Maratón duše - Už vyplatené - poviedka Martina Hunčára

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: streda, 12. apríl 2017, 15:56

Maratón duše je príbeh bežca, ktorý sa vo sne znenazdajky ocitol na najzvláštnejších pretekoch na svete. Na každom kilometri ho niekto poučí o nejakej biblickej pravde. Nejde tu ani o rýchlosť, ani o predbehnutie ostatných. Je to zápas so samým sebou, s rôznymi pokušeniami. Pán jedná s jeho postojmi a motívmi. V úryvku, ktorý vám prinášame, bežec nestretáva žiadneho veľkého proroka, ale obyčajné dieťa.

Už vyplatené
6. km

Myslel som, že to bude hračka, ale Talitha priam letela. Vbehli sme do lesa, kde sa iste vyznala lepšie než ja. Bolo mi jasné, že sa kdesi schovala, pretože som ju nikde nevidel. Hľadal som ju a obzeral si majestátne stromy. Na niektorých boli krikľavo oranžovou farbou pomaľované veľké kríže v tvare písmena x. Čo to má znamenať?

„Hu!“ vyľakal ma nejaký chlapec. „Tento kilometer je môj.“ Vykukol spoza stromu a všimol si, ako si prezerám tie znaky. „Niektoré stromy sú už odpísané, pretože si si za skutky zobral odplatu na zemi.“

Spomenul som si, ako som niekomu poslúžil, a potom o tom rozprával svojej manželke či pastorovi. Dožadoval som sa uznania, pochvaly. Nevydržal som, keď ma niekto, čo i len žartom, ponížil a hneď som sa ohradil a vymenúval všetko, čo robím. Chlapec nadviazal na moje myšlienky, ako keby mi videl do karát.

„Z tohto ovocia si mal mať úžitok vo večnosti. Ale vo chvíli, keď si na seba upozornil, stratil si nebeskú odplatu, tieto stromy prestali rásť a ich ovocie opadalo.“

„Aká škoda! Ako som len mohol...“

Vetu som nedopovedal, krútil som hlavou a všímal si kontrast medzi vetvami nesúcimi ovocie a týmito postupne uschýnajúcimi. Chlapec má pravdu. Ale čosi sa vo mne búrilo. „Netreba aspoň občas pripomenúť, čo robím?“ ukázal som na jeden nádherný mladý stromček. „Čo keď na niečom driem, a nikto si toho ani...“ Okamžite ma umlčalo to, čo sa zrazu začalo diať. Odkiaľsi sa objavila záhadná ruka a už-už sa chystala označiť ho iksom. Ihneď som si spomenul, ako sa niečo podobné udialo kráľovi Belšaccarovi.

„Niééé!“ vykríkol som. Chlapec si od ľaku zakryl tvár.

„Je mi naozaj ľúto, že som s tým vôbec začal.“ Zúfalo som sa snažil ospravedlniť predchádzajúce zlyhanie. Uľavilo sa mi, keď ruka zmizla.

„To bolo len tak-tak,“ oddýchol si chlapec a pozrel sa na mňa s drobnou výčitkou v očiach. „Prosím ťa, premýšľaj trochu, keď nabudúce niečo trepneš!“ Pichol ma malým ukazovákom do hrudníka. „Čo si myslel tým, že si tvoju prácu nikto nevšimne? Chcel si povedať, že náš Pán je slepý?“

Pohľadom som prebehol po stromoch, ktoré sa pýšili veľkým oranžovým krížikom. Najradšej by som tú farbu ošúchal. Až teraz som si všimol, že pod tým písmenom X bol ešte malý nápis, niečo ako poznámka pod čiarou. Zaostril som zrak: „Už vyplatené.“ Tie isté slová sa opakovali aj inde. Každý z tých krásnych stromov som odpísal, a to pre minútku slávy. Malou útechou ostávalo to, že aspoň ten mladý stromček ostal neoznačený a mohol ďalej rásť a silnieť.

Naplnili sa slová z Matúša 5:5-6. Ježiš nás tam nabáda k tomu, aby sme neočakávali odplatu od ľudí, ale radšej robili veci v skrytosti a získali odmenu od Boha.

Prešli sme cez lúku na miesto, ktoré pred nejakým časom zachvátil požiar. Zo zeme tu trčali len obhorené pahýle, na podrážky sa mi lepil popol. Bezútešný pohľad. Ohmatal som jednu nedohorenú vetvu. Aj tu som zlyhal? Ako?

