Thomas George z Indie

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: utorok, 14. február 2012, 19:06

Dovoľte nám predstaviť vám jedného z hlavných rečníkov Konferencie viery 2012, pastora a evanjelistu z Indie, Thomasa Georga.

Hneď po narodení vážne ochorel a na 18. deň zomrel. Otec pracoval 3000 kilometrov od domova, a tak bol jeho dedko pripravený ho pochovať. Mama však bola veriaca a modlila sa: „Bože, ak ho vzkriesiš, bude len tvoj.“ Keď sa na neho po chvíli pozrela, otvoril oči a bol úplne uzdravený. V dospelosti pracoval ako robotník v továrni, v roku 1986 zažil osobné stretnutie s Ježišom, neskôr pocítil Božie povolanie slúžiť chudobným v Dillí. Dnes je pastorom jedného z najrýchlejšie rastúcich zborov v Ázii.

Prikladáme aj rozhovor z časopisu Víťazný život 1/2012:

Včera si povedal, že vo svojej službe si mal sedemročné obdobie, v ktorom si musel prejsť mnohými prekážkami.

Bolo to veľmi dôležité obdobie prípravy. Uvedomujem si, že v živote existujú tri úrovne či etapy, ktorými prechádzame: v tej prvej rozpoznávame Božie povolanie, ktoré Pán pre nás pripravil. Ale to vôbec neznamená, že všetko pôjde hladko. Keď Boh pomazal Dávida za kráľa, bolo pred ním ešte dlhé obdobie skúšok a prenasledovania, kým ho nakoniec za kráľa korunovali. Druhou etapou je obdobie prípravy na povolanie. Až keď je toto obdobie úspešne zavŕšené, Boh nám dovoľuje vstúpiť na miesto, na ktorom máme stáť, na miesto služby. Podobne to bolo aj v mojom živote; po tom, ako som rozpoznal Božie povolanie, vstúpil som do obdobia prípravy, ktoré sprevádzali rôzne finančné ťažkosti, problémy v oblasti vzťahov a mnohé nedorozumenia. Manželka pracovala na plný úväzok a žili sme spolu s našou rozvetvenou rodinou pod jednou strechou. V tom čase som ešte neslúžil a sám som tápal a hľadal smerovanie pre náš život. Sú to práve takéto skúsenosti, ktoré nám pomáhajú na ceste posvätenia, kde sa učíme spoznávať Božiu milosť a chodiť v Duchu a nie v tele.

Vyrastal si v kresťanskej rodine. Mal si už vtedy skúsenosť s krstom Duchom Svätým?

Áno, už ako mladý muž som bol veľmi hladný po Bohu. Moja mama sa za mňa veľa modlievala a veľmi som po tom túžil. Nemali sme vtedy cirkev, len malú modlitebnú skupinu. Ale pricestoval k nám jeden pastor z inej oblasti Indie, ktorý sa za nás modlil. Niektorí to prijali hneď – trochu som im závidel – no nakoniec som ten dar prijal i ja a bola to nádherná skúsenosť. O dva dni nato som prišiel do práce a keď ma zbadal môj kolega – hinduista, privítal ma týmito slovami: „Čo sa to s tebou stalo? Si akýsi iný... Je na tebe akási zvláštna milosť.“ Začudoval som sa jeho slovám a dodnes neviem, ako mohol poznať význam kresťanskej milosti. Keď sa však rozšírilo, že som kresťan, môj šéf to začal zneužívať a nakladal mi viac práce ako iným, pričom o mne pred kolegami hovoril nepravdy. Normálne som sa mal hnevať, ale na počudovanie som bol akoby zahalený Božou láskou a pokojom. Aj to bolo pre mňa svedectvom o hlbokej vnútornej premene, ktorú vykonal Boží Duch.

Videli sme fotky zo zhromaždení v Indii, kde stojíš na pódiu a modlíš sa za tisíce ľudí, ktorí majú zdvihnuté fľaštičky s olejom. Po zhromaždení sa rozídu do svojich miest a dedín, aby sa sami modlili za chorých a slúžili. Myslím si, že toto je zásadný koncept prebudenia, a to nielen v Indii.

