Rozhovor s Evou Moberg

• 

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: utorok, 09. december 2008, 01:00

Tentoraz by sme vám chceli bližšie predstaviť ženu viery a modlitby, služobníčku v cirkvi, matku, misionárku, ale zároveň aj učiteľku na biblickej škole. Bratislavu navštívila v októbri 2008, aby našich študentov vyučovala predmet Modlitba.

Pretože v oblasti kresťanskej služby nemáme až tak veľa ženských vzorov, je úžasné, že ty ním si. Môžeš nám prezradiť, ako pri štyroch deťoch zvládaš byť 100% matkou a manželkou a zároveň sa plne venovať službe?

Myslím si, že je veľmi dôležité, aby pre ženu, ktorá slúži v cirkvi, zostala rodina i naďalej jej prioritou. Tá by sa nikdy nemala stať cenou, ktorú musíme zaplatiť za službu.

Božie slovo hovorí, že kto sa nestará o domácich, je horší ako neveriaci. Je veľmi smutné, ak kresťania získajú svet, avšak stratia svoje rodiny. Toto nie je Božou vôľou! Taktiež si myslím, že je veľmi dôležité, aby manželka rešpektovala svojho manžela ako hlavu, aj keď je neveriaci. Nie je žiadnym divom, že v manželstve prichádza k nezhodám, ak si žena vždy „robí po svojom“. Čo sa viery a cirkvi týka, určite by sme nemali robiť kompromisy a minimálne v nedeľu byť na zhromaždení, avšak vždy by to mala byť vzájomná dohoda, založená na rešpektovaní druhého partnera. Je to práve pokorný postoj manželky, ktorý môže získať jej neveriaceho manžela pre Krista. Možno to, čo teraz poviem, bude pre niekoho šokujúce, avšak som presvedčená, že rozhodujúce je to, či konáme Božiu vôľu a nie to, či sa zúčastňujeme všetkých cirkevných aktivít.

 

Ako vyzerá taký bežný deň matky štyroch detí a ako zvládaš chod domácnosti?

Ráno vstanem, modlím sa, čítam Božie slovo, pripravím raňajky, zobudím deti a potom sa spolu naraňajkujeme. Každé ráno sa spoločne modlíme modlitbu „Otče náš“ a ďakujeme Bohu za jedlo. Niekedy máme aj krátke zamyslenia z Biblie a potom sa modlíme za každé z detí. Zvlášť Žalm 91 ako prosbu o Božiu ochranu a Žalm 1, kedy nad nimi vyznávam, že milujú Božie slovo, budú v ňom žiť dňom i nocou, budú ako stromy, ktoré sú zasadené nad potokmi vody a všetko, čo budú robiť, sa vydarí. Potom idem do práce a keď prídem domov, pripravujem jedlo. Spoločne strávený čas pri stole považujem za veľmi dôležitý, lebo práve v tomto čase môžem mať kontakt so svojimi deťmi.  Pri stolovaní im hľadím do očí a snažím sa zistiť, ako sa im darilo a či s niektorým z nich netreba niečo riešiť. Okrem toho sa snažím tráviť s nimi čas, či už keď majú futbalový zápas, preteky v plávaní, či koncert. V soboty mávame naše pravidelné rodinné zhromaždenia, kedy spoločne oslavujeme Pána a modlíme sa za rozličné potreby. Máme viacero svedectiev, ako nám Boh odpovedal, keď sa stratil bicykel a zázračne sa našiel, alebo keď boli chorí a Boh ich uzdravil. Ďalšou vecou, ktorá je veľmi dôležitá, je, že každú nedeľu ideme do cirkvi ako rodina. Možno si niekto povie, že to robíme preto, že môj manžel je pastor, avšak nie je to tak. Sama som bola takto vychovaná a chcem, aby takisto aj moje deti mali vypestovaný tento zvyk. Aj keď sa niekedy sťažujú a pýtajú, či naozaj musíme ísť, je to niečo, o čom nediskutujeme. Spomínam si, že raz som sa necítila veľmi dobre a začala som uvažovať nad tým, že zostanem doma. Vtedy ma môj syn napomenul, že predsa pastor pre mládež ich vyučoval o tom, že ak je niekto chorý, tak potom najlepšie miesto pre neho je práve cirkev, lebo tam môže byť uzdravený. Takže som nakoniec musela ísť do cirkvi... (smiech). To, čo je veľmi dôležité, ako som už povedala, je vypestovať v našich deťoch určité zvyky, a to zvlášť pred dovŕšením veku 12 rokov, pretože neskôr je to už len veľmi ťažko realizovateľné. Ale vždy treba mať na pamäti, že nikdy nemôžem svoje dieťa do niečoho nútiť. Keď však deti vidia, že modlitba a Božie slovo sú dôležité pre mňa, budú ma v tom nasledovať. Preto je pre nás veľkou výzvou žiť skutočné kresťanské životy a nielen nejaké pokrytectvo. Niektorí rodičia majú problém s prejavmi „vzbury“ hlavne u tínedžerov. Treba si však uvedomiť, že pre túto vekovú kategóriu je úplne prirodzené úplne všetko spochybňovať. A to vôbec nie je nesprávne. Nie je to diabol. Deti v tomto veku často kladú otázky typu: „Prečo by som mal čítať Písmo?“, alebo sedia na zhromaždení, keď všetci ostatní stoja. Uvedom si, že Bibliu im nemôžeš „natlačiť“ do hlavy, ale vždy môžeš byť pozitívnym príkladom, milovať ich a vážiť si ich. Ďalším faktom je, že niektoré deti sa duchovne prebudia v pomerne mladom veku, iným to trvá dlhšie. Ale musíme byť trpezliví a nie podliehať panike, ak sa veci nevyvíjajú tak, ako sme si možno predstavovali. Veď nemôžeme kvetu prikázať, kedy má rozkvitnúť. A ak sme v našej výchove občas niečo nezvládli, nikdy by sme nemali otáľať poprosiť naše dieťa o odpustenie a vyznať, že naša reakcia v hneve nebola správna. Osobne si myslím, že nemusíme byť dokonalými matkami, ale úprimnými pred Bohom i pred ľuďmi.

