Rozhovor so Staffanom Mobergom

• 

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: pondelok, 23. marec 2009, 01:00

Staffan je oblastný pastor cirkvi Slova života v Uppsale a dekan Biblického centra. Sám je kazateľom a misionárom s dlhoročnou skúsenosťou z republík bývalého Sovietskeho zväzu, pričom bol viac rokov dekanom Biblickej školy v Moskve. Je veľmi obdarovaný v oblasti správy a administrácie. Na biblickej škole v Uppsale a tiež u nás v Bratislave bude učiť predmet Utrpenie.

Spolu s rodinou si strávil šesť rokov ako misionár a dekan biblickej školy v bývalom Sovietskom zväze, a to na Sibíri a v Moskve. Povedz nám, čo bolo pre vás ako rodinu najťažšie počas tohto obdobia a takisto, aké sú tvoje najkrajšie spomienky.

V bývalom Sovietskom zväze sme strávili šesť rokov - z toho tri roky na Sibíri. Pravdepodobne tou najúžasnejšou vecou bolo, že sme tam prišli vo veľmi špeciálnom čase, ktorý sa vyznačoval hlavne tým, že po páde komunizmu sa vytvorilo určité vákuum, ktoré bolo treba naplniť. Taktiež bolo pre nás ohromným privilégiom vyučovať na biblickej škole každý deň viac ako 500 študentov po dobu šiestich rokov!

Samozrejme, že tento čas bol spojený aj s mnohými bojmi a ťažkosťami. Prišli sme zo Švédska, kde sme mali hojnosť všetkého, do krajiny, kde nebolo takmer ničoho. Okrem toho sme museli bojovať s úžasnou byrokraciou, čo nám sťažovalo najmä náš každodenný život. Ale asi tým najťažším pre nás ako rodinu bolo, že naše deti vyrastali na mieste, ktoré nebolo ich domovom a kde ľudia boli pre nich cudzincami. Pre manželku bolo asi najťažšie vyrovnať sa so samotou, nakoľko bola doma s deťmi veľmi často sama. V porovnaní so švédskymi pomermi to bolo úplne rozdielne, keďže sa nedalo ísť von kvôli bezpečnosti.

 

Mnohí kresťania vedia, že sú Bohom povolaní, avšak roky prešľapujú na jednom mieste bez toho, aby niekedy do tohto povolania vošli. Čo je podľa teba dôvodom, že niektorí kresťania len snívajú a iní, naopak, konajú Božiu vôľu?

Osobne si myslím, že pravdepodobne tým najdôležitejším faktorom, ktorý o tom rozhoduje je, či je daný kresťan súčasťou cirkvi, ktorá sa snaží plne slúžiť Pánovi. Pre nás ako rodinu bolo obrovským privilégiom, že sme mohli byť súčasťou cirkvi Slovo života v Uppsale. Tu nám bolo umožnené zúčastniť sa viacerých krátkodobých misijných výjazdov, či slúžiť rôznym spôsobom na domácich skupinách a v službe deťom.

Keď Boh začal hovoriť o projekte Ruskej vnútroštátnej misie, vnímal som veľmi silne, že Boh ku mne hovorí: „Jeden rok v Sovietskom zväze!". Neskôr som sa o tom zdieľal s mojou manželkou Evou, vnímala presne to isté. Nasledoval rozhovor s vtedajším riaditeľom misijného oddelenia C. G. Severinom a dobrodružstvo bolo na svete. V cirkvi sa rozhodli sa, že nás vyšlú, avšak bez akejkoľvek finančnej podpory. Ale naše životy sú svedectvom toho, že keď sme sa rozhodli konať a poslúchnuť Božie volanie, postaral sa o nás predivným spôsobom!

 

Hoci ste spolu s manželkou Evou veľmi zaneprázdnení službou pre Pána, keď sa na vás človek pozrie ako na rodinu, povie si, že možno takto nejako by kresťanská rodina mala vyzerať. Môžeš nám prezradiť, ako to robíte?

