Rozhovor s Johnnym Foglanderom

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: streda, 07. január 2009, 01:00

Učiteľ Biblie, ktorý pravdy Božieho slova dokáže podávať unikátnym spôsobom. Na jeho hodinách sa nehovorí haleluja, lebo máš neustále otvorené ústa. Na biblických školách učí od založenia Biblickej školy v Uppsale. Kázal asi v 50-tich krajinách.

Môžeš nám povedať, ako si sa stal kresťanom?

Tak ako u väčšiny ľudí, i u mňa to bol proces. Mal som obdobie, kedy som vôbec neveril v Božiu existenciu, nakoľko nás v škole nútili veriť v evolučnú teóriu. Avšak neskôr som prišiel do bodu, kedy som sa začal zamýšľať viac nad zmyslom života a nad skutočnosťou, že musí byť niečo viac ako rodina, či vzdelanie. Krok za krokom som začal veriť, že Boh musí jestvovať. Keď som sa neskôr dostal do kontaktu s kresťanskou modlitebnou a študijnou skupinou a po prvýkrát počul evanjelium, bola to pre mňa výzva, kedy som sa rozhodol pre Boha. Mal som vtedy 21 rokov a asi po dvoch rokov od obrátenia som aj začal kázať a dnes je tomu už 30 rokov, čo som v aktívnej službe.

Ako by si vyjadril pojem spasenie?

Potrebujeme zdôrazniť, že úplný obraz spasenia nezahŕňa len akt odpustenia hriechov, kedy osoba prijíma Ježiša Krista ako svojho Pána a Spasiteľa. Má to oveľa širší zmysel. Spasenie znamená, že Boh úplne obnoví svoj originálny zámer pre človeka, čo je, aby sme boli každodenne formovaní a rástli do podoby Krista. A pokiaľ toto Boh nedokončil, tak stále ešte nie je akt spasenia ukončený.

Čo je podľa teba tým najdôležitejším Božím zámerom pre človeka na tejto zemi?

Tým dôvodom, prečo sme ešte stále tu, je to, aby tento svet bol spasený. Ježiš povedal: „Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás." Iste aj Ježiš by si prirodzene vybral, aby bol s Otcom v nebi, avšak Boh chcel, aby kvôli nám prišiel na túto zem. Toto isté platí aj o našom živote. Evanjelium je ešte stále mocou Božou na spasenie, no ako môže byť tento svet spasený bez toho, aby niekto toto evanjelium kázal? Takže toto je naša najdôležitejšia úloha tu na tejto zemi. Ak by tým dôvodom bolo len naše zdokonalenie a posvätenie, Boh by to mohol urobiť aj iným spôsobom, avšak je to spasenie hriešnika, ktoré sa môže udiať len na tejto zemi. A práve preto sme tu!

Mnohí kresťania sú dnes porazení, nachádzajú sa v akomsi začarovanom kruhu, čo je spôsobené najmä ich nesprávnym obrazom o Bohu. Vo svojej hlave vedia, že Boh je dobrý, avšak hlboko vo svojom srdci tomu skutočne neveria. Ako môžu títo kresťania prijať Božiu lásku?

Všetko v kresťanskom živote funguje cez vieru, nie prostredníctvom zážitku či pocitov. A to isté platí i o Božej láske. Musím tomu naozaj uveriť, že Boh ma miluje práve tu a teraz, bez toho, aby som to prežíval emocionálne. Som presvedčený, že tým najväčším hybným motorom za týmto neustálym bojom, či ma Boh miluje, alebo nie, je skutočnosť, že každý jeden z nás bol vo svojom vnútri poznačený hriechom, ktorý je vo svojej podstate sebazničujúci. Preto toľkí kresťania dnes zápasia s pocitom menejcennosti a skresleným vnímaním samého seba. Avšak i napriek tomu môžeme prijať Božiu lásku vierou a vidieť sa tak, ako nás vidí a opisuje sám Boh vo svojom Slove.

Ako by si opísal srdce nebeského Otca?

