Poviedka: Maratón Duše, Martin Hunčár

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: štvrtok, 24. marec 2016, 15:50

Príbeh bežca, ktorý sa vo sne znenazdajky ocitol na najzvláštnejších pretekoch na svete. Na každom kilometri prekvapivo stretáva biblických hrdinov, ktorí ho vždy poučia o nejakej biblickej pravde. Pomáhajú mu nastaviť zrkadlo, aby sa videl v Božom svetle a pravdy Božieho slova nielen teoreticky ovládal, ale aj žil. Nejde tu ani o rýchlosť, ani o predbehnutie ostatných. Je to zápas so samým sebou, kedy musí priznávať aj svoje slabé stránky, bojovať so svojím telom, pokušeniami, občas i s démonmi. V úryvku, ktorý vám prinášame, bežec stretáva proroka Jeremiáša...

Bambusový les

Poľná cesta viedla dlhou rovnou alejou, ktorú z oboch strán lemovali asi tridsať metrov vysoké bambusy. Boli len niekoľko centimetrov hrubé, a predsa siahali až do výšin. Pre mňa to bol nevšedný zážitok, ako keby som hľadel na niekoľkonásobné zväčšené steblá trávy. Takto nejako sa asi môže cítiť osamelý mravec, ktorý sa prechádza po nepokosenej lúke.

Bežal som už niekoľko minút, no zatiaľ som na nikoho nenaďabil. Ako keby som bol v dlhočiznom vysokom tuneli, pretože na niektorých miestach sa bambusy k sebe nakláňali a uzatvárali nado mnou gotickú klenbu. Tmavozelená farba porastu sa vo vyššie položených miestach, kam sa ešte predrali slnečné lúče, menila na bledozelenú. Nádhera. Hra svetla sa stupňovala, bolo ho čoraz viac, pretože som sa blížil ku koncu tohto stromoradia. V diaľke, akoby v obrovitánskych dverách, vytvorených týmito exotickými drevinami, na mňa niekto čakal. Od prvej chvíle som tušil, že bude mojím sprievodcom. Bielovlasý starec s prísnym výrazom tváre ma vyzeral už z diaľky.

„Jeremiáš,“ podal mi ruku a prebodol ma pohľadom, v ktorom som márne hľadal úsmev. Jeho tvár vyjadrovala skôr odhodlanie než hnev, vášeň po Bohu, vážnosť, ktorá sa s pribúdajúcim vekom ešte znásobila. Ocenil som, že sa mi hneď na začiatku predstavil a nenaťahoval ma až do poslednej chvíle.

Čo všetko sa v Biblii hovorí o tomto výnimočnom starozákonnom prorokovi? Keby si tak tá moja hlava dokázala viac zapamätať... Napísal pomerne obsiahlu časť Písma, a ešte by som vydoloval z mysle jeho slovné hromy-blesky, ktorými častoval Izrael za jeho neposlušnosť. Veď kto by nepoznal jeho pripodobnenie Božieho slova k ohňu a kladivu, čo drví skalu?   Vzápätí som vyrukoval s veršom, ktorý učíme už deti.

„Poznáš telefón do neba?“ Pokrútil hlavou, a tak som hrdo pokračoval. Jeremiáš 33:3. „Volaj ku mne a vyslyším ťa a oznámim ti veľké a nevystihnuteľné veci, o ktorých nevieš. “

Na jeho tvári som predsa len vylúdil aspoň náznak úsmevu.

„Napil si sa?“ povedal znovu vážnym hlasom. Bolo mi jasné, že s týmto mužom pôjdu žarty bokom.

„Naposledy na štvrtom kilometri. Nie som smädný; a okrem toho som tu nevidel ani studňu, ani potok.“

„Studňu, ktorá je v tomto lese, uvidíš len vtedy, keď budeš mať smäd po Bohu a nebudeš si všímať okolie.“ Odmlčal sa a čakal na moju reakciu. Stál som tam ako prváčik a musel len súhlasiť. Kochal som sa len prírodou a na Boha Stvoriteľa som si ani nepomyslel.

Jeremiáš pokračoval: „Som tu na to, aby som ti pripomenul, že sa musíš pravidelne sýtiť Božím slovom.“ Znova urobil prestávku, aby nasledovnú vetu viac zdôraznil. „Čítaš ho len nárazovo a často iba preto, lebo sa potrebuješ pripraviť na kázanie.“

„Snažím sa to zmeniť.“ Vo vnútri mi rezonovali Ježišove slová, ktoré len potvrdzovali to, čo mi práve prorok naznačil: Človek bude žiť nielen z chleba, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.   

„Slovo Božie musí stáť na piedestáli tvojho života. Nečakaj kým vysmädneš, pi pravidelne!“

Jasné, veď to je alfou a omegou každého dlhého behu! Ak začnete piť až pri pocite smädu, už je neskoro, organizmus totiž musí byť dostatočne zavodnený, preto sa odporúča piť pravidelne, často a v menších dávkach. Zvláštne, že som práve pri tomto behu na to pozabudol.

„Mnohí majú oči, ale nevidia, majú uši, ale nepočujú.  Ucho majú neobrezané, nemôžu vnímať. Slovo Hospodina majú na posmech, nemajú v ňom záľubu. “

Nebolo pochýb, že predo mnou stojí človek, ktorý má Písmo radšej než koníčky, uprednostnil by ho pred hocičím, aj pred jedlom. Ten muž si postupne získaval môj obdiv.

„Aké to bolo za tvojich dní?“ spýtal som sa. Nenechal sa dlho ponúkať a dal sa do reči.

