej nemocnici v priebehu výkonu vojenskej služby stretol istého brata, ktorý mi ako prvý svedčil o Ježišovi. A to nielen slovami, ale hlavne prakticky. Prišiel ako dobrovoľník a ponúkol sa, že bude pomáhať na oddelení, kde boli hospitalizovaní pacienti s preležaninami. Raz som tam išiel s ním, avšak ihneď som odtiaľ vybehol kvôli neznesiteľnému zápachu. On to však robil s úsmevom na tvári a bez akéhokoľvek reptania a úplne zadarmo!  A to ma naozaj zasiahlo. Moja predstava o Bohu však bola na začiatku veľmi skreslená. Domnieval som sa, že  Boh je dobrý k „slušným ľuďom“, avšak hnevá sa na tých, ktorí nežijú správne. To spôsobilo, že som si kvôli svojmu bohémskemu spôsobu života (so všetkým, čo k tomu patrí – dlhé vlasy, dievčatá a alkohol) myslel, že „mám naozaj problém.“ Okrem toho moja závislosť na alkohole narástla do takých rozmerov, že rodičia si so mnou nevedeli poradiť a chceli ma poslať na protialkoholické liečenie. Predtým som si myslel, že svoj život mám úplne pod kontrolou. Časom som si však uvedomil, že by som mohol skončiť ako úplná troska. A bolo to práve v tomto období, kedy mi Boh pripomenul slová toho brata z nemocnice, ktorý mi neustále hovoril o tom, že ma Ježiš miluje. Tých slov som sa vôbec nemohol zbaviť. Tak som sa jedného dňa schoval pod perinu a snažil som sa modliť tak, ako som len vedel. Najskôr som sa prekrižoval a povedal som približne tieto slová: „Ak si naozaj skutočný a miluješ ma, tak potom Ti dávam svoj život.“ Necítil som žiadnu zmenu, avšak keď som sa ráno prebudil, zdalo sa mi, ako keby zo mňa spadol nejaký ťažký balvan. Po nejakom čase som začal navštevovať skupinku Slovo života v mojom meste. Hoci som nerozumel úplne všetkému, čo sa tam dialo, vedel som, že tu mám svoj domov. Pamätám si, že som bol tak hladný, že som si za mesiac vypočul desiatky nahrávok s posolstvom viery zo zboru Slovo života v Uppsale.

2. Si pastorom zboru Slovo života v Brne. Ako si sa dostal k tejto službe?

Už počas štúdia na biblickej škole v Brne som si začal viac uvedomovať, že som povolaný do služby na plný úväzok. Samozrejme, už predtým som slúžil všade tam, kde to bolo potrebné – chvály, evanjelizácie, organizačné záležitosti. V roku 1992 k nám začali prichádzať misionári z cirkvi Slovo života v Uppsale, a to hlavne Micael Lundin. Tento v roku 1992 aj založil zbor Slovo života v Brne. V tom čase boli nejakí študenti biblickej školy v Brne vyslaní aj do nášho zboru v Havířově, takže sme sa k tejto práci veľmi prirodzene pripojili. Náš pastor sa však postupne stiahol zo svojej služby a Micaela zase povolali na misijné pole do Indie. A práve vtedy sa konala konferencia v Prahe. Ja som ešte nebol pastorom a ani som o tejto službe nepremýšľal, ale pamätám si, ako som Bohu povedal: „Bože, ak sa nikto o týchto ľudí nepostará, tak ja sa o nich postarám!“ Vtedy som ešte nevedel, čo to znamená. Ak by som to bol vedel, tak by som do toho pravdepodobne nikdy nebol išiel. Smiech... Krátko nato sme sa začali stretávať u nás v obývačke asi siedmi a modlili sme sa za to, aby v našom meste povstala cirkev. Asi po dvoch rokoch sme narástli na 30 ľudí. Od roku 1997 som pracoval pod autoritou pastora Jiřího Zdráhala, ktorý prevzal zbor v Brne po Micaelovi Lundinovi. O pár rokov nato Pán prehovoril k Jirkovi, aby sa presťahoval do Prahy a začal tam zbor. Keď sa modlil za to, kto má po ňom prevziať službu, tak mu Boh ukázal práve mňa. Musím sa priznať, že to bola pre mňa obrovská výzva. Necítil som totiž nejaké silné pastorské obdarovanie, t.j. presťahovať sa na určité miesto a žiť a zomrieť tam s ľuďmi. Bol som však otvorený pre Božie vedenie. Predpokladal som, že keď to oznámim svojmu zboru, tak ma nepustia. Na moje veľké prekvapenie sa ale vedúci vyjadrili v tom zmysle, že to vnímajú ako Božiu vôľu pre môj život! Bolo to pre mňa nielen potvrdením, ale aj prekvapením. A tak sme sa teda s manželkou v roku 1993 presťahovali do Brna.