Ak by som to mal sumarizovať jedným jediným slovom, tak potom by to bola láska. Poznanie Božej lásky je také dôležité, že apoštol Pavel to vyjadruje v Liste Efezským ako nevyhnutný predpoklad pre to, aby sme boli naplnení všetkou plnosťou Božou. To znamená, že jedine vtedy, ak poznám jeho lásku - jej hĺbku a šírku, výšku a dĺžku, budem schopný skutočne poznať Boha, ktorý je mojím milujúcim Otcom.

V Tele Kristovom si známy ako dar služobnosti učiteľa. Je to požehnaním, keď človek žije v tom povolaní, do ktorého ho Boh povolal. Čo by si poradil ostatným kresťanom, ako môžu rozlíšiť a žiť vo svojom im Bohom danom povolaní?

Naše povolanie je Božie a zvrchované v tom zmysle, že je nám dané už od života matky, inými slovami, na základe Božieho rozhodnutia. Neskôr prichádza v našom živote čas, kedy Boh tento dar začína prebúdzať tým, že ho potvrdzuje a daná osoba si je vedomá toho, že nikdy nebude šťastná, keby robila niečo iné. Avšak nie je to niečo automatické, ale je to postupný proces, kedy do svojho povolania vstupujeme. Mojou radou zvlášť mladým kresťanom je, aby začali slúžiť Bohu práve na tom mieste, kde sa nachádzajú. Musíš Bohu ukázať, že si skutočne ochotný slúžiť kdekoľvek. Nesústreď sa príliš na to samotné povolanie, či dary, ktoré ti Boh dal, ale napĺňaj potreby, ktoré okolo seba vidíš. Postupne uvidíš zreteľnejšie dary, v ktorých ťa Boh používa a kde vnímaš Božie pomazanie. Je zaujímavé, že napríklad Pavel bol povolaný k národom a pohanom, avšak v čase, keď sa obrátil, tak sa cirkev skladala len zo Židov, takže prirodzene začal kázať najprv im. Bolo to až o mnoho rokov neskôr, keď vyšiel s evanjeliom k pohanom. So mnou to bolo podobne. Krátko po svojom obrátení som začal slúžiť a nikdy som si nemyslel, že som povolaný ako učiteľ, takže bolo obdobie, kedy som len kázal. Ale hlboko vo svojom vnútri som mal túžbu, aby ľudia mali vo svojich životoch vybudované pevné základy, a nie aby boli len nadchnutí pre nejakú duchovnú pravdu. Nebolo to tak, že by som počul od Boha, ale bolo to úplne prirodzené, že som išiel týmto smerom. Začal som organizovať biblické hodiny a študijné víkendy pre ľudí z cirkvi, kde som sa snažil vyučovať ich pravdám Božieho slova.

Čo nám ako kresťanom môže pomôcť v duchovnom raste a čoho by sme sa mali naopak zásadne vyvarovať?

Ak by som to mal povedať jednou vetou, tak potom to, čo je pravdepodobne tou najdôležitejšou vecou v živote kresťana, je nestratiť „očný kontakt s Ježišom". Ak toto stratíme, stane sa náš kresťanský život len určitou rutinou bez života. Ježiš sám nás nabáda: „Poď a nasleduj ma!" A toto znamená, že budeme sledovať každý jeho krok a skutok. Na druhej strane tou vecou, ktorej by sme sa mali najviac vyhýbať, je hriech. A zrejme tou najnebezpečnejšou diablovou zbraňou, ktorú dnes používa voči kresťanom, je sklamanie a horkosť. Ak raz začneš poukazovať na chyby iných kresťanov a cirkví, staneš sa duchovne paralyzovaným. Pamätaj na to, že hriech ti vždy zoberie viac, ako ti dá a vždy je vo svojej podstate zničujúci, i keď je mnohokrát obliaty cukrovou polevou.

Počas našej kresťanskej cesty sme veľakrát pokúšaní, aby sme viac hľadeli na vonkajšie výsledky Božích služobníkov ako na samotný prípravný proces pre službu. Ako by si vyjadril práve tento nevyhnutný proces očisťovania v živote kresťana?

