Marek Machata - Boh má zmysel pre humor
- Details
- Published on Tuesday, 08 June 2010 16:54
Narodil som sa s ťažkým zdravotným postihnutím - detskou mozgovou obrnou oboch rúk a nôh - do veľmi starostlivej rodiny. Moje detstvo bolo veľmi pekné, hoc popretkávané zdravotnými komplikáciami, operáciami a návštevami nemocníc. Letné prázdniny som trávieval v kúpeľoch. Prvýkrát som o Bohu počul ako malé dieťa od babky, ktorá nás učila jednoduché detské modlitby. Pred nástupom do školy sa môj zdravotný stav stabilizoval približne do dnešnej podoby. V praxi to znamená, že pri chôdzi používam barly, na dlhšie prechádzky potrebujem vozík, a mám množstvo iných zdravotných problémov.
Rodičia nás doma k viere neviedli, ale nechali mi slobodu, keď som si na základnej škole zvolil medzi etickou výchovou a náboženstvom to druhé. Toto rozhodnutie ma postupne priviedlo ku krstu a prvému prijímaniu. Aj keď do kostola som nechodil takmer vôbec, myslím, že som bol veľmi dobré dieťa s výborným prospechom a správaním, ktoré bolo dávané za vzor starším. Reprezentoval som školu v rôznych oblastiach, dokonca som sa stretol s prezidentom. Doma som mal vynikajúce zázemie a skvelú rodinu, ako aj množstvo priateľov.
S obdobím puberty ale nastúpila rebélia voči autoritám, najmä rodičom a učiteľom, ktorá, samozrejme, neobišla ani duchovnú oblasť. Hoci som sa pripravoval na birmovku, čoraz častejšie sa vo mne ozývali otázky, na ktoré mi nikto nevedel dať uspokojivú odpoveď. Myslím, že birmovka znamenala zároveň moju poslednú aktívnu účasť v kostole mimo "povinných jázd" ako sú svadby a pohreby.
Punk, veriaci spolužiaci a "Ferrari"
Posledné miesto, kde by ste ma pred desiatimi rokmi márne hľadali, bola cirkev. Počúval som tvrdú hudbu, chodieval na rockové a punkové koncerty. Obľuboval som alkohol a mal extrémne "šťavnatý" slovník. Na strednej škole som spoznal dve spolužiačky - kresťanky, ktoré boli iné ako všetky ostatné. Rozprávali mi o Bohu, hovorili, že Ježiš ma miluje, stále si niečo pospevovali, a tvrdili mi, vraj, "mal by si prijať Ježiša." Mal som ich za bláznivé - či snáď ešte niečo horšie - a povedal som im, že skôr budem jazdiť na Ferrari, než by som mal byť taký ako ony. Sympatické mi na nich však bolo, že napriek mojim útokom sa nevzdali, a rozprávali mi o Bohu ďalej. Jedna z nich mi dala videokazetu, na ktorej môj idol - gitarista z rôznych punkových skupín, Sveťo Korbel - rozprával o Bohu podobným spôsobom ako ony. Neveril som vlastným očiam. Postupne sa môj vzťah k Bohu začal meniť a obnovovať. Po skončení gymnázia som vyštudoval právo a psychológiu, neskôr som k týmto dvom disciplínam pridal ešte PhD. štúdium v oblasti masmédií. Na vysokej škole som absolvoval niekoľko semestrov judaistiky a hebrejčiny, čo dalo odpoveď na mnohé moje otázky a posilnilo túžbu spoznať Boha bližšie. To, že Boh má zmysel pre humor, som pochopil v deň, keď som sa do jednej z tých spolužiačok - kresťaniek zamiloval. Bolo to pre mňa absolútne nepochopiteľné. Skúšali sme spolu chodiť, no prinieslo to obojstranné trápenie. Pred rozchodom mi stihla ešte podarovať Bibliu, ktorú som si zobral na dovolenku do Chorvátska, kam som si odišiel liečiť zlomené srdce. Bibliu som čítal po celý čas tej dovolenky, aj vtedy, keď sa ostatní opaľovali alebo kúpali v mori. Po návrate z dovolenky som sa rozhodol dať svoj život Bohu.
Viera, cirkev a ďalšie požehnania
V jednoduchej modlitbe vo svojej detskej izbe som poprosil Boha, aby mi pomohol z trápenia, a naplno vstúpil do môjho života. Keď sa tak stalo, nevedel som nič o tom, čo to znamená byť obrátený, a že existuje nejaká modlitba spasenia. Vedel som jediné - že odteraz dávam svoj život naplno do Božích rúk, a cítil som obrovskú úľavu a pokoj, že už nie som na svoje starosti a trápenia sám. Nemal som žiadnych blízkych kresťanov či spoločenstvo, a podľa toho aj môj kresťanský život vyzeral. Spolužiačka sa však po roku opäť ozvala a jej otec mi poradil, aby som si našiel spoločenstvo. Tak som oslovil spolužiaka z vysokej školy, o ktorom som vedel, že je kresťan.
Týmto ľuďom som dnes veľmi vďačný za to, že ma naplno priviedli k Bohu. Bolo to na jeseň 2006, keď vysvitlo, že spolužiak je vedúcim mládeže v cirkvi Slovo života. Pozval ma k sebe na domácu skupinu, kam som prišiel... a ostal som už takmer štyri roky :) Dnes som aktívne zapojený v cirkvi nielen ako zvukár, ale aj ako vedúci domácej skupiny. Veľmi rád sa tiež zúčastňujem výjazdov do našich misijných skupín v Komárne a Banskej Štiavnici. Za tie štyri roky sa môj život radikálne zmenil, kresťanstvo sa stalo mojím životným štýlom. Boh ma vyslobodil z mnohých vecí, prestal som nadávať, opíjať sa a trpieť rôznymi úzkosťami a nesprávnymi predstavami o sebe, o živote a jeho hodnotách. Rozhodnutie pre Boha bolo to najdôležitejšie a najlepšie, aké som doteraz urobil.