„Žil som v čase, keď na Izrael útočili nepriatelia a Boží ľud žal následky neposlušnosti. Ja som sa však rozhodol milovať Boha a nasledovať ho za každú cenu. Kde a kedykoľvek sa našli Jeho slová, zjedol som ich, a stali sa mi rozkošou a radosťou srdca.  Boli chvíle, keď to bolo naozaj ťažké a nechcel som byť prorokom. Povedal som: Nebudem ho pripomínať a nepoviem už ani slovo v jeho mene. V srdci ma však slovo pálilo ako blčiaci oheň, zadržiavaný v mojich kostiach. Snažil som sa ho v sebe zadržať, ale nevládal som. “

Koľko ráz som sa aj ja cítil podobne. Na rozdiel od Jeremiáša to boli len ojedinelé skúsenosti, pri ňom som však cítil, že je Slovom priam presiaknutý.

„Aké to bolo, keď si prorokoval?“ Napadli mi ďalšie otázky na túto tému. Počul som vysvetlenia, že je rozdiel medzi starozákonným a novozákonným prorokom. Chcel som rozhovor obrátiť týmto smerom a dozvedieť sa viac, ale Jeremiáš mi to nedovolil.

„Pán ma poslal varovať a napomínať Boží ľud. Podstatné je to, aby si Božie slovo konštantne prijímal, inak sa ho budeš snažiť „vyrobiť“.

Vedel som presne, čo má na mysli. Každý kazateľ disponuje nejakou ústrednou myšlienkou, posolstvom, o ktoré sa chce podeliť. Otázkou je, či je v centre Božie slovo, okolo ktorého vyrastú podobenstvá a vhodné príklady, alebo je dôraz na zážitkoch, nereálnych prirovnaniach a vtipoch, medzi ktorými sem-tam zaznejú aj biblické verše. To, či bolo kázanie dobré, neposúdia len ľudia, ale aj sám Pán, ktorému sa budeme raz všetci zodpovedať.

Jeremiáš urobil pár krokov k bambusom a zatriasol jedným kmeňom. „Chceš byť ako on?“

Nerozumel som kam mieri. „Prečo?“

„Sadenice majú sotva 20 centimetrov. Keď ich zasadíš, môžeš pri nich presedieť štyri roky a zistíš, že rastlinka vôbec nenarástla! No povedz, nenapadlo by ti jednoducho ich vykopať a zasadiť namiesto nich niečo progresívnejšie a impozantnejšie?“

Nechcelo sa mi veriť. „Naozaj to rastie tak pomaly?“

„Nevymýšľam si. Čínsky bambus rastie v tvojom svete. Až v piatom roku vyrastie zrazu, za 60 dní, do 30 metrovej výšky. Tajomstvo spočíva v tom, že počas prvých štyroch rokov rastie koreňová sústava. Pripravuje sa na explóziu, ale skúsený záhradník, ktorý ho usilovne okopáva a polieva vie, že pod zemou sa deje niečo dôležité.“

Rozjasnilo sa mi. „Kresťanov, podobných tomuto príkladu, je však málo. Mnohí sa snažia len o rýchly výsledok, niesť ovocie, zapôsobiť na ľudí. A potom sa čudujú, keď sa ich strom vyvráti.“

„Človek zabúda, že je to koreň spravodlivých, ktorý prinesie úrodu.  Smädom po Božom slove z neho neustále čerpá, práve vtedy zapúšťa hlboké korene. Čím viac očakáva, že ho Pán použije, tým viac musí dbať na svoje korene. Bude ako strom zasadený pri vode, svoje korene zapustí pri potoku, nebude sa báť, že príde horúčava, jeho lístie zostane zelené. V suchom roku bude bez obáv a neprestane rodiť ovocie. “

Jeremiáš sa vrátil na cestu a kývol mi rukou, aby som ho nasledoval. Vyšli sme z bambusového lesa a ocitli sa na širokom priestranstve s piesčitou pôdou, kde rástli malé i veľké kaktusy. Jeremiáš tento do očí bijúci kontrast, ešte umocnil tým, že kopol do niekoľkých najbližších kaktusov. Raz-dva ich vyvrátil aj s koreňmi. Nevyzeralo to dobre, ale keď som si spomenul, čo stvárali starozákonní proroci, aby si ľudia ich kázne lepšie zapamätali, stíchol som.

„Kaktus nemá korene, preto ho ľahko vytrhneš. Pripomína nám veriacich, ktorí sa vôbec neusilujú zapustiť svoje korene v Bohu, v Jeho Slove. Sú nestabilní, slabí a vyschnutí.“

Ilustrácia sa dokonale vydarila. Popri nás sa prehnal nejaký bežec. Preskočil kaktus a letel ďalej. Jeremiáš len zalomil rukami: Komu mám hovoriť a koho varovať, čo by ma počúval? “

„Ja ti za tvoje slová ďakujem,“ povzbudil som ho a chystal sa rozbehnúť.

„Zastav sa na cestách, pozeraj a skúmaj dávne chodníky. Kde je dobrá cesta, po nej choď a nájdeš odpočinok pre svoju dušu! “ zaprorokoval mi na rozlúčku.

Preskakoval som kaktusy rôznych tvarov a farieb. Jedno však mali spoločné: chýbal im koreň. Poslednýkrát som sa obzrel na bambusový les s úzkou cestou uprostred. Jeremiáš tam stál, mával mi a ukazoval na bambusy, ktoré sa v porovnaní s kaktusmi týčili až do neba. Na okamih som si predstavil tie bambusy aj pod zemou – dlhočizné korene, ktoré sa rozvetvujú do šírky a hĺbky. Podzemný labyrint, ktorý prináša život vysmädnutej duši. Vtom som za sebou začul hromový hlas prichádzajúci z diaľky, ktorý nemohol patriť nikomu inému než Jeremiášovi: „Nebuď kaktus, ale bambus!“