Misia v Mjanmarsku - Nad očakávanie

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: utorok, 10. december 2013, 18:52

Navštívili sme oblasti, v ktorých neboli 70 rokov žiadni cudzinci

Slnko sa skláňa za obzor, keď konečne dorazíme na koniec sveta. Sme v Sialam, na temene kopca v dedinke s 560 obyvateľmi. Prišli všetci a vítajú nás ako najvzácnejšiu delegáciu. Jedna dievčina nám každému dáva kvetinu. Som špinavý a vyčerpaný, ale pokúšam sa spríjemniť si túto chvíľu a zistiť jej vôňu. Necítim nič. Rozosmievam celú dedinu, lebo kvety, čo nám venovali, sú umelé. Po príhovore starostu, pastora a kultúrnych tancoch sa ozýva domorodý tradičný spev sprevádzaný akýmisi gajdami a hlbokým zborovým bučaním. Ozve sa niekoľko výstrelov z pušky na našu počesť a zaznie posledná strofa piesne: „Ó, Parun, prečo si nám doviedol týchto bielych ľudí?“ Pristavia pred nás drevené kreslá a plánujú nás niesť. Mám strach, že z nás chcú urobiť Jupitera alebo iných bôžikov. Náš sprievodca Parun ma upokojuje, že to nehrozí, chcú nám iba prejaviť veľkú úctu. Ešteže ho máme, bez neho si to nedokážem predstaviť. Nerozumel by som ničomu, nemal by som istotu, či nás uctievajú, alebo len ďakujú pred jedlom a o chvíľu nás vysypú do kotla ako mäso do polievky. Štyria chlapi ma nesú na dvoch tyčiach ako faraóna, akýsi muž vykrikuje niečo do megafónu, dedinčania kráčajú vedľa nás, a pobehujúce deti skandujú. „Nech ich Boh požehná!“ Fíha, tak, táto strastiplná cesta naozaj stála za to.

V Chin state, jednom zo štátov Mjanmarska sa zvykne vravieť, že tu je len jedna cesta alebo žiadna. Bola to pravda. Najskôr nás lietadlo nevysadilo v meste, kde sme mali kúpenú letenku, nasledovala 24 hodinová cesta autom cez džungľu, potom ďalších desať hodín na motorkách. Niekoľkokrát sme kázali v najväčšom kostole v dedine, vyučovali sme aj vo vedľajšej dedine. Cirkevné stavby tu náramne pripomínajú slovenské evanjelické drevené kostolíky. Na moju odpoveď o koľkej hodine sa začne bohoslužba, nedostávam uspokojivú odpoveď: „Keď sa všetci zídu.“ No a zídu sa vtedy, keď sa to začne... Každý správny Chinovčan si pred vstupom do kostola ešte dobre odchrchle. Všetky bohoslužby sú spontánne, mnohí tancujú a z celého srdca chvália Pána. Zo solárneho panela tu dokážu vyrobiť toľko elektriny, že sa svieti a funguje dokonca ozvučenie a klávesy, no základný hudobný nástroj je ručne vyrobený bubon. Zabudnite na projektor, jedna ženička v rýchlosti vždy predčíta nasledujúcu vetu piesne. Nie sú tu žiadne stoličky, ľudia si sadajú na zem tesne jeden vedľa druhého. Kážeme jednoducho, Viera hovorí veľa o Duchu Svätom, mne dal Pán posolstvo o Gedeonovi, ktorý sa skrýval pred nepriateľmi, no Boh si ho vybral, aby svoj národ zachránil a dokonca ho nazval hrdinom. Zdá sa mi, že títo ľudia sú na tom veľmi podobne. Trpeli pod vojenským režimom, boli utláčaní a nemali o sebe veľkú mienku. No uchovali si vieru a vnímam, že Boh ich chce poslať, aby šli s evanjeliom aj do iných oblastí Mjanmarska. Robíme aj špeciálny program pre deti, Vierino kázanie sprevádzam divadielkom, z ktorého sú všetci nadšení. Na výzvy prichádzajú dopredu skoro všetci, cítime hlad po Bohu a veľké očakávanie. V duchu sme presvedčení, že svitá na lepšie obdobie v ich živote.

