Terapiou väčšiny býva nájsť si obetného baránka

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: sobota, 03. marec 2012, 12:36

Terapiou väčšiny býva nájsť si obetného baránka
Svetový pamätný deň holokaustu s Fedorom Gálom

Holokaust (z gréckeho holókaustos: hólos, „celý“ a  kaustós, „zápalná obeť“), tiež známy ako shoah („katastrofa“; v jidiš churben alebo hurban, čo sa dá preložiť ako „zničenie“), bola genocída približne 6 miliónov európskych Židov počas 2. svetovej vojny, program nacistického Nemecka, ako systematicky a za štátnej podpory vyhladiť Židov (vtedy ich žilo 9 miliónov). Keby sa táto definícia mala rozšíriť aj o ďalšie skupiny, ktoré boli považované za menejcenné alebo druhoradé, celkové číslo obetí holokaustu by dosiahlo 11 až 17 miliónov.

Od roku 2005 Spojené národy vyzvali svoje členské krajiny, aby si 27. január každoročne pripomínali ako Svetový pamätný deň holokaustu. Toto výročie bolo stanovené na základe oslobodenia koncentračného tábora Osvienčim 27. januára 1945. (Podľa údajov Jad-Vašem tam bolo zavraždených 1,4 mil. Židov).
Každoročne si v Bratislave pripomíname Svetový pamätný deň holokaustu v spolupráci s Kresťanmi v meste a Medzinárodným kresťanským veľvyslanectvom v Jeruzaleme (ICEJ); tento rok sme sa stretli 30. januára a hlavným hosťom večera bol Fedor Gál, známy z novembra 1989. Fedor Gál sa narodil v koncentračnom tábore Terezín v roku 1945. Jeho otca ako tridsaťpäťročného zastrelili jednotky SS na konci vojny, počas pochodu smrti zo Sachsenhausenu do Schwerinu. Bolo veľmi zaujímavé nazrieť do duše Fedora Gála, ktorý po celý život hľadá svoju identitu. Je to veľmi spontánny, svojský, ale veľmi vľúdny a príjemný človek. V roku 2008 natočil dokument Krátka dlhá cesta, v ktorom sa vydal po stopách svojho otca a reflektuje v ňom svoje osobné prežívanie témy holokaustu. Prinášame vám rozhovor, ktorý sme s ním natočili po skončení spomienkového dňa.

Ďakujeme vám za návštevu na pamätnom dni holokaustu. Chceme sa vás ešte raz opýtať na cestu po stopách vášho otca, ktorú ste prezentovali aj v dokumente „Krátka dlhá cesta“. Hľadali ste v nej aj svoje korene, identitu. Čo pre vás znamenala? (Peter Čuřík, Víťazný život)

Doputoval som na miesto, kde pravdepodobne leží môj otec, a prvýkrát v živote som tak niekoho mohol osloviť: „Otec.“ Plakal som tam ako malé dieťa. Celá cesta pre mňa znamenala akúsi katarziu, ale nešli sme ňou len preto, aby som mohol niečo prežiť. Zdalo sa nám, že posolstvo filmu je oveľa všeobecnejšie a dôležité aj pre iných ľudí. Pre mňa osobne to bolo spoznávanie a určitá vnútorná duševná očista, ale ten film ide ešte hlbšie, jeho posolstvo presahuje udalosti minulosti, či samotný holokaust.

Narodili ste sa v koncentračnom tábore, nepoznali ste otca. Ako ste sa k tejto informácii dostali a ako ste sa s tým ako mladý človek vyrovnávali?

Práveže keď som bol mladý, tak som sa k tejto informácii nedostal. Vedel som iba, že mám v občianke napísané miesto narodenia Terezín a  že keď o tejto téme začala mama rozprávať, tak sa vždy rozplakala. Nikdy nemala silu na to, aby nám ten príbeh vyrozprávala celý, boli to len také fragmentíky. Tak som sa raz dozvedel, že keď som sa narodil, uložili ma do krabice od margarínu a že muži z tábora zo svojich denných dávok chleba a marmelády urobili pre mamu tortu. Inokedy zas spomínala, že keď rodila v tamojšej pôrodnici, bola tam aj rodička, ktorá nemala mlieko, a tak mama kojila dve deti naraz. O otcovi som sa zas dozvedel, že to bol vysoký fešák. Ale z týchto fragmentíkov sa predsa nedá poskladať život. Nevedel som vôbec nič o širšej rodine. Takže pre mňa bola tá cesta potrebou – vo veku, keď už starnem – pozliepať si svoje vlastné príbehy s príbehmi svojej rodiny. Zdalo sa mi, že nie je správne byť starým človekom, a pritom neúplným.

Jeden z výsledkov tej cesty bolo podľa vašich vlastných slov, že ste pochopili, že ste nič nepochopili. Akurát vám to pomohlo sformulovať ostré otázky. Položili ste ich niekomu a dostali ste na ne odpovede? (Gabika Mikulčíková, SRTV).

