Martin Luther (1483 - 1546), 1. časť
- Podrobnosti
- Dátum uverejnenia: utorok, 07. apríl 2015, 13:26
Reformácia
V čase, keď čoraz viacerí hľadali odpovede na neutešenú situáciu cirkvi a keď sa v spoločnosti všeobecne presadzovala renesančná myšlienka hlásajúca návrat k prameňom, narodil sa v roku 1483 v nemeckom Eislabene Martin Luther, ktorého meno história nerozlučne spojila s protestantskou reformáciou.
Vyrastal v chudobných pomeroch spojených s tvrdou výchovou. Otec chcel mať z neho právnika, no všetko sa nečakane zmenilo, keď sa 2. júla 1505 na ceste do Erfurtu ocitol v silnej búrke, v ktorej jeho priateľ po zásahu bleskom zomrel. Luther vtedy vykríkol: „Svätá Anna, pomôž mi, stanem sa mníchom.“ Hoci otec protestoval a sám Luther ľutoval svoj neuvážený sľub, 17. júla 1505 vstúpil do rehole augustiniánov.
Navonok bol úspešný – o dva roky ho vysvätili za kňaza a po siedmich rokoch sa stal univerzitným učiteľom vo Wittenbergu. Do kláštora však nevstúpil, aby dosiahol postavenie, ale aby zachránil svoju dušu. A pobyt v kláštore v ňom od začiatku vyvolával pochybnosti, či je možné spasenie dosiahnuť vlastnou silou. Stále ho trápil strach z Božieho súdu.
Lutherovi veľmi pomohol jeho duchovný poradca Johann von Staupitz, ktorý ho povzbudzoval čítať Bibliu. V roku 1511 Luther cestoval vo veci svojho rádu do Ríma a zároveň dúfal, že tu dosiahne odpustenie a oslobodenie od svojho duchovného problému. Namiesto toho ho hlboko šokovala povrchnosť v samotnom centre cirkevného sveta.
Dôležitým zlomom v jeho živote sa stala tzv. skúsenosť vo veži, keď zrazu pochopil, že Božia spravodlivosť, ktorá „sa zjavuje v evanjeliu“ (podľa Listu Rimanom 1. kapitoly), nehovorí o spravodlivosti, ktorá trestá hriešnikov, ale o spravodlivosti, ktorú nám Boh daruje odpustením hriechov. Prežil Božiu milosť, ktorá sa odvtedy stala hymnou jeho života a neskôr aj celej reformácie.
Priamym spúšťačom reformácie sa ale stala téma odpustkov, ktoré cirkev v tých časoch začala vo veľkom propagovať a predávať, aby získala peniaze na dostavbu katedrály sv. Petra v Ríme. V reakcii na to Luther 31. októbra 1517 zverejnil známych 95 téz na akademickú diskusiu, ktorá sa síce nikdy neuskutočnila, ale ich účinok bol okamžitý a predaj odpustkov sa takmer úplne zastavil.
V júli 1518 Luthera predvolali do Ríma, aby sa zodpovedal zo svojho útoku na systém odpustkov. Knieža Friedrich Múdry, ktorý Luthera chránil, dosiahol namiesto toho vypočutie Luthera v Nemecku. Luther získal veľkú verejnú podporu, preto pre cirkev nebolo jednoduché ho umlčať.
S pokračujúcou diskusiou sa ťažisko presúvalo na otázku pápežskej autority. Zhodou okolností práve prednedávnom sa zistilo, že dekretálie – listiny potvrdzujúce pápežovi najvyššiu moc nad svetskými panovníkmi – boli falšované.
V júni 1519 sa v Lipsku uskutočnila dišputa medzi Lutherom a Johannom Eckom. V nej si Luther lepšie ujasnil svoje názory na Božie slovo, pápežstvo a cirkev a uvedomil si, že udiera na samotné centrum stredovekého cirkevného systému. Z Lutherovej práce vzišli reformačné princípy: sola scriptura – jedine Písmo je záväznou autoritou pre veriacich, sola gratia – jedine milosťou sme zachránení, a sola fide – jedine vierou máme prístup k milosti. To zároveň znamenalo, že články viery nemôže stanoviť pápež ani cirkev, že k večnej záchrane si nemôžeme, a ani nepotrebujeme, pomáhať vlastnými skutkami a že milosť nemôžu priniesť ani odpustky, ani sviatosti, ale naopak, je zdarma, dostupná každému, kto verí.
V roku 1520 Luther veľa písal, jeho spisy sa rýchlo šírili aj do zahraničia a stával sa medzinárodnou osobnosťou. Hoci jeho zámerom bolo reformovať katolícku cirkev, nie odísť z nej, tá sa ukázala vo svojich pozíciách ako neoblomná – Luther s jej predstaviteľmi nemohol diskutovať, chceli od neho len jedno – aby svoje učenie odvolal.
V júni 1520 bola vydaná pápežská bula proti Lutherovi, podľa ktorej sa mali jeho knihy spáliť a Luther mal zakázané kázať. On aj jeho nasledovníci mali odvolať svoje učenie, inak by ich uväznili ako kacírov. Nebolo však dokázané, že Lutherovo učenie je nesprávne.
Keď uplynula lehota na odpoveď, 11. decembra 1520 o deviatej ráno sa študenti, mešťania a členovia wittenbergskej fakulty zišli vonku a spálili pápežskú bulu, pápežské konštitúcie a knihy scholastickej teológie. Rozchod bol neodvratný.
Zdroje:
Pavel Hanes: Dejiny kresťanstva. Banská Bystrica: Trian, 2007
Wikipédia – Slobodná encyklopédia