Ježiš nám tu dáva zreteľný príklad, keď povedal, že ten, kto chce byť veľkým, má slúžiť ostatným. Toto je úplne odlišný koncept od konceptu vládcov tohto sveta, kedy ego a postavenie sú veľmi vysoko cenené. Ale Ježiš tu hovorí, že jeho nasledovníci sa majú zameriavať viac na ostatných ako na samých seba. Ježiš sám nikdy nestaval seba do centra pozornosti, ale vyznal Otcovi: „Oslávil som ťa na zemi tým, že som dokonal dielo, ktoré si mi dal konať." Inými slovami tu hovorí, že nekonal svoje vlastné veci, pokiaľ bol na tejto zemi, ale Božiu vôľu. Musíme porozumieť tomu, že v našom kresťanskom živote sa všetko deje simultánne, čo znamená, že tvojmu povolaniu nepredchádza nejaké konkrétne ohraničené obdobie prípravy a až po jeho absolvovaní môžeš začať slúžiť, ale je to prirodzeným výsledkom procesu chodenia s Pánom, presne tak, ako to bolo aj v Pavlovom prípade. Ako príklad uvediem vzťah Eliáša a Elizea. Elizeus prijal Eliášov prorocký plášť dvakrát. Po prvýkrát to bolo, keď oral na poli a Eliáš ho oddelil pre službu Hospodinovi, avšak v tomto momente sa ešte nestal prorokom pre celý národ. Nasledovalo obdobie prípravy a formovania. Druhýkrát prijal plášť v momente, keď bol Eliáš vyzdvihnutý na ohnivom voze do neba a všetci prorockí učeníci rozpoznali, že Elizeus teraz skutočne vstúpil do Bohom zvereného povolania.

Môžeš nám povedať, ako vyzerá tvoj osobný modlitebný čas a koľko času venuješ štúdiu Písma a modlitbe?

Nie som tým typom človeka, ktorý sa snaží pri modlitbe presne sledovať čas (smiech...). Niekedy venujem modlitbe a Božiemu slovu celé hodiny, keď mi to môj rozvrh dovolí, ale sú dni, kedy je tento čas kratší. Čo sa snažím vždy robiť je komunikovať s Pánom neprestajne. Dôležité však je, aby to bol kvalitný čas. Pravdepodobne nikdy počas nášho pobytu na tejto zemi nebude naša myseľ slobodná od rôznych útokov voči plnej sústredenosti. Preto musíme vedieť, ako prejsť týmto bojom na modlitbe. Osobne som to ešte úplne nezistil, avšak čo viem, je skutočnosť, že vždy je to určitý skutok viery. Je to vierou, že sa rozhodnem čakať na Pána, až pokiaľ nebudem mať úplný pokoj v duši a nenájdem ho na modlitbe. Počas samotnej modlitby sa väčšinu času venujem len tomu, že som pred jeho tvárou a uctievam ho a až potom sa modlím za prípadné modlitebné potreby.

Aký význam má podľa teba biblická škola?

Biblická škola ako taká má nepochybne vždy veľký význam. Jej hlavným zámerom je totiž vytrénovať bežných veriacich, nielen dary služobnosti, alebo tých, ktorí sú si vedomí špeciálneho Božieho povolania. Skutočnosť, že sa tu preberajú rozličné témy je veľmi dôležitá v tom, že to prispieva k celkovému obrazu a je to ako jednotlivé kúsky puzzlí, ktoré do seba zapadajú. Najdôležitejší však je pevný základ z Božieho Slova, ktorý by si nikde inde nezískal. I keď počúvaš Božie slovo každú nedeľu na bohoslužbách, je to práve biblická škola, ktorá ti poskytne širší rámec pre tvoju kresťanskú cestu. A ďalším nepochybne pozitívnym vplyvom je, že biblická škola je požehnaním pre celé Telo Kristovo. Ježiš povedal, že v posledných dňoch vzrastie všade okolo nás miera zvodu, a preto potrebujeme byť hlboko zakorenení v Božom slove, aby sme boli schopní aj iným vydať počet z našej viery.

Ďakujeme za rozhovor!