Dobrodružná cesta manželov Vimpeľovcov za Pánom Ježišom
- Details
- Published on Wednesday, 14 December 2011 20:10
Ján žije blízko Topoľčian, má 60 rokov, ale stále nepomýšľa na oddych. Z jeho šiestich detí je jeden syn už ženatý. Za komunizmu kvôli svojej viere nemohol dokončiť vysokú školu, v pätách mu boli aj agenti štátnej bezpečnosti. Počas neslobody prežil krásne chvíle v Apoštolskej cirkvi, dnes úzko spolupracuje so Slovom života. Má malú firmu, ktorá sa zaoberá záhradníctvom a spolu so svojou manželkou Vierkou túžia, aby v ich meste povstalo Božie dielo.
Pochádzam z Gelnice, z tzv. hladovej doliny na východnom Slovensku. Moji rodičia boli znovuzrodení kresťania, môj dedo tiež. Spolu so súrodencami som vyrastal v robotníckej rodine, otec bol klampiar, mama upratovačka. Aj počas totality bývali u nás doma zhromaždenia, rodičia dokonca vyčlenili jednu izbu pre takéto stretnutia. V podstate som vyrastal pod kazateľnicou. Keď som mal štrnásť rokov, tak sa ma jeden kresťan opýtal, či chcem prijať Pána Ježiša. Nevedel som, čo odo mňa chce, ale keď som bol v roku 1966 na jednej spoločnej mládežníckej stanovačke v prírode, tak som na tú istú otázku odpovedal áno a ešte v tom istom roku som bol aj pokrstený. Bol to určitý zlom v mojom živote, lebo som sa musel sťahovať sto kilometrov od rodičov, lebo som práve začal chodiť na odborné učilište. Domov som chodil len raz za mesiac, nemal som možnosť chodiť do cirkvi. Bola to úplne iná doba, ktorú si dnešní mladí ľudia vedia len sotva predstaviť. Mal som len Nový zákon, lebo celú Bibliu vlastnil len málokto, ja som ju získal až v roku 1969. Za tie tri roky na učňovke som sa dostal aj k alkoholu, no vďaka Bohu, žiadny pijan sa zo mňa nestal. V porovnaní so základnou školou sa mi zlepšil aj prospech, skončil som s vyznamenaním. Potom som pokračoval na Strednej záhradníckej škole v Piešťanoch, kde som začal navštevovať letničné zhromaždenie v Novom Meste nad Váhom. Tu som bol v roku 1972 pokrstený Duchom Svätým. Hovorenie v nových jazykoch malo a stále má pre mňa hlboký význam, lebo bez Ducha Svätého je kresťanský život veľmi prázdny. Bol som tam ustanovený aj za vedúceho mládeže, mám na to obdobie krásne spomienky. Mali sme tam aj zborovú biblickú školu, ktorá mi veľmi veľa dala, neskôr som vyučoval Božie slovo aj ja. Na naše konferencie chodievali bratia z celého Československa. Na týchto stretnutiach ma Pán Ježiš používal cez dary Ducha Svätého, mával som výklad jazykov alebo proroctvo.
Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť, a to všetko vám bude pridané. Matúš 6:33
Potom som sa prihlásil na vysokú školu do Brna. Prvý semester som urobil bez problémov, ale potom som sa nepáčil jednému učiteľovi, ktorý sa dočítal v mojich materiáloch, že som kresťan. Urobil všetko preto, aby ma vyhodil. Aj takto vyzerala „sloboda“ počas komunistickej tvrdej politickej reformy. V roku 1973 som sa spoznal s mojou manželkou, o rok sme si povedali áno, ktoré už trvá 37 rokov. Stále sa máme radi, u nás doma vládne Boží pokoj, láska, odpustenie a úcta jedného voči druhému. Od roku 1974 sme bývali v Bratislave. Napriek totalite sme mávali kresťanské stretnutia takmer každý večer. Raz som išiel na mládež z Dolných Honov. Keď som nastúpil do autobusu, všimol som si jedného pána, ktorý sa mi zdal trochu zvláštny. Začal som mať podozrenie, že je to agent štátnej bezpečnosti, tak som na ďalšej zástavke vystúpil a nastúpil do ďalšieho autobusu. On tiež. Nakoniec sa mi podarilo mu ujsť tak, že som sa stratil v zástupe, Ježiš ma ochránil. Podobné situácie som zažil veľakrát. V roku 1982 sme sa sťahovali do Jacoviec a cestou sme mali ťažkú haváriu. V aute som mal veľa Biblií a množstvo kresťanskej literatúry. Polícia chcela, aby sme auto nechali u nich na stanici, no my sme to odmietli a všetko sme preložili do auta jedného brata, ktorý nám prišiel pomôcť. To bol začiatok duchovných bojov na novom mieste pôsobenia. Pán nám dal slovo z Jeremiáša 29:5-7 a my sme porozumeli, že je to naše poslanie. Zo začiatku sme chodievali do Apoštolskej cirkvi v Topoľčanoch, kde sme začali s detskou besiedkou a neskôr sme pracovali aj s mládežou. Pán nám daroval šesť krásnych zdravých detí. Vieme, že všetky sú darom od Boha a že môžu slúžiť Pánovi. Aj po mnohých rokoch naša láska ku Kristovi neslabne, stále prežívame blízkosť Ducha Svätého a Pánove požehnanie. Pán Ježiš je môj najlepší priateľ, chcem mu verne slúžiť každý deň.
