Výzvy pre generáciu kresťanov posledných čias

• 

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: utorok, 07. apríl 2015, 13:00

Rozhovor s Petrom Čuříkom

Peter Čuřík je jedným zo zakladateľov zboru Slovo života na Slovensku a hlavným pastorom od roku 2002. V roku 1990 prežil dramatické obrátenie ku Kristovi a čoskoro sa stal kazateľom Božieho slova. Napísal niekoľko kníh o kresťanskej viere. Vyštudoval dva roky biblickej školy a získal titul z pastorálnej teológie na LOTS. Okrem toho vyštudoval stavebnú fakultu. S manželkou Katkou majú synov Peťa a Miška a spoločne slúžia Bohu. Petrove vyučovania sa stali požehnaním pre mnohých ľudí po celom Slovensku i v zahraničí, najnovšie vychádza jeho kniha Diamanty v blate.

 

Ako si sa obrátil k Bohu? Vieme, že tvoje spasenie bolo pre tvoje okolie celkom nečakané.

Áno, vyrastal som v prostredí, ktoré viere nenapomáhalo, no dodnes si pamätám na moju zbožnú starú mamu. Verím, že som sa obrátil aj vďaka tomu, že sa za mňa vytrvalo prihovárala. Keď som bol na vysokej škole, ešte stále som žil akýsi „bezstarostný“ život hriešneho človeka. Mal som priateľov, záľuby, dobré výsledky v škole, ale zároveň problémy s alkoholom a inými neduhmi. Vďaka Bohu za jeho zasľúbenie, ktoré hovorí: „Dal som sa poznať tým, ktorí ma nehľadali.“ Boh sa ku mne sklonil napriek mojej arogancii. Niekto povedal, že ľudia sa obracajú k Bohu vtedy, keď sa im v živote stane niečo veľmi negatívne, alebo naopak, niečo veľmi pozitívne. Mne sa však nič z toho nestalo. Jednoducho ma zasiahla pravda evanjelia. Ježiš povedal, že keď spoznáme pravdu, pravda nás vyslobodí. Keď som po prvýkrát počul o Kristovi od ľudí, čo ho naozaj poznali, hlboko ma to zasiahlo. Snažil som sa to zakryť tým, že som k nim bol ešte odmeranejší, no Božia láska ma začala prenasledovať veľmi intenzívne a vytrvalo. Urobila poriadnu dieru do môjho zdanlivo nepriestrelného panciera pýchy a  samospravodlivosti. Dodnes som nesmierne vďačný ľuďom, ktorí sa mi dobrú zvesť o Ježišovi odvážili povedať.

Keď som v kultúrnom stredisku železničiarov, vo „Valčíku“, ako sme ho volali, konečne uveril a verejne vyznal Pána Ježiša, akoby z môjho života spadol obrovský balvan. Vedel som, že Kristus vošiel do môjho srdca a odpustil mi hriechy. Bola to nádherná skúsenosť, ktorú Ježiš nazýva znovuzrodením. Jej ovocie už trvá nádherných 25 rokov. S úsmevom hovorím, že s Ježišom konečne žijem dlhšie, ako som žil bez neho.

Ako si začal slúžiť Bohu a ako si spomínaš na začiatky zboru Slovo života?

Hneď po obrátení sme začali kázať o Kristovi na internáte a na námestiach. Naše srdcia doslova pretekali túžbou privádzať duše ku krížu. Čiastočne to bolo spôsobené aj časmi, v ktorých sme žili. Ľudia boli veľmi otvorení hovoriť na duchovné témy a my sme skutočne prežívali duchovné prebudenie. Pamätám sa na obdobie, keď som sa na internáte každý deň modlil aspoň s jedným spolužiakom. Pravidelne sme chodili na Námestie SNP, kde sme s gitarou alebo i bez nej kázali o Ježišovi. Často nás počúvalo aj sto a viac ľudí.

Veľa sme sa tiež modlievali. Myslím si, že už to samo osebe vypovedá o duchovnej premene, lebo mladí ľudia majú väčšinou iné záujmy. Chodievali sme na Slavín a tam volali k Bohu za náš národ. Veľmi skoro sme potom začali bohoslužby na internáte Bernolák.

Vždy bolo pre nás veľkým povzbudením, keď prichádzali misijné tímy študentov biblických škôl. Videli sme, ako boli na škole naozaj premenení a horeli láskou ku Kristovi. V duchovnom živote sa veľa vecí prenáša tým, že spolu trávime čas. Myslím si, že to bol jeden z najúčinnejších spôsobov, ako svojich dvanástich formoval Ježiš. Keď vzkriesil Jairovu dcéru, vzal so sebou svojich najbližších Petra, Jakuba a Jána (Mar 5). O niekoľko rokov stál pred podobnou výzvou Peter a vzkriesil Tabitu v podstate identickým spôsobom, ktorý videl v Jairovom dome (Sk 9). Samozrejme, nestačí ľudí kopírovať, no keď spolu trávime čas, prenášame Boží súcit a pomazanie. To je skutočné učeníctvo.

Ktoré obdobie v tvojom duchovnom živote by si vyzdvihol ako kľúčové alebo prelomové?

