Hriech je horší než radiácia

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: streda, 27. apríl 2016, 11:28

Môže byť niečo strašnejšie ako radiácia, ktorá unikla pred tridsiatimi rokmi z černobyľskej jadrovej elektrárne? Pri výročí tejto tragédie som si uvedomil, že existuje niekoľko paralel medzi touto katastrofou a pádom ľudstva do hriechu. Poďme si pripomenúť, čo presne sa vtedy stalo. 

Mesto Pripiať, ležiace len pár kilometrov od elektrárne, ležalo v úrodnom kraji plnom brezových lesov a močarín. Boli tu škola, nemocnica, množstvo obchodov, kaviarní, reštaurácií, kultúrny dom, kino, telocvične, kryté plavárne, štadióny, park, ihriská i lodný prístav. Mesto mladých, vekový priemer nedosahoval ani 30 rokov. V polovici osemdesiatych rokov minulého storočia toto socialistické mesto zažívalo svoj najväčší rozkvet.

Aj človek mal na počiatku so svojím Stvoriteľom nádherný harmonický vzťah. Aj on zažíval rozkvet – chránil a rozširoval raj, mal krásnu ženu, bol zdravý a šťastný. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa táto situácia mohla dramaticky zmeniť. Nepoznal ani smrť, ani choroby, ani chudobu, ani hádky, dokonca ani nedorozumenia. Jedol z ovocia, kochal sa v prírode a nadovšetko miloval Boha.

26. apríla v roku 1986 explodoval štvrtý reaktor. Havária vznikla následkom neúspešného testu spojeného s odstavením reaktora. Znižovali výkon reaktora, ale v jednej z tepelných elektrární nastala porucha, test bol prerušený, no hlavný inžinier Ďatlov naliehal, aby sa test dokončil. Vedeli, že môžu reaktor rozbehnúť len tak, že vytiahnu tyče z jeho jadra. Reaktor sa začal prudko prehrievať a explodoval, všade naokolo boli rozmetané jeho trosky, jadrové palivo a rádioaktívny grafit. Potom nasledovala ďalšia – chemická reakcia.

Radiácia so svojimi dôsledkami nemala v histórii obdobu, a predsa existuje niečo horšie než radiácia – hriech. Radiácia zasahuje všetko živé na stovky rokov, ale neprenikne do večnosti. Hriech má však svoj účinok v súčasnosti i vo večnosti. Ovplyvní náš život nie na tisícky, ani na milióny rokov, ale na celú večnosť. To, či s hriechom budeme jednať, alebo ho budeme ignorovať, rozhodne o tom, kde strávime večnosť. Hriech je ten najväčší jed. Pôsobí na celej zemeguli, prenáša sa z generácie na generáciu, neobíde žiadny národ, žiadne mesto...

Dôsledky Adamovho pádu žneme dodnes. Tak ako vinník Ďatlov spôsobil haváriu v Černobyle a mnohí nevinní museli zomrieť, podobne má na svedomí Adam, že ľudstvo padlo do hriechu. Zodpovední sme však my všetci, všetci nesieme zodpovednosť, všetci sme padli... Všetci sme sa dostali do zóny ohrozenia, nikto nezostal čistý.

Podobne ako v čase tohto nešťastia neexistoval dokonalý ochranný odev, ktorý by záchranárov a likvidátorov chránil od radiácie, neexistuje žiadna spoľahlivá ochrana pred hriechom. Ani tí najcharakternejší, najobetavejší a najnábožnejší ľudia sa mu nedokázali vzoprieť do takej miery, že by ho mali úplne pod kontrolou.

Vrcholní komunistickí pohlavári sa snažili pravdu o tragédii ututlať, ale ľudia v Európe zistili, že situácia je vážna, mračno rádioaktívneho prachu sa roznieslo cez Bielorusko nad Škandináviu a potom aj nad strednú Európu. Medzitým likvidátori, ako ich nazývali, sa snažili uhasiť peklo... Mnohí bez ochranného oblečenia, bez rukavíc z vrtuľníkov zhadzovali vrecia piesku, dolomitu, olova, bóru. Na reaktor zhodili až 5000 ton materiálu. Boli to vražedné misie, mnohí z týchto ľudí netušili, do čoho ich vlastne nasadili... Odhaduje sa, že radiáciou bolo postihnutých od 200.000 do 800.000 ľudí.

Niektorí likvidátori boli nasadení na strechu reaktora, kde bola radiácia najvyššia. Pokúšali sa to tam vyriešiť len so strojmi, ale tie práve kvôli radiácii zlyhali. Nastúpiť tak museli ľudia. Nazývali ich bioroboti, boli poslaní na smrť. Pripomínajú mi kresťanských mučeníkov. Spomeňme si na Polykarpa, ktorého v druhom storočí upálili v Smyrne... Apoštol Ján ho ustanovil za biskupa v Malej Ázii. Keď ho zatkli, bol už starý muž. Ponúkali mu slobodu, ak sa zriekne Krista. On však odvetil: „Osemdesiatšesť rokov mu slúžim a v ničom mi neukrivdil. Ako by som mohol potupiť svojho Kráľa, ktorý ma vykúpil?“ Tisíce zomreli, ale ako povedal Tertulián: „Krv mučeníkov je semenom nových kresťanov.“ Práve kvôli tejto odvahe sa viera rozšírila. Aj dnes žijeme v čase, keď niektorí kresťania platia najvyššiu cenu. Koľkí naši bratia a sestry museli v posledných rokoch zomrieť v Lýbii, Iraku a Sýrii... Pred nimi neskutočne trpeli veriaci v komunistických režimoch. Koľkých vyhnali z domovov do pracovných táborov, odkiaľ sa už nikdy nevrátili...