Manželka Vierka
Aj ja som vyrastala v kresťanskej rodine, mám dve sestry. Rodičia boli úprimní kresťania a od malička nás viedli k viere. Otec bol nejaký čas laickým kazateľom v zbore Apoštolskej cirkvi v Novom Meste nad Váhom. Veľa sme cestovali, najmä cez prázdniny, pričom sme okrem výletov navštevovali rôzne kresťanské spoločenstvá po celom vtedajšom Československu. My deti sme sa vždy tešili na tieto cesty. Myslela som 
si, že všetko je v poriadku, ale čím som bola staršia, cítila som, že niečo mi chýba. Veľakrát bola výzva, aby tí, ktorí chcú prijať Pána Ježiša za svojho Pána a Spasiteľa, zdvihli ruku. Ja som vždy otáľala. Keď som mala 14, išla som prvýkrát na stanové stretnutie mládeže, ktoré sa konalo pod Tatrami vo Važci. Bývali sme v senníkoch na voňavom sene, čo sa nám veľmi páčilo. Dvesto ľudí z celého Československa sa každý deň stretlo vo veľkom stane. Na prvé stretnutie som nešla, lebo ma veľmi rozbolela hlava, zrazu prišla jedna priateľka a keď zistila, čo mi je, uistila ma, že ma Pán Ježiš môže ma uzdraviť. Pre istotu sa ma spýtala, či som už odovzdala svoj život Pánovi Ježišovi. Hanbila som sa to urobiť verejne, a tak som to urobila tam, na „Hoteli seno“, ako sme to volali. Celý týždeň bol úžasný, ranné vyučovania, skupinky po obede a večerné stretnutia spojené so svedectvami, končili sme až o polnoci pri chválach. Dva roky po mojom obrátení som bola pokrstená vo vode a neskôr som bola aj naplnená Duchom Svätým. V roku 1973 som ukončila strednú školu v Trenčíne, v tomto meste som aj začala pracovať. Potom som sa zoznámila s mojím manželom. Som za neho veľmi vďačná, učili sme sa spolu žiť, všetko sme riešili na modlitbách a cez Božie slovo. Zakúsili sme aj ťažkosti, ale cez všetko nás Pán previedol. Mojou veľkou záľubou bolo čítanie kníh, hlavne románov a detektívok. Úplne ma to pohltilo, čítala som všade, v električke i v práci, keď bolo voľno. Nezbadala som, že sa pomaly vzďaľujem od Pána, že dávam na prvé miesto knihy a nie Jeho. Až raz doma som si otvorila Bibliu a oči mi padli na verš v 1. Kráľovej 18:21 – Vtedy pristúpil Eliáš ku všetkému ľudu a povedal: „Dokedy budete kulhať na obe strany? Ak je Hospodin Bohom, nasledujte ho, a jestli je ním Bál, iďte za ním! A ľud mu neodpovedal ani slovo.“ Tak isto som bola zaskočená aj ja. Jasne som vnímala, že Pán ku mne hovorí, že nemôžem žiť dvojtvárny život, buď budem slúžiť Bohu, alebo si budem ďalej čítať knihy, ktoré ma vôbec nebudovali. Kľakla som si na kolená, vyznala som Pánovi moje poblúdenie a znovu zaplavil moje srdce jeho pokoj.
Veľmi nás trápilo, že nemôžeme mať deti. Absolvovala som všelijaké vyšetrenia, užívala som lieky, ale nič nepomáhalo. Pán je však verný a vypočul naše modlitby. Po štyroch rokoch sa nám narodila dcérka Miriam, ktorá nám dodnes prináša radosť. Keď sme sa presťahovali do Jacoviec, opäť som nemohla otehotnieť. No potom nám počas ďalších desiatich rokov Pán daroval ešte päť nádherných detí. Máme z nich radosť, no predovšetkým sme vďační Pánovi, že všetci nasledujú Pána Ježiša. Som presvedčená, že sa ešte cez našu rodinu Pán Boh oslávi. Som mu vďačná, že ma vedie a naplňuje každý deň svojím novým olejom Ducha Svätého.