Cestou späť sa zastavujeme aj v mestách. Prichádzame do hlavného mesta Hakhy s 25000 obyvateľmi. Je tu len jedna hlavná ulica, popri ktorej je mnoho malých obchodíkov. Národný futbalový štadión nemá trávu, len udupanú hlinu, namiesto postranných čiar sú brázdy. Krčiem tu veľa nenájdete, zato kostoly, modlitebne a cirkevné ústredia sú na každom rohu. Chinovčania sú kresťanský národ, približne 90 % populácie sú evanjelikáli a letniční. Zvyšok tvoria katolíci a na juhu tohto regiónu, veľkosťou porovnateľného so Slovenskom, sú budhisti. Kážeme v menšom zbore, do ktorého sa natlačili študenti z internátu. Nerozhodných vedieme ku Kristovi, na ďalší deň ich prichádza ešte viac. V meste sa koná spoločná konferencia, ktorej sa účastní takmer tisíc kresťanov. Ich horlivosť a vrúcne uctievanie spôsobuje, že sa cítim ako doma, ešte o čosi lepšie, zase plačem. „Pane, použi si týchto drahých ľudí!“ Počas nášho pobytu navštevujeme domácnosti, modlíme sa za chorých, absolvujeme výlet na miestnu modlitebnú horu. Oceňujem tunajší ošarpaný hotel, na ktorý by som sa cestou sem ponosoval, teraz sa mi však prah očakávaní natoľko posunul, že mi nevadia uhynuté chrobáky v posteľnej bielizni, poslušne sa umývam v sude so studenou vodou a svietim si čelovkou.

Už máme zase oblaky nad sebou. Sme v Kalaymayo, v meste, ktoré je na hraniciach s Chin state. Prechádzame sa kresťanskou štvrťou, v ktorej je 300 zborov. Všetko sú to malé kresťanské komunity od desať do päťdesiat ľudí. Kážeme v jednom zbore, kde nás vôbec nečakali. Na druhý deň prichádza omnoho viac ľudí. A na tretí deň sa tu koná plánovaný tréning pre sedemdesiat pastorov z okolia. Kvôli tomu sem docestoval pastor Anil až z Indie. Získavame veľa priateľov, známych, kontaktov. Tešíme sa z toho, že kazatelia prijímajú Slovo, bez ich zmeny nedôjde k premene tejto spoločnosti. Jednou z najväčších výziev je to, aby sa kresťania neuzavreli do seba vo svojich štvrtiach, ale mali zbožnú túžbu a víziu osloviť a zasiahnuť budhistov.

Mojou poslednou zástavkou je detský domov v Yangoone, ktorý podporuje Viera s nadáciou Dobrá budúcnosť a nádej. Stretávam tu Barborku Vackovú z nášho zboru, ktorá sa presťahovala do Dubaja a teraz je tu na týždňovej misii, aby vypomáhala Runovej manželke s deťmi. Na výzvu zareagujú dvaja budhistickí mladíci od susedov. Deti na mňa robia ohromný dojem. Namiesto oznamov vystupujú dve z nich dopredu a naspamäť recitujú žalmy. Mladí gitaristi sú naozaj pomazaní, nemaznajú sa s detičkami, ale vedú ich do hlbokého uctievania. Po skončení im hrám rôzne biblické príbehy formou pantomímy a musia hádať, o ktorý príbeh sa jedná. Páči sa im to. Dokážu sedieť dve hodiny bez toho, aby som ich musel napomínať, alebo si ich kupovať cukríkmi.

Som šťastný. Pomohli sme našim bratom a sestrám. Desiatky uzdravených, pokrstených Duchom Svätým, mnohí zažili obnovenie, viacerých sme priviedli ku Kristovi, vrátane niekoľkých budhistov. Dali sme lásku deťom a povzbudzovali pastorov. Jáj, tá jazda na motorke mi bude chýbať. Ale najmä Chinovčania. Spomienky na nich mi zostanú v srdci navždy.