 

Spoločne s tvojím manželom Staffanom ste viacej rokov pôsobili ako misionári na Sibíri a v Moskve, kde ste prevažne pomáhali so službou biblickej školy. Ako si spomínaš na tieto časy?

Celá cirkev bola v tomto období veľmi zaangažovaná v službe v oblasti bývalého Sovietskeho zväzu. Keď Pán prehovoril v auguste roku 1999 k Staffanovi o jednom roku strávenom v Sovietskom zväze, boli sme veľmi šťastní, že tam môžeme ísť ako misionári. Pripadalo nám to ako sen. Z nášho času v Rusku sme tri roky strávili na Sibíri. Avšak nebrali sme to ako nejaký trest, ale ako úžasnú radosť. Nikdy nezabudnem na Rusov, ktorí boli tak úžasne hladní po Božom slove! Boli sme akoby v atmosfére panenskej krajiny a mnohí boli privádzaní k Pánovi. Samozrejme, nebolo to vždy ľahké a máme aj veľa príhod z tohto obdobia. Napríklad, v našom dome bola taká zima, že naša ročná dcérka musela vo vnútri nosiť zimné oblečenie a čižmy, aby nezamrzla. Alebo keď som sa raz snažila použiť krém na ruky, s údivom som zistila, že je zmrznutý na kosť. Inokedy nám zase začal horieť motor v aute a my sme museli z neho rýchlo ujsť. Nádherné spomienky mám na to, ako nás jedna rodina pravidelne pozývala do typickej ruskej sauny. Bol to jediný čas v týždni, kedy sme si mohli užiť trochu tepla, pretože inak sme prevažne mrzli. Boli sme tam len ženy spolu so všetkými tými ruskými „bábuškami“ a mali sme veľmi dobrý čas, bičujúc sa brezovým prútím.

Aj pri spätnom pohľade na toto obdobie nášho života som rada, že sme tam boli a videli, ako Pán konal veľké veci. Hoci sme platili určitú cenu, neľutujem ani na okamih, že sme slúžili ako misionári. Takisto naše deti sa teraz cítia misionármi a sú na to hrdí. Naša najstaršia dcéra chce dokonca pokračovať v štúdiu ruštiny.

 

Po rusky hovoríš takmer dokonale, ako dlho ti trvalo, kým si sa tento jazyk naučila?

Než sme odišli do Ruska absolvovala som intenzívny kurz ruštiny. Na misii sme boli s Christianom Åkerhielmom a jeho manželkou Katarínou. Keďže sme mali len jedného tlmočníka, ktorý väčšinu času cestoval s Christianom a Staffanom, boli sme my ženy odkázané naučiť sa po rusky, ak sme chceli napríklad nakúpiť na trhu základné potraviny.  Aj keď sme na začiatku robili veľa chýb, bola to jediná cesta, ako to zvládnuť. Výhodou bolo, že neskôr sme mohli oveľa slobodnejšie komunikovať s ľuďmi, ako by tomu bolo prostredníctvom tlmočníka, keďže ľudia obvykle nechcú o svojich problémoch hovoriť cez tretiu osobu.

 

Podľa teba by sa mala žena usilovať o vybudovanie vlastného povolania, alebo by skôr mala podporovať svojho manžela v tom, do čoho povolal Pán jeho?