Dobre položená otázka je spolovice odpoveďou. Je dôležité otázky klásť a pretože s tým filmom chodíme po mestách, živím sa písaním a vôbec, chodím medzi ľudí, rovnaké otázky kladiem všade kam prídem. Ale s tými otázkami je to tak; nedávno sme v Prahe prežili zvláštny okamih: zomrel človek, ktorý hovoril, že pravda a láska musia zvíťaziť nad nenávisťou. Bol to Václav Havel, ktorého som poznal osobne a viem ako to myslel. Myslel to tak, že sa o to musíme usilovať, aj keď vieme, že pravda a láska vždy nezvíťazia. Napriek tomu kráčať touto cestou je nesmierne dôležité. Musíme žiť tak, aby tá pravda a láska zvíťazili možno nie v našej generácii, ale v generácii našich detí alebo detí našich detí.

Uľavilo sa vám po tej ceste, alebo ste skôr niekoho obviňovali? (Mária Kunčáková, Rádio 7).

Rozprával som sa s mnohými, ktorí prežili všeličo, koncentráky, väzenia, gulagy a musím povedať, že som medzi týmito ľuďmi nikdy nestretol niekoho, kto by pociťoval nenávisť. Naopak, s nenávisťou som sa stretával u ľudí, ktorí to mali v živote ľahké. Avšak ľudia ťažko skúšaní osudom nevedeli nenávidieť, ale vo svojom vnútri si nosili obrovské emocionálne jazvy, ktorých sa väčšinou nedokázali zbaviť až do smrti.

Bolo veľmi bolestivé počuť o tých 15000 ľuďoch, ktorí prežili pochod smrti a zastihol ich koniec vojny. Napriek tomu celý les, v ktorom uviazli, armády spojeneckých vojsk obkolesili ostatným drôtom a znova riešili, čo so Židmi. Antisemitizmus je stále tu a žije. Vy ste povedali, že treba spraviť aj to málo, čo môžeme. Čo teda môžeme urobiť? (Peter Čuřík, Víťazný život)

Podať ruku blížnemu. Pomôcť mu von z kaše. Pomôcť slabému, ozvať sa, zastať sa ho. Existuje veľmi veľa možností. Spomínal som toho kamaráta, ktorému zavraždili syna na stanici metra Dejvická. Zavraždili ho preto, lebo mal iný účes. Skinhedi neznášajú tzv. pankáčov a on bol pankáč. Tí chlapi boli vycvičení v bojových umeniach. Zhodili ho na zem a kopali. Rozbili mu spodinu lebečnú a tiekla mu krv z nosa, z uší i z úst. Ľudia nastupovali a vystupovali z metra, a predsa sa pri ňom nikto nezastavil. A to je to, čo ma desí: ľahostajnosť. Niektorí tomu dokonca hovoria tolerancia. Takže to minimum, čo človek môže urobiť, je neostať ľahostajným.

Chcem sa opýtať na to, čo ste povedali na našom stretnutí, a to, že vás na tejto akcii niečo veľmi dojalo. Čo to bolo a či to viete zadefinovať? (Mária Kunčáková, Rádio 7).

Hm, toto je presne to, na čo nemám jasnú odpoveď. Dojala ma atmosféra, dojala ma zdieľaná spiritualita... To ma dojalo. V živote som toto isté prežil len raz, a to v baptistickom černošskom kostole. Hovorí sa, že keď sa v jednej miestnosti zíde veľa ľudí, ktorých dominantným pocitom je láska a súcit, tak je to hmatateľné a preniká to cez kožu. Možno to bolo ono. Ale ak by ste odo mňa chceli, aby som to empiricky, sociologicky uchopil, tak to by som nevedel (smiech).

Niekedy sa mi zdá, že zmienka o Židoch v našej spoločnosti končí pri holokauste. Ale Židia predsa zanechali za sebou veľké dedičstvo a sú národom, ktorý má aj dnes veľký potenciál. Prečo si myslíte, že je táto téma akýmsi tabu? (Gabika Mikulčíková, SRTV).

Nesmiete zabúdať na to, že moderný antisemitizmus sa pretransformoval do novodobých foriem. Dnes je to o Holywoode, sprisahaní židovských bankárov, utláčaní Palestíncov alebo o Wall Streete. Nový antisemitizmus je dnes dokonca ľavicový, aj keď tie metamorfózy antisemitizmu sú také dlhé ako samotné dejiny izraelského národa. Ale je to fenomén tejto civilizácie. Keby ste o antisemitizme začali rozprávať v Číne alebo na Srí Lanke, tak by na vás hľadeli, ako keby ste spadli z mosta. Ale napriek tomu, že možno Židov nikdy nestretli, väčšinou sa o nich vyjadrujú s úctou ako o veľmi inteligentnom národe, ktorý priniesol zákony atď. Na východnom Slovensku mali Žida povolené len tri-štyri profesie, a keď ich napokon vykonávali, tak boli za to nenávidení. Niekedy mám pocit, že údel židovského národa je akýmsi zrkadlom do našej vlastnej duše. Terapiou väčšiny býva nájsť si obetného baránka. Niekto môže za to, že som chudobný, že sa mi nedarí, alebo za moje problémy. To by ešte bolo možno v poriadku, keby za tým nebolo zabíjanie a pogromy. Keď som sa v Izraeli túlal po Židovskej štvrti, vybehli deti a kričali na mňa „gojim“ (hanlivý výraz pre pohana, inoverca) podobne, ako na Slovensku na mňa kričali „Židáku“. Keď som o tom rozprával svojim priateľom z Izraela, povedali: „Áno, si pre nich iný a svoj kultúrny šok vykričali. Ale pamätaj, nikdy by ti kvôli tomu neublížili.“ A v tom je ten rozdiel.