Daj nám národy - Carl-Gustaf Severin a Ville Männistö

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: štvrtok, 24. marec 2016, 10:31

Ľudia niekedy hovoria, že kresťanstvo delí od vymretia iba jedna generácia. Cirkev však z Božej milosti existuje už dvetisíc rokov a je potrebné aj naďalej odovzdávať jej štafetový kolík nasledujúcim pokoleniam. Jedna vec, ktorá sa môže pri odovzdávaní kolíka stratiť, je Veľké poslanie. Máme česť byť súčasťou niečoho väčšieho, než sme my sami. Niečoho, čo existovalo dávno predtým, ako sme sa narodili, a bude pokračovať aj po skončení nášho pozemského života. Ak sa v dobe, keď nás duch sveta tlačí k hektickému životnému štýlu zameranému na nás samých, rozhodneme žiť pre vyšší, večný cieľ, nájdeme novú slobodu. Nová kniha od na slovo vzatých škandinávskych misionárov vás nanovo vyburcuje, podnieti k evanjelizácii a misii a túžbe po tejto skutočnej slobode. Kniha vychádza 1.5. 2016, ďalšie podrobnosti o nej nájdete na druhej strane tohto čísla. Prinášame vám úryvok z prvej kapitoly.

Čo je misia?

V roku 1921 zažil švédsky manželský pár David a Svea Floodovci povolanie stať sa misionármi v Belgickom Kongu. Vzali so sebou aj svojho dvojročného syna. Na misijnej stanici sa spoznali s ďalším párom Bertou a Joelom Ericksonovcami a rozhodli sa zamerať na dedinu, v ktorej ešte nikto nehlásal Kristovo evanjelium. Náčelník im odmietol dať povolenie kázať, ale misionári sa nedali odbiť. Pol míle od dediny si postavili hlinené chatrče a modlili sa, aby im Boh otvoril dvere. Jedinou kontaktnou osobou v dedine bol chlapec, ktorý im predával sliepky a vajíčka. Svea sa modlila, aby im Boh dovolil priviesť k viere aspoň tohto chlapca, ak už nebudú môcť ovplyvniť celú dedinu. Boh odpovedal na jej modlitbu a chlapec sa stal kresťanom.

Ericksonovci sa vrátili na misijnú stanicu, ale Floodovci zostali v chatrči a čakali, kým sa im otvoria dvere do dediny. Nikdy sa tak nestalo. Svea otehotnela a porodila dcérku Annu, ale ochorela na maláriu a 17 dní po pôrode zomrela. V tej chvíli sa v jej manželovi Davidovi čosi zlomilo. Otočil sa chrbtom nielen k svojmu povolaniu, ale aj k Bohu. Odišiel na misijnú stanicu, svoju dcérku zveril Ericksonovcom a vyhlásil, že Boh mu zruinoval život. Potom sa so synom vrátil do Švédska.

Neskôr ochoreli aj Ericksonovci a zomreli a malú Annu si adoptoval misionársky pár zo Spojených štátov, ktorý sa po návrate do vlasti usadil v Južnej Dakote. Anna navštevovala biblickú školu a vydala sa za pastora. Mali spolu dve deti. Neskôr sa presťahovali do Seattlu, kde sa jej manžel stal rektorom univerzity.

V tejto oblasti žije veľká škandinávska komunita a Anna našla jedného dňa v schránke švédsky časopis. Hoci textom nerozumela, prelistovala si aspoň obrázky. Zrazu zmeravela pri pohľade na fotografiu hrobu s nahrubo opracovaným krížom, na ktorom boli iba dve slová: Svea Floodová. Anna poznala príbeh svojich rodičov. Ponáhľala sa na univerzitu, kde pôsobil istý profesor, ktorý plynule hovoril po švédsky.Preložil jej článok o chlapcovi, ktorého ku Kristovi priviedli misionári. Text dopĺňala fotografia hrobu ženy, ktorá chlapcovi zvestovala evanjelium. Chlapec odišiel študovať a do dediny sa vrátil ako učiteľ. Otvoril si v nej školu a každého zo svojich žiakov získal pre Krista. Žiaci priniesli evanjelium do svojich rodín a v dedine sa napokon obrátilo 600 ľudí. Dokonca aj starý náčelník sa stal kresťanom.

Na 25. výročie svadby sa Anna s manželom vybrali do Švédska. Jej cieľom bolo vypátrať svojho otca, ak ešte žije. Podarilo sa jej to. Jej otec sa znovu oženil a mal štyri deti. Keď Anna vstúpila do jeho izby, bol už na pokraji smrti. Varovali ju, aby s ním nehovorila o Bohu. Muž natoľko zatrpkol, že nedovolil, aby sa v jeho dome spomínalo Božie meno. Anna vošla do izby a oslovila ho: „Otecko.“ Muž sa na posteli otočil a povedal: „Anna, moja Anna, nikdy som sa ťa nechcel vzdať.“ Dcéra odpovedala: „To je v poriadku, ocko. Boh z toho vyťažil dobro.“ Muž zmeravel a vyhlásil: „Nevyslovuj to meno. On mi vzal všetko, čo som mal.“ Anna namietla: „Nie, ocko. Boh ti nevzal všetko. Ani tvoja práca, ani mamičkina nevyšla nazmar.“ Potom mu povedala o chlapcovi, ktorý vo svojej dedine priviedol ku Kristovi 600 ľudí. Starec sa rozvzlykal a v posledných týždňoch svojho života sa vrátil k Pánovi.