Myslím si, že to veľmi záleží od osobnosti, ale aj od Božieho plánu pre život onej ženy. Vždy sa to však musí diať v súlade s jej manželom. Osobne som sa nikdy nesnažila jednať na vlastnú päsť, ale robila som to, čo bolo práve potrebné. Najskôr som začala tým, že som pripravovala občerstvenie pre učiteľov biblickej školy, neskôr som upratovala kanceláriu pastora Ulfa Ekmana, pokračovala som vedením chvály v cirkvi, viedla modlitebné zhromaždenia, bola vedúcou domácej skupiny, pracovala ako misionárka a neskôr ma požiadali, aby som prevzala zodpovednosť za modlitebnú službu v cirkvi. V tejto službe stojím už osem rokov. Pred časom som takisto začala vyučovať na biblickej škole v Uppsale. Avšak žiadna z uvedených služieb nebola niečím, do čoho by som vstúpila sama od seba, vždy ma o to požiadali. Nemám potrebu stáť na pódiu a byť videná. Mojou zásadou je, že sa vždy snažím poslúchať svojho pastora a robiť čokoľvek, o čo ma požiada. Ak môj pastor vo mňa verí, tak mu dôverujem.  Čo je úžasné, je fakt, že Staffan ma v tomto všetkom podporoval. A ja sa snažím robiť to isté voči nemu.

 

Čo si myslíš o žene za kazateľnicou?

Osobne som presvedčená, že pokiaľ je žena za kazateľnicou, tak to prináša požehnanie. Žena totiž vidí veci v rozdielnom svetle ako muž a takisto používa iné príklady, ktoré sú oveľa relevantnejšie práve pre ženy. A nakoľko je v cirkvách minimálne 50% žien, tak je to priam nevyhnutnosťou. V neposlednom rade, ženy kazateľky môžu slúžiť ako vynikajúci vzor ženy v službe práve pre mladé sestry.

 

Eva, si ženou viery a modlitby. Domnievaš sa, že jestvujú ľudia, ktorí sa rodia s akousi  “DNA pre modlitbu” alebo je horlivá modlitba určená pre každého kresťana?

Som presvedčená, že jestvujú ľudia, ktorí majú špecifické obdarovanie, pomazanie a silu modliť sa viac ako ostatní. Presne tak, ako niektorí ľudia majú väčšie schopnosti koordinovať veci, či viesť iných. Avšak táto skutočnosť by nám nikdy nemala slúžiť ako výhovorka, že „modlitba je určená len pre zopár vyvolených“. Všetci totiž modlitbu potrebujeme.

 

Ako vyzerá tvoj modlitebný život a ako sa môže stať modlitba v živote kresťana najväčším privilégiom a radosťou namiesto len akejsi nudnej povinnosti?

S Bohom trávim pravidelne čas na modlitbe. A aj keby som sa možno mala modliť viac, mám s ním rozvinutý vzťah. Snažím sa modliť každé ráno – niekedy dlhšie a inokedy kratšie. Okrem toho sa veľakrát modlím aj počas dňa, napríklad pri príprave jedla alebo keď idem vyzdvihnúť deti zo školy. Čo je však dôležité, vôbec necítim odsúdenie, že sa nemodlím dostatočne. Boh ma z toho vyslobodil. Napríklad, keď ma pastor Ekman požiadal, aby som prevzala zodpovednosť za modlitby v cirkvi, prvé, čo som povedala bolo, že „nie som v cirkvi tou, ktorá by sa modlila najviac!“ Avšak Boh mi ukázal, že to s tým vôbec nesúvisí, aj keby som sa možno mohla modliť viac. Veď vždy sa vlastne môžeme modliť viac! Veľmi dôležité je, že keď sa modlím, tak to nerobím s postojom odsúdenia. Veľa kresťanov má s týmto problém a diabol nám v tom takisto výdatne pomáha.

A ako sa môže stať modlitba namiesto nudy niečím úžasným? Je pravdou, že niekedy sa mi modlitba zdá naozaj nudnou. Prirovnala by som to k tomu, keď niekedy musíme doma upratovať. Nie vždy je s tým spojený nádherný povznášajúci pocit, ale užívame si výsledok tejto driny. Takže by som chcela poukázať na výsledok modlitby viac ako na samotný proces. Na to, čo všetko nádherné sa môže stať, ak sa budeme modliť a naopak, kde môžeme skončiť, ak sa modliť nebudeme. Chcem, aby si ovocie modlitby mohlo vychutnávať čo najviac „normálnych“ ľudí a nielen nejaká „elitná skupina modlitebníkov“.

 

Spoločne s manželom si prešla biblickou školou v Uppsale. Čo ti to dalo do života?

Naučila som sa tu všetko, na čom vlastne dnes môj život stojí. Hoci pochádzam z kresťanskej rodiny, bola to práve biblická škola, ktorá spôsobila, že môj vzťah s Bohom naozaj ožil. Tu ma Boh naučil chodiť vierou a úspešne čeliť výzvam života. Uvedomila som si, že zrazu môžem robiť veci, ktoré som predtým nemohla. Vlastne ani neviem, kde by som dnes bola bez absolvovania biblickej školy. Určite ju odporúčam každému veriacemu bez ohľadu na to, čo chce robiť v budúcnosti. Život nie je vždy jednoduchý, ale práve toto je miesto, kde človek uvidí vzory, ktoré mu budú svietiť v ťažkých časoch. My všetci takéto príklady veľmi potrebujeme – ľudí, ktorí nás usmernia a ukážu nám cestu, ktorých vieru môžeme nasledovať!

 

Ďakujeme za rozhovor!