Jednoznačne áno. Od začiatku som ľuďom hovoril, že ja nie som nijako špeciálny. Áno, stojím v službe a som si vedomý zodpovednosti, ktorú mám pred Pánom. Vždy som ľudí viedol k tomu, aby na mňa nepozerali ako na niekoho, kto má moc sám od seba. Nie som žiadna veľká osobnosť. Boh môže rovnako použiť kohokoľvek iného, napríklad desaťročného chlapca, a ak je tam Pánovo pomazanie, dejú za Božie divy.

Ako funguje práca s deťmi vo vašej cirkvi?

Vďaka Bohu, pastor Ulf nám z Uppsaly poslal dve sestry, odborníčky na službu deťom, ktoré nás naučili, ako s deťmi pracovať. Doniesli rôzne materiály, pomôcky, naučili nás, ako pripraviť divadelné predstavenia a podať im biblické pravdy spôsobom, ktorý je pre ne prijateľný. V našom zbore v Dillí sa pravidelne staráme o viac ako 400 detí a vytrénovali sme 60 služobníkov, ktorí ich vyučujú Božie slovo.

Vieme, že raz do mesiaca sa u vás stretáva na veľkých bohoslužbách až 40-tisíc ľudí.

Áno, na tie zhromaždenia sa každý druhý pondelok v mesiaci schádzajú ľudia z celého okolia. Pripravíme pre nich jedlo na dva dni a stretávame sa na pozemku, ktorý „nepatrí nikomu“.

Ako ale organizujete lokálnu prácu v Dillí a kto je zodpovedný za ľudí, ktorí uveria v Krista na veľkých stretnutiach?

V Dillí máme cirkevnú budovu, kde sa stretávame pravidelne v sobotu a v nedeľu, ale sú to najmä stretnutia pre lídrov. Tam sa ja ako pastor stretávam s tými, ktorí potom slúžia ostatným. Buď vyučujem ja, alebo niekto z misionárov Slova života. Väčšina z týchto 750 lídrov sú bežní veriaci, ale pracujú mnohokrát horlivejšie a dlhšie, než keby boli v cirkvi zamestnaní na plný úväzok; robia skutočne excelentnú prácu pre Pána. Po mnoho rokov sme trénovali učeníkov aj pomocou dennej biblickej školy. Teraz máme intenzívny kurz pre lídrov – každý tretí týždeň ich na tri dni zhromaždíme a vyučujeme z Božieho slova. Mnohí z našich lídrov potom otvárajú biblické školy vo svojich regiónoch.

Aké percento z týchto lídrov už malo kresťanské pozadie predtým, ako prišli do vášho zboru?

Takmer všetci, ktorým slúžime, boli buď neveriaci, alebo vyznávali iné náboženstvá.

Koľkých ste za roky svojej služby krstili? Krstíš aj ty sám?

Áno, krstíme ich my, ale ťažko to spočítať. No som si istý, že do tohto dňa som osobne pokrstil niekoľko tisíc novoobrátených kresťanov.

Aký bol prvý zázrak, ktorý ste zakúsili v službe uzdravenia?

Ako sme spomínali na zhromaždení, išlo o asi jedenásťročného chlapca, ktorý mal problémy s alergiou a démonickým útlakom. Modlili sme sa zaňho, ale nevedeli sme, či sa niečo stalo; neprišiel za nami so svedectvom, že ho Boh zázračne uzdravil a oslobodil, isto by nás to na začiatku veľmi povzbudilo. Až neskôr za nami priviedol svojho strýka, ktorý bol celý posiaty hnisajúcimi ranami. Bolo ťažké sa naňho čo i len pozrieť. Ale ten chlapec mu rozprával o svojom uzdravení a ich viera bola neotrasiteľná. My sme nemali žiadne vyučovanie o uzdravení, a tak som len položil ruky, zavrel oči a odvrátil tvár, aby som nemusel pozerať na to, čo sa bude diať. Napriek našej malej viere, Pán úplne uzdravil aj tohto muža.