3. Ako ste sa zoznámili?

S manželkou sme sa stretli na biblickej škole v Prahe a obidvaja sme hneď od úplného začiatku vedeli, že naše srdcia horia pre misiu. Boh mi ju neustále dával do snov. Stále sa to vracalo, bez ohľadu na to, ak som to odmietal a vyháňal. Ona o tom vôbec nevedela. Bolo to také silné, že raz som za ňou prišiel a povedal som jej niečo v tom zmysle, že pre mňa znamená oveľa viac ako iné sestry. A ona na to: „V poriadku, ale veď sa vôbec nepoznáme! Smiech... Boh s ňou však v tejto veci jednal a o rok nato sme už boli manželia a začali sme žiť v Havířově. Máme spolu tri deti a sme spolu šťastní.

4. Povedz nám niečo o tom, ako sa snažíte zasahovať Brno. Spolupracujete  pri tejto službe nejakým spôsobom aj s inými cirkvami a spoločenstvami?

Okrem iného máme projekt kresťanskej a materskej školy a internetovej televízie. Obnovili sme aj naše vydavateľstvo a organizujeme Alfa kurzy so zameraním na vyučovanie pre novo obrátených. Toto je aj náš hlavný evanjelizačný nástroj. Dva roky sme sa modlili za to, ako máme osloviť ľudí. Začali sme v roku 1997. Vtedy sa z 13 pozvaných hneď 10 obrátilo. Prichádzali sami dopredu a prijímali Ducha Svätého bez toho, že by na nich niekto položil ruky! Táto práca sa následne tak rozrástla, že momentálne usporadúvame konferencie a semináre na celonárodnej úrovni.

Čo sa týka spolupráce s inými kresťanmi, tak je to práve v oblasti Alfa kurzov, rôznych evanjelizačných projektov a modlitby. Momentálne máme v našej krajine asi len 1% znovuzrodených kresťanov, čo je žalostne málo. Avšak máme úžasné dedičstvo, či už Jána Husa, Komenského, či Moravských bratov. V poslednom čase vnímam, ako sa čoraz viac zväčšuje medzi kresťanmi hlad po Božej prítomnosti, čo je veľmi pozitívne. Pravidelne sa stretávame so všetkými evanjelikálnymi cirkvami a pastormi. A okrem toho máme projekt základnej kresťanskej školy, ktorá je otvorená aj pre deti z iných denominácií.

6. Michal, povedz nám o tejto škole niečo viac.

Čakali sme na ňu 12 rokov – z toho len prípravy trvali 6 rokov. Ale potom som v jedno ráno pred nedeľným zhromaždením počul Pána, ako hovorí: „Začnite!“ Takže sme začali bez povolenia, a to v domácich podmienkach. V priebehu jedného roka sme však toto povolenie získali. Momentálne máme 4 ročníky a od budúceho roka plánujeme aj nové priestory, kde sa bude nachádzať i naša materská škola. Do budúcnosti máme plány otvoriť aj kresťanské gymnázium.

7. A ako vnímaš kresťanstvo na Slovensku?

Myslím, že v porovnaní s našou krajinou tu vládne oveľa väčšia náboženská otvorenosť. Nie je tu až taký extrémny sekularizmus, ako je tomu napríklad u nás. Osobne som pozitívne prekvapený z náboženskej slobody a otvorenosti, čo sa týka napr. televízneho vysielania. V našom sekularizovanom národe by určite nebolo možné vysielať toľko záznamov z bohoslužieb a iné náboženské relácie. Takže Boh tu už koná a nepochybne v tom bude aj pokračovať.