O niekoľko rokov neskôr sa Anna a jej manžel zúčastnili na medzinárodnej konferencii v Anglicku. Boli tam zástupcovia z celého sveta a medzi nimi aj istý mladík z Belgického Konga. Hovoril o veľkom prebudení v krajine. Na celonárodnej úrovni dohliadal na zbory s viac ako 110 000 členmi.

Po prezentácii šla Anna za ním a povedala: „Predpokladám, že ste ich nepoznali, ale nepočuli ste náhodou o mojich rodičoch Davidovi a Svei Floodovcoch?“ Mužovi vyhŕkli slzy. „Ja som ten chlapec, ktorého vaša matka priviedla ku Kristovi a v našej dedine na ňu spomíname s veľkou úctou, pretože práve ona nás priviedla k Tomu, kto dáva večný život.“3

Je v tom moc, keď sa dotkneme aj jedného človeka. Nikdy totiž nevieme, koho sme zasiahli. Keď sa v boji unavíme a začneme si myslieť, že to, čo robíme, nemá zmysel, spomeňme si na príbeh Davida Flooda a jeho manželky Svey. Semienko, ktoré zasiali do srdca jedného chlapca, prinieslo obrovskú úrodu. David Flood ju síce nevidel, ale Boh ju živil.

Aj keď sa zdá, že nemáme úspech, neprestávajme semeno rozsievať. Nevieme, aké ovocie môže z neho Boh vypestovať. Ak sa zameriame na hodnotu jednej osoby, tak ľahko sa nedáme znechutiť.

Nemôžeme zmeniť celý svet, ale jednej osobe môžeme zmeniť celý svet. To je biblický princíp. Bohu záleží na jednotlivcovi. Niekedy hovoríme o prebudení a čakáme a čakáme, kedy už príde. Keď sa nič nedeje, znechutí nás to a začneme si myslieť, že Boh nekoná v srdciach ľudí. Kým čakáme na príchod veľkého prebudenia, pokúsme sa získať pre Krista jedného človeka. To je začiatok prebudenia: chápať dôležitosť každého človeka a vykročiť s evanjeliom k jednotlivcovi.

Ježiš o tom hovorí v 15. kapitole Evanjelia podľa Lukáša. Uvádza tri podobenstvá s rovnakým odkazom: v Božích očiach je dôležitý každý človek. Prvé je podobenstvo o stratenej ovci. Ježiš vo veršoch 6-7 hovorí: „Radujte sa so mnou, lebo som našiel svoju stratenú ovcu. Hovorím vám: Tak aj v nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.“

Potom pokračuje podobenstvom o žene, ktorá našla stratenú drachmu. Vo veršoch 9-10 vyhlasuje: „Radujte sa so mnou! Našla som stratenú drachmu. Hovorím vám: Taká radosť je aj medzi Božími anjelmi nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie.“
A napokon, aby tento odkaz ešte zdôraznil, pripája známe podobenstvo o márnotratnom synovi. Vo veršoch 31-32 hovorí otec z príbehu staršiemu synovi, ktorý sa nahneval na neho aj na brata:

„Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo mám, je tvoje. Ale teraz sa patrí veseliť a radovať, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“

Jedna ovca. Jedna minca. Jeden syn. Pre Boha je dôležitý každý človek. Dokonca aj keď sa pozrieme na vlastný život, vidíme, že tam vždy niekto bol – niekto, kto nás priviedol ku Kristovi, zavolal do zboru, poradil, pomohol a zaujímal sa o nás.

V 1. kapitole Evanjelia podľa Jána čítame, ako Ježiš povolal svojich učeníkov. Pozýval ich po jednom. Filip zareagoval na Pánovo pozvanie tak, že hneď bežal za Natanaelom a všetko mu rozpovedal. Keď sa s ním Ježiš stretol, opäť zvolil osobný prístup a povedal mu: „Skôr ako ťa Filip zavolal, videl som ťa, keď si bol pod figovníkom“ (v. 48). Táto jednoduchá osobná poznámka roztopila Natanaelovo srdce a on sa hneď rozhodol nasledovať Ježiša.

Podstata Ježišovej služby spočívala v rozhovoroch s jednotlivcami. Kázal aj zástupom a nasýtil niekoľkotisícový dav, ale na ľudí sa vždy pozeral ako na jednotlivcov. Nikodémov život sa zmenil po jednom nočnom rozhovore s Ježišom (Jn 3:2). Neskôr sa Ježiš rozprával so Samaritánkou a prostredníctvom jej svedectva sa zmenilo celé mesto (Jn 4).

Iste, priestor majú aj davy a zástupy, ale nezabúdajme na hodnotu každej osoby. Misia sa začína tým, že vidíme jednotlivca a zmeníme celý jeho svet.