Chlapec ma nenechal dlho čakať: „Tieto stromy zhoreli len preto, že to boli prázdne skutky. Mnoho vecí sa ti môže zdať prospešných a užitočných, ale v nebi dostaneš odplatu len za tie skutky, ktoré Pán dopredu prihotovil, aby si do nich vstúpil. Je to v Efezanoch 2:10.“

„Viem, poznám to.“ Možno sa podobne ako ja cítil Micheáš, ktorý povedal: „Beda mi! Som ako po letnej oberačke ovocia. Som ako paberky po oberačke hrozna. Niet totiž strapca na jedenie, niet skorých fíg, po ktorých túži srdce.“  Horúčkovito som premýšľal nad tým, ktoré moje činnosti a skutky dopadli takto neslávne.

Vystúpili sme na mierny kopec, na ktorom stáli desiatky čiernych kríkov pripomínajúcich kosodrevinu. Na rozdiel od tatranskej scenérie, toto obhorené krovie na mňa pôsobilo veľmi skľučujúco. Koľko jalových skutkov stihne človek urobiť za pár rokov... 

Chlapec zápalisto pokračoval: „Božie slovo hovorí, že príde deň, keď naše dielo prejde skúškou ohňa. Obstojí len to, čo bolo vykonané v súlade s Božím plánom.“

„Ak však na tomto základe stavia niekto zlato, striebro, drahokamy, drevo, seno, slamu, dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, pretože sa zjaví v ohni, a sám oheň preskúša dielo každého, aké je,“ spomenul som si na Prvý list Korinťanom 3:12.

„Ak dielo, ktoré niekto postavil, vydrží, dostane odmenu. Ak niekoho dielo zhorí, utrpí škodu; sám však bude zachránený, ale tiež akoby cez oheň,“ dokončil prestrelku veršov. Obzrel som sa a veľké stromy v diaľke mi znova pripomenuli, ako môžem niesť viac ovocia. A popol, ktorý sa za mnou víril ako prach, mi nedal zabudnúť na to, ako ovocie nestratiť. Zvládnem to?

Zbehol som z kopca a zbadal cestu. Chlapec mi zamával na rozlúčku a razom bol preč. Konečne mám obhorený les za sebou. Vtom mi napadlo, že som sa ho pohrúžený do svojich myšlienok vôbec nespýtal, ako sa volá. Škoda.

Zrazu sa však znova pri mne objavil: „Nechcem, aby si z tohto miesta odišiel smutný,“ začal ešte celý zadýchaný. „Zabudol som ti pripomenúť Ježišove slová: ,Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste šli a prinášali ovocie, aby vaše ovocie zostávalo.̔ “

„To dobre poznám.“

„Znova sa nad tým zamysli. Máš totiž pochybnosti, či naozaj donesieš Bohu veľa ovocia. Ovocie však nepotrebuješ nijako ,produkovať ̔, stačí ho niesť. Nie je to len na tebe, pretože ty si sa sám nevybral. Vyvolil si ťa Pán a je v jeho záujme, aby sa ti to podarilo.“

Súhlasne som zahmkal. „Ozaj, kto vlastne si?“

„Chlapec, ktorý priniesol Ježišovi päť chlebov a dve rybičky.“

„No toto! O tebe vyučoval asi každý kazateľ!“

Prehliadol môj kompliment a znova sa vrátil k téme: „Boh je stále pri tebe ako záhradník duše. Niekedy ťa prečisťuje a odstriháva plané vetvy, aby si donášal viac ovocia.“

„Len aby mi tie stromy nezhoreli...“

„Nie je to také komplikované. Pán ťa nebude viesť tak, ako chodia artisti po lane. Stačí strata rovnováhy – a už letia dole. Ježiš ťa vedie inak: chytí ťa za ruku, kráča s tebou a popritom sa ťa pýta, čo by si v živote chcel.“

„Veď práve. Čo keď si vyberiem zle?“

„Hlboko v srdci budeš vedieť, čo je Božou vôľou.“ Znova sa na mňa usmial. „Nerob z toho vedu. Pozri, mama mi zabalila obed, ale keď som ho chcel zjesť, jasne som vedel, že ho mám darovať. Chvíľu som s tým zápasil, hovorím si, ako to len vydržím, ale napokon som ho dal Ježišovi.“

„A došlo k zázračnému rozmnoženiu,“ dokončil som jeho príbeh.

„Presne tak. Chytaj!“ Hodil mi akúsi žltú loptičku.

Ohmatal som ju. „Ovocie?“

„Daj si,“ povzbudil ma. „Je výborné.“

Zahryzol som. „Mhm, chutí ešte lepšie ako šťavnatý melón v horúčave. „Čo je to?“

„Trpezlivosť. Nutne ju potrebuješ, aby si mohol prinášať ovocie. Niekedy sa ti bude zdať, že ovocie nenesieš. Nie je to však pravda. Dozrie v správnom čase.“

Znova som si odhryzol a vychutnával lahodnú chuť. „Ešte nikdy ma také malé deti ako Talitha a ty toľko nepoučili.“

„Budeš prekvapený, koľko ťa práve deti naučia. Tak, ahoj! Stretneme sa v nebi.“