Vráťme sa do Černobyľu. Medzitým sa vyskytol iný, vážnejší problém. Pod vrstvou zhodeného materiálu sa začalo taviť 200 ton jadrového paliva. Akýsi efekt deky, pod ktorou sa palivo zohrialo na teplotu 2000 stupňov, roztavilo sa a začalo sa hromadiť.

Viete, čo mi to pripomína? Že hriech plodí ďalší hriech... Bez skutočného lieku, ktorým je Ježišova krv, sa hriechu nezbavíme. Hriech je ako hydra, skolíš mu jednu hlavu a pribudne mu ďalšia. Hriech má mnoho podôb a mnoho tvárí. Ten, s ktorým sa nejedná, splodí ďalší a ešte väčší. Dávida dohnalo cudzoložstvo k rozhodnutiu nechať zabiť manžela Batšeby. Hriech je ten najrafinovanejší jed. Diabol totiž ľuďom navráva, že život v hriechu je normálny život, bez následkov. Aj prví likvidátori zachraňovali v naivite. Existujú záznamy, že požiarnici, ktorí zasahovali ako prví, žartovali, že sa možno nedožijú ďalšieho rána... Jedna z najpodarenejších diablových lží je tá, že ľuďom natĺkol do hlavy, že ani on, ani Boh, ani hriech vlastne neexistujú.

Ak by roztavené palivo prepálilo podlahu a dostalo sa do priameho kontaktu s vodou, nastala by mohutná explózia, ktorá by zničila všetok život v okruhu stoviek kilometrov a Európa by sa zmenila na zamorenú zónu. Ovplyvnení by sme teda boli v oveľa väčšej miere aj my, hoci sme boli ďaleko. Vypustiť vodu z priestoru pod reaktorom sa podujala trojica mužov: Alexej Ananenko, Valerij Bezpalov a Boris Baranov. Išli tam s vedomím, že ich to môže stáť život. Museli sa ponoriť do kontaminovanej tekutiny, nájsť správny ventil a vodu vypustiť. Na túto úlohu nebolo veľa kandidátov, pretože to chcelo niekoho, kto sa tam dokonale vyzná. Nebyť ich, zomreli by milióny ľudí po celej Európe. Podarilo sa im to a onedlho nato zomreli na následky radiácie. Aj tu je paralela s Pánom Ježišom Kristom. On bol jediný kandidát, ktorého obeť mohol nebeský Otec prijať. On jediný bol totiž nepoškvrnený, nenakazený hriechom. Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta. Nezavraždili ho, on sám sa obetoval z lásky k nám, aby odstránil kontamináciu hriechu. Vedel, že si sami nepomôžeme, sme nakazení, zamorení... Preto prišiel na tento svet, nie aby kraľoval, ale aby slúžil a zomrel.

Dnes je Černobyľ a mesto Pripiať mestom duchov. Už to viac nie je miesto na bývanie. Je naň desivý pohľad, ale v minulosti podobne skončili iné, oveľa väčšie metropoly – Kde je to slávne veľké Ninive? Kde je Trója? Čo zostalo zo Sparty? Mnohé staroveké mestá ľahli popolom alebo dobyvatelia ich hradby a sídla rozobrali, nenechali kameň na kameni. Pán Ježiš nehľadal racionálne dôvody, keď spomenul tragédiu ľudí, na ktorých padla veža v Siloe. Namiesto toho varoval ľudí: „Ak nebudete činiť pokánie, všetci podobne zahyniete!“ Existuje druhá smrť, večná smrť, oveľa horšia než akákoľvek katastrofa, ktorá sa udeje na zemi. Áno, Pán Boh môže niekedy dopustiť určité súženie, aby sme sa konečne spamätali. On nie je iniciátorom nešťastí, je to diabol, ktorý kradne, zabíja a ničí. Ale cez tragédie takéhoto rozsahu nám Boh posiela varovanie. Žijeme vo svete, kde narastá hrozba teroristických útokov, niektoré sa odohrali len nedávno a netreba byť prorokom na to, aby sme vedeli, že sa uskutočnia aj ďalšie. Otázkou ostáva, koľkí z nás padli na kolená? Nestačí sa zo solidarity zísť a spoločne sa chytiť za ruky, zapáliť sviečky. Chce to zmenu. Rozhodnúť sa skoncovať s hriechom, zbaviť sa tej najhoršej kontaminácie, aká existuje, cestou, ktorú ponúka Ježiš Kristus.

Martin Hunčár

Ak si chcete vypočuť a pozrieť celé toto vyučovanie, nájdete ho na tomto linku: https://www.youtube.com/watch?v=Oyurm-9tVfg