Je pravdou, že obaja sme veľmi vyťažení, avšak našou prioritou zostáva rodina. Nikdy nesmieš dovoliť, aby ťa cirkevné aktivity pohltili natoľko, že nebudeš mať čas na svoje deti. To znamená, že keď sme doma, snažíme sa naplno venovať našim štyrom deťom a rôznym spôsobom napĺňať ich potreby. Pokiaľ je to len trochu možné, odporúčam, aby matka zostala s deťmi doma čo najdlhšie. V našom prípade sme to tak spravili a mohli sme vidieť, že Boh nás žehnal finančne úplne inými spôsobmi ako keby pracovala. Špeciálne deti, keď sú malé, potrebujú zvýšenú pozornosť. Vedia totiž veľmi dobre rozlíšiť, či sú prioritou alebo sú to len reči. My sme sa snažili byť našim deťom vždy príkladom v našej láske pre cirkev. Ustanovili sme pravidlo, že nikdy nebudeme hovoriť o iných ľuďoch a o cirkvi negatívne. Ak totiž doma neustále kritizuješ pastora a cirkev, nie je žiadnou zvláštnosťou, že neskôr tvoje deti nebudú chcieť mať s cirkvou nič spoločné.

Veľkou výhodou pre nás taktiež bolo, že v uppsalskom zbore máme pastora pre deti, rozvinutú detskú službu, kresťanskú školu, či pastora mládeže, ktorí nám s výchovou našich detí aktívne pomáhali.  A ak sa naše deti neskôr rozhodnú samy nasledovať Pána, je to vždy prejav Božej milosti a nikdy nie naša zásluha.

Okrem toho je v kresťanskej rodine veľmi dôležité, aby obaja manželia boli naplno odovzdaní Bohu a snažili sa naplniť jeho vôľu pre ich životy. Mali by mať rozvinutý osobný modlitebný život a tráviť čas v Písme.

 

Staffan, nakoľko si sám prešiel biblickou školou, povedz nám, čo tento rok pre teba znamenal a prečo si myslíš, že je biblická škola dôležitá?

Bol to rok, ktorý ma úplne zmenil a dal mi pevný základ do môjho kresťanského života. Biblickú školu by som prirovnal k duchovnému „skleníku", kde rastlinky vyrastú veľmi rýchlo počas krátkeho obdobia a sú zrelé, aby boli neskôr presadené do skutočných podmienok. Biblická škola je rovnako vitálna pre tvoj osobný kresťanský život ako i pre službu. Niekto raz vyrátal, že i keby si navštevoval nedeľné zhromaždenie pravidelne každý týždeň, potreboval by si minimálne pätnásť rokov na to, aby si prijal to, čo na biblickej škole za deväť mesiacov.

 

Na biblickej škole si vyučoval tak trochu netradičný predmet „Utrpenie veriaceho". Čo by mal každý kresťan o tejto problematike vedieť?

V prvom rade by som chcel povedať, že musíme rozlišovať medzi vecami, ktoré sú od Boha a ktoré naopak od neho nie sú. To však nie je vôbec jednoduchá úloha. Verím, že sú takisto určité veci, ktoré Boh dopúšťa s určitým vyšším zámerom. Ale na druhej strane veľakrát nesieme prirodzené následky svojich nesprávnych rozhodnutí. Ďalším faktorom je skutočnosť, že ako kresťania žijeme v padnutom svete, kde život nie je vždy ľahký a kde sa často dejú „zlé veci dobrým ľuďom". Čo by som chcel poradiť tým, ktorí sa stretávajú s bratmi a sestrami, ktorí trpia nejakým spôsobom je, aby sa snažili vždy byť tými, ktorí budú povzbudzovať a pozdvihovať. Nikdy by sme nemali ukazovať na nášho brata prstom, i keď možno trpí pre svoju vlastnú hlúposť. Vždy by to mala byť Božia láska, ktorá nás motivuje. Azda tou najlepšou vecou je niekedy len ich vypočuť a byť v ich prítomnosti. A okrem toho sa môžeme za nich vždy modliť!