Ľubka Mihalovičová - Čo ak je toto všetko pravda a ja to míňam?
- Podrobnosti
- Dátum uverejnenia: streda, 08. september 2010, 16:16
Cesty ma doviedli až do Prahy
Vyrastala som v dobrej učiteľskej rodine v Poproči, obci pri Košiciach. Otec pôsobil ako riaditeľ základnej školy, mama chvíľu učila a potom až do dôchodku bola riaditeľkou miestneho kultúrneho strediska. Bolo to ešte za socializmu a ja som vôbec netušila, že sú ľudia, ktorí poznajú Boha, a myslia to s ním vážne. Keď som aj niečo počula od svojej babičky, brala som to len ako tradíciu. Pamätám sa, ako som presviedčala dcérku mojej sesternice, že Boh určite nie je, že je to iba zvyk, keď ľudia veria. Ona s plačom, ale rozhodne, protestovala. Keď moja babka vzdychala, že nie som ani pokrstená, chcela som ju utešiť. Sľúbila som jej, že keď vyrastiem, tak sa dám určite pokrstiť.
Život plynul ďalej. Na gymnáziu v Moldave nad Bodvou, kde som študovala, prišli propagovať vojenskú školu pre ženy v Prahe. Rozhodla som sa byť vojačkou. Nikdy som to neoľutovala. Robila som operátorku na veliteľstve protivzdušných síl, mala som dobrý plat, okolo seba veľa mladých ľudí a dobrý kolektív. Chodievali sme často na turistiku, splavovali rieky, lyžovali v Krušných horách. Zaľúbila som sa tam tiež do môjho budúceho manžela, ktorého som dlho považovala len za veľmi dobrého kamaráta. Keďže bol tiež vojak z povolania, ako manželia sme dostali nový trojizbový byt v Mladej Boleslavi a narodili sa nám Ivanka a po dvoch rokoch Andrejka.
Najlepšie rozhodnutie v mojom živote
Manžel chcel veľmi žiť na Slovensku, a tak sme sa presťahovali do Moravského Svätého Jána neďaleko Bratislavy, k jeho rodičom. Pracoval aj naďalej v ozbrojených zložkách, aj tu sme dostali nový trojizbový byt v Malackách, a keď sa nám narodila tretia dcéra Ingridka, začali sme svojpomocne stavať rodinný dom, neďaleko od manželových rodičov. Hneď po materskej dovolenke som nastúpila do novej práce ako pracovníčka leteckého dispečera na vojenskom letisku v Malackách. Spoznala som tam veľa zaujímavých ľudí, do práce som chodila rada. Som presvedčená, že našu rodinu ochraňoval Boh, aj keď sme ho ešte nepoznali. No aj napriek tomu som nebola úplne spokojná, necítila som sa šťastne. Môj manžel má zaujímavé hobby - poľovníctvo. Videla som, že ho to veľmi napĺňa a zabúda tam na všedné starosti. Trochu som mu závidela. Nemala som nič také, čo by vyplnilo tú prázdnotu vo vnútri, ktorú som pociťovala. Bývala som nervózna a podráždená, žiarlivá, ale zároveň dosť nesmelá a smutná. Začala som hľadať pravdu v horoskopoch, v čítaní z rúk. Kupovala som si kamienky, ktorá ma mali zbaviť všetkých neduhov. Mali mi priniesť pokoj, ktorý som na chvíľu síce pocítila, ale vzápätí ho vystriedalo zovretie a ešte väčšia úzkosť.
Raz, keď už bola moja najstaršia dcéra dospelá, mi telefonicky oznámila, že sa za ňu nejaké kresťanky modlili a jej noha je uzdravená. Pri atletike si totiž poranila nohu a lekári nevedeli zistiť, prečo ju stále bolí. Vtedy mi prebehlo mysľou: "Je v dobrých rukách." Začala chodiť s nimi na stretnutia, a keď prichádzala domov podozrivo veselá, manžel mi navrhol, aby som sa išla pozrieť, kde to vlastne chodí. Pamätám sa, že som niekedy so zvedavosti čítala jej Bibliu a s hrôzou som si uvedomila: "Čo ak je toto všetko pravda a ja to míňam?"
Keď som prišla s Ivankou na zhromaždenie, kde všetci nadšene chválili Boha, bola som hlboko dojatá. Nevedela som, prečo plačem a keď kazateľ vyzval tých, ktorí sa chcú zmieriť s Bohom, aby vyšli dopredu, dcéra mi s úsmevom pošepkala: "Mami, len choď." Po chvíľke váhania som sa rozhodla. Aj keď som vtedy všetkému nerozumela, modlila som sa modlitbu spasenia, v ktorej som odovzdala svoj život do Božích rúk. Dnes, aj po mnohých rokoch, považujem toto rozhodnutie za najlepšie vo svojom živote.
Zázračne uzdravená z alergie
Moje srdce naplnil Boží pokoj a čistá láska, nedá sa to ničím nahradiť a s ničím porovnať. Rada som priznala omyl, v ktorom som žila - že Boh nie je. Vďaka Bohu, že už som aj pokrstená, patrím do zboru Slovo života, kde sa nekompromisne káže plné evanjelium. Vďaka za vzácnu službu našich pastorov Petra Čuříka a Martina Hunčára, ktorí nám odkrývajú poklady z Božieho slova, majú pastierske srdce a sú aktívnymi Božími služobníkmi. Keď prišli rôzne útoky kvôli viere a nepochopenia zo strany najbližších, naučila som sa odpúšťať a žehnať ľuďom a nedať si zobrať radosť z poznávania pravdy, ktorá vie každého vyslobodiť. Bola som uzdravená z alergie na rôzne jedlá, ovocie, zeleninu. Verím Božiemu slovu, dávam do jeho rúk všetky svoje starosti a ďakujem, že mi pomáha.
Som vďačná Bohu za svojho manžela i dcéry. Takmer dva a pol roka pracujem v kancelárii Slova života v Bratislave ako pokladníčka, vediem modlitebnú skupinu žien, som absolventkou biblickej školy Slova života, kde som dostala pevné základy Božieho slova a spoznala úžasných ľudí. Každý deň som šťastnejšia a viem, že aj keď niektoré okolnosti nevyzerajú ideálne, Boh má pre mňa pripravené to najlepšie riešenie v každej situácii.