Rozhovor so Zuzanou Štefečekovou

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: streda, 24. september 2008, 02:00

Prinášame vám rozhovor s 24 ročnou Zuzanou z Nitry, ktorá sa na Olympijských hrách v Pekingu umiestnila na druhom mieste v trape

Zuzka, povedz nám prosím najskôr niečo o sebe a svojej rodine.

Pochádzam z Nitry a mám 24 rokov. Mám dve staršie sestry.

Ako si sa dostala ku streľbe?

Trap nebola disciplína, ktorej by som sa venovala hneď od začiatku. Bola to taká kľukatá cesta. V šiestich rokoch som to skúšala s tenisom, ale nakoľko beh nie je moja silná stránka, nevydržalo mi to dlho. Prešla som aj inými športmi, ale žiadny mi z toho či oného dôvodu nevyhovoval. Nakoniec mi otec navrhol: „Už sme vyskúšali takmer všetko a čo tak trap?“ Teda ako 12-ročná som po prvýkrát vyrazila na strelnicu. A neuveriteľné – začalo sa mi dariť. I keď je to možno nie práve najobvyklejšia športová disciplína pre dievča, mňa trap naozaj chytil za srdce.

Aké sú tvoje doterajšie úspechy v streľbe?

Samozrejme, zatiaľ tým najväčším úspechom je strieborná medaila z Olympijských hier v Pekingu. Okrem toho som získala pár víťazstiev vo svetovom pohári, druhé a tretie miesto na majstrovstvách Európy a tretie miesto v majstrovstvách sveta v trape.

Bola si niekedy na poľovačke? Ulovila si niečo?

No, priznám sa, na poľovačke som bola asi tak dvakrát. Ale zverina sa ma určite nemusí báť (...smiech). Nie som ten typ, ktorý zabije všetko, čo sa hýbe. Hoci som dobrým strelcom, počas poľovačky sa väčšinou len prechádzam. Mojím mottom totiž je nebrať nikomu život, pokiaľ nezomieram od hladu.

Ako prebieha taký tréning strelca?

Obvykle máme pred každými veľkými pretekmi týždenný intenzívny tréning, po ktorom nasleduje pár dní na oddych. Samotný tréning sa skladá z 5-6 položiek, čo predstavuje asi 150 terčov. Niekedy však trénujem aj na 350 terčov denne. To je dosť náročné, ak si uvedomíte, že samotná puška váži okolo 3,8 kg a spätný náraz výstrelu má 20 kg.

Počas každého tréningu sa snažíme zistiť a odstrániť akýkoľvek technický problém, ktorý sa môže vyskytnúť – napr. chybný postoj, či držanie pušky.

Akú úlohu zohráva v tejto disciplíne talent?

Povedala by som, že i keď je určitý talent dôležitý, musí byť v symbióze s „tvrdou drinou“. Ak máte talent, ten bez seriózneho tréningu po čase vyprchá. A naopak – ak máte tvrdý tréning, avšak bez talentu, stratíte motiváciu a skôr či neskôr s trapom skončíte.

Aké to bolo na olympiáde? Mala si trému?

No, musím sa priznať, že veru mala. Tlak bol hlavne z toho, že som chcela dosiahnuť čo najlepší výsledok a vedela som, že to bude sledovať množstvo ľudí, ktorí ma poznajú. Avšak ihneď, ako sa začala súťaž, všetko to napätie opadlo a ja som sa sústredila už len na terč.

Aký je tvoj vzťah k Bohu a ako ti pomáha v tvojej disciplíne?

Boha považujem nielen za svojho Otca, ale i Priateľa. Predtým, ako som sa obrátila, som sa cítila veľmi sama. Ale teraz viem, že je so mnou. Bez ohľadu na to, či som šťastná alebo nešťastná, spokojná, či nespokojná. Okrem toho pred každou súťažou sa snažím vnímať Jeho prítomnosť. Najprv sa len tak prechádzam po strelnici a spievam mu chvály. Bolo tomu tak i v Pekingu. Ďakovala som mu za Jeho prítomnosť, pokoj a silu. Niekedy vyslovene vnímam, že je tam, že je so mnou.

Ako si sa dostala do zboru Slovo života?

Najprv tam začala chodiť moja sestra Vierka s manželom, avšak i keď ma od začiatku pozývali, aby som išla niekedy s nimi, dlho som odmietala. Ale nakoniec ma predsa len presvedčili. A teraz je to môj duchovný domov.

Ako sa zmenilo dievča, ktoré žilo v ústraní a po úspechu sa stalo známym?

Je to zvláštny pocit, s ktorým som sa nikdy predtým nestretla. Avšak uvedomujem si, že je to určitý „boom“, ktorý potrvá možno tak 2-3 týždne a potom opadne. Zaujímavé je, že ľudia, s ktorými som nebola v kontakte 6-12 rokov sa zrazu objavia a vyhlasujú o sebe, že sú moji najlepší priatelia. To je niekedy až komické.

Čo študuješ a čím by si sa chcela stať po ukončení štúdia?

Som študentkou 4. ročníka Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave a študujem odbor Sociálna práca - Misia/charita. Štúdium trvá 5,5 roka. Mojím snom je po skončení školy odísť na misiu do niektorej z rozvojových krajín a byť súčasťou nejakého sociálneho projektu.

Aké sú tvoje najbližšie plány?

Momentálne sa snažím použiť toto víťazstvo k Božej sláve aj tým, že sa chcem stretávať s mladými ľuďmi a rozprávať sa s nimi o Bohu.