Myslím si, že prelomovým obdobím bola pre mňa biblická škola. Prichádzali tam fantastickí učitelia, ktorí mi boli, a dodnes sú veľkým príkladom. Pamätám sa, ako sme si s Martinom Hunčárom po prvom týždni vyučovania s riaditeľom školy Micaelom Lundinom povedali: „To už hádam ani nemôže byť lepšie.“ Bolo to ako nebo na Zemi. Dnes viem, že nás Boh pripravoval na všetko, čo bolo pred nami.

Čo považuješ za kľúčové pri budovaní miestneho zboru?

Každý zbor potrebuje kľúčových lídrov. V roku 2002, keď som znova začal viesť cirkev ako hlavný pastor, mi Boh dal verš z 1. Samuelovej 10. kapitoly. Vtedy sa kráľom Izraela stal Saul a mnohí ním pohrdli. No Biblia hovorí, „A išli s ním niektorí statní muži, ktorých srdca sa dotkol Boh“ (1Sam 10:26). Boh pridal do môjho života niekoľko naozaj statočných a charakterných mužov a žien. Je úžasné, keď sa to stane preto, že sa ich srdca dotkol Boh.

Som Bohu nesmierne vďačný za svoju rodinu. Moja manželka je pre mňa absolútnym darom z neba. Akoby sme naozaj boli stvorení jeden pre druhého. Je mi v živote aj v službe tým najbližším priateľom. Boh mi dal skvelých synov, ktorí do môjho života prinášajú neuveriteľné naplnenie. Usilujem sa nedovoliť nárokom služby a povinností, ktoré ako pastor mám, aby mi vzali čas, ktorý patrí im. Vieme spolu prežívať veľa zábavy, či už doma, alebo na cestách. Nedávno ma desaťročný Miško veľmi rozosmial a potešil. Pritúlil sa ku mne a povedal: „Ocko, ja som taký šťastný, že som Čuřík.“ Asi rozumiete tomu, že som ho musel silno objať a že sa mi do očí vhrnuli slzy.

Ako by si charakterizoval hnutie Slova života a čo vidíš pred sebou?

Ako v každom hnutí, ktoré už má za sebou istú históriu, aj my sme prešli niekoľkými obdobiami. Jednu vec som sa naučil. Životom ťa neprevedie pomazanie, ale charakter. Na začiatku, keď sme zažívali autentické prebudenie, sme paradoxne mali aj isté znakyexkluzivity. Bolo to súčasťou duchovnej nedospelosti, no zároveň istým prejavom toho, že Boh cez nás skutočne niečo robil, len sme to vždy nevedeli dobre spracovať. Postupne sme si viac a viac uvedomovali, že sme súčasťou tela Kristovho, čo nás nesmierne obohatilo. Každé hnutie má svoje povolanie a mandát. Ten náš je vyjadrený vo vízii, ktorú spomíname aj v histórii našej cirkvi. Na kongrese Slova života v Efeze v roku 2012 sme svoju duchovnú DNA vyjadrili týmito piatimi bodmi: 1.kázanie evanjelia, 2. učenie viery, 3. život v Duchu, 4. misia a 5. jednota.

Žijeme v posledných časoch, o tom niet pochýb. Pre cirkev to paradoxne môžu byť tie najlepšie časy. Vôbec to neznamená, že budú ľahké. Práve naopak, temnota bude zahaľovať národy viac ako kedykoľvek doteraz. No práve vtedy môže zažiariť svetlo evanjelia najviac. Najlepší spôsob, ako zahnať tmu, je zažať svetlo. Apoštol Ján hovorí, že svetlo svieti a tma ho nezadržala.

Bude treba, aby povstalo mnoho nových zdravých lídrov. Akási druhá generácia, ktorá príde po nás. Verím, že sa dokážu postaviť na „naše plecia“ a vykonajú oveľa viac ako my. Budú musieť čeliť novým výzvam sekularizácie, no Boh na nich vyleje adekvátnu milosť. Veľkou výzvou bude tiež oblasť školstva a médií. Generácia, ktorá je dnes v školách, bude o niekoľko dekád ovplyvňovať osud národa. Na posolstve netreba meniť nič. Evanjelium je absolútne dostatočnou zvesťou aj pre 21. storočie. Bude však potrebné nájsť nové formy, ako ho šíriť prostredníctvom internetu, televízie či umenia.

Cirkev tiež potrebuje porásť vo svätosti a v moci zázrakov. Keď sa na Letnice narodila cirkev, Peter s Jánom uzdravili chromého pri Krásnej bráne. Vyšetrovali ich pred najvyššou radou a chceli ich potrestať, no nemohli. Povedali: „Čo urobíme týmto ľuďom? Lebo že sa stal zjavný div skrze nich, je známe všetkým, ktorí bývajú v Jeruzaleme, a nemôžeme to popierať“ (Sk 4:16). Boh koná „zjavné divy“, ktoré „nemôže nik popierať“. Nechceme priviesť pozornosť ľudí k zázrakom, ale k Tomu, ktorý ich robí. Napriek pokroku vedy a medicíny, ľudia sú stále chorí, majú psychické problémy, rozvádzajú sa. Ježiš ich miluje a vie im pomôcť. Aj dnes platí to, čo kedysi povedal Augustín: „Stvoril si nás pre seba a naše srdce je nepokojné, až dokiaľ nespočinie v tebe.“