Ako vnímajú vaši ľudia moc uzdravenia. Myslíte si, že spájajú svoju vieru v Božiu moc aj s tým, že ste vy, ako pastori, Božími nástrojmi?

Indovia majú jednoduchú vieru. Vedia, že Boh môže robiť zázraky a zvlášť, keď vidia, že Boh to robí aj v životoch iných, ich viera rastie. Určite im pomáha aj to, že vedia, že Boh nás postavil do služby, a preto sa Božia moc bude prejavovať aj cez naše modlitby. Ešte keď sme mali zhromaždenia v dome na 2. poschodí, keď som prichádzal na bohoslužby, bola na schodoch žena chromá 27 rokov. Priniesli ju na nosidlách. Nič som o nej nevedel. Ako som popri nej prechádzal, veľmi prosila o modlitbu. Neskôr som sa dozvedel, že po roky navštevovala rôznych veštcov, okultistov a liečiteľov, ale jej stav sa len zhoršoval. Na bohoslužby ju priviedol jej sused, ktorý mal pokrútenú dolnú končatinu, a prežil okamžité uzdravenie len týždeň predtým. Vtedy sa do domu natlačilo toľko ľudí, že musel stáť opretý o stenu. Keď sme spievali – ani sme sa nemodlili – o tom, aké nádherné je meno Ježiš, začal kričať: „Moja noha, moja noha!“ Postavil sa rovno a začal skákať. Keď sa vrátil domov a videla to jeho susedka, povedala, že ju na to miesto musí priviesť. Keď som teda vystupoval po schodoch, položil som na ňu ruky, ale necítil som žiadne špeciálne pomazanie alebo manifestáciu Ducha. No na druhý týždeň prišla na zhromaždenie úplne zdravá po vlastných nohách a priviedla aj manžela a dcéru. Pred všetkými vydávala svedectvo, ako ňou prešla akoby elektrina, keď som sa za ňu modlil. Potom si odviazala bandáž, ktorú jej liečiteľ zakázal odviazať; povedal, že keď to urobí, on sa to dozvie a jej stav sa zhorší. Ale bola úplne zdravá. Potom sa sama modlila za dcéru aj za manžela a obaja boli na mieste uzdravení  – a pritom to bola len jej druhá bohoslužba! V priebehu niekoľkých mesiacov priviedla k Pánovi 110 ľudí! Za tých 27 rokov, čo bola chorá, minula obrovské peniaze na to, aby sa jej stav zlepšil. Jej deti pravidelne chodili do tej istej lekárne po lieky. Lekárnik ich poznal veľmi dobre a po niekoľkých rokoch im povedal: „Vy ste už minuli na lieky toľko peňazí, že ste si za ne mohli dovoliť aj novú mamu.“

Je naozaj úžasné vidieť, ako Boh používa obyčajných veriacich, dokonca ešte predtým, ako majú hlbokú znalosť Biblie.

To je pravda, ale chcem ti ešte ukázať duchovnú stránku celého príbehu. Po pár mesiacoch som ich išiel navštíviť a keď ma deti uvideli, začali radostne kričať: „Prichádza pastor, prichádza pastor!“ Keď som však vstúpil do domu, ich matka kľačala v rohu na matraci a zjavne sa modlila. Až keď odbila jedna hodina popoludní, prišla ku mne a ospravedlňovala sa: „Pastor, prepáč, že si musel čakať, ale toto bola moja pravidelná hodina s Pánom.“ Predtým som chodil do malého spoločenstva, kde bolo 35 ľudí. Pastor musel ľudí neustále navštevovať, lebo ak to neurobil, nasledujúcu nedeľu neprišli na bohoslužbu. Bol z toho veľmi vyčerpaný a nemal čas ani na čítanie Biblie. No tajomstvo moci je práve v čase, ktorý trávime s Pánom.

Ďakujeme veľmi pekne za rozhovor a tešíme sa na teba na našej konferencii v Bratislave, kde budeš hlavným rečníkom.

Peter Čuřík