Sviatok Sukot v Jeruzaleme mojimi očami

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: nedeľa, 01. december 2013, 16:57

Počas posledných pár rokov sa vo mne stupňovala veľká túžba opäť raz aspoň nakrátko zájsť do Izraela, krajiny, ktorá mi veľmi prirástla k srdcu, a ktorú som presne pred desiatimi rokmi navštívila spolu so svojím synom. Rok za rokom mi to však akosi nevychádzalo, a tak som teraz v lete v návale emócií a miernej frustrácie povedala Bohu, že si na to, žiaľ, momentálne neviem našetriť, a že Ho prosím, aby spravil nejaký zázrak, lebo ja tam už naozaj potrebujem ísť:). Náš Boh je veľký Boh a nič mu nie je nemožné, ako som sa o tom mala znova presvedčiť. Pár dní po tejto modlitbe (o ktorej som nikomu nepovedala) som dostala pozvanie na Sukot (hebr.: Stánky = týždňový biblický Sviatok stánkov) do Izraela s tým, že nemusím nič platiť. Ešte dnes, keď píšem tieto riadky, ma to dojíma...

5000 účastníkov konferencie v Jeruzaleme

Koncom septembra som teda mala možnosť spolu s tromi priateľmi z Bratislavy stráviť nádherný týždeň v tejto pozoruhodnej krajine a spolu so židovským národom osláviť Sukot a zároveň sa zúčastniť výbornej konferencie, ktorú každoročne už asi 30 rokov organizuje v Jeruzaleme medzinárodná organizácia ICEJ. Zúčastňujú sa jej tisíce kresťanov z celého sveta. Neoddeliteľnou súčasťou sú nádherné chvály, skvelí rečníci (tentoraz napr. Angus Buchan, Daniel Kolenda, Suzette Hattings, Peter Tsukahira, alebo Umar Mulinde z Ugandy, ktorému moslimskí fanatici v roku 2011 na Štedrý deň poliali tvár kyselinou, takže musí chodiť v maske), a nadovšetko, Božia prítomnosť. Prvé veľké zhromaždenie (ak nerátam úplne prvý otvárací večer v oáze Ein Gedi blízko Mŕtveho mora) sa uskutočnilo v priestoroch Záhradného hrobu v Jeruzaleme. Úžasné bolo, že pred Večerou Pánovou mali slovo spoločne dvaja rečníci − jeden bol Žid, pastor mesiánskeho spoločenstva, druhý Arab, pastor viacerých arabských zborov na územiach spravovaných palestínskou samosprávou. Medzi najemocionálnejšie časti tejto konferencie každoročne patrí pochod ulicami Jeruzalema, v ktorom sú zapojení kresťania z celého sveta (teraz ich bolo vyše 5000), čím vyjadrujú svoju lásku a solidaritu s Izraelom. Pozdĺž celej trasy stoja tisíce miestnych ľudí, ktorí sa prizerajú, ďakujú a podávajú si s kresťanmi ruky. Tento rok som bola dokonca aj svedkom toho, ako niektorí z domácich napiekli koláče a ponúkali nám ich. Slzy bývajú väčšinou na obidvoch stranách.

Jeruzalem – mesto Veľkého Kráľa

ICEJ má hlavné sídlo v Jeruzaleme a po celom svete mnoho pobočiek, Slovensko nevynímajúc. Je akousi symbolickou kresťanskou ambasádou, ktorá vznikla v čase, keď arabské krajiny pod hrozbou zastavenia dodávok ropy vyzvali krajiny sveta, aby svoje ambasády presťahovali z Jeruzalema do Tel Avivu. Bolo to v čase, keď izraelský parlament vyhlásil Jeruzalem za nedeliteľné a večné hlavné mesto štátu Izrael, založené kráľom Dávidom pred takmer 3000 rokmi. Krajiny sveta následne svoje ambasády radšej presťahovali a Izrael sa tak zo dňa na deň ocitol osamotený. Boh vtedy vložil kresťanom do srdca túžbu a odvahu urobiť to, na čo nemali dostatok odvahy ich domáci politickí vodcovia (takzvaných kresťanských krajín), otvoriť na pôde mesta Veľkého Kráľa kresťanské veľvyslanectvo (Zdroj www.icej.sk). Dnes je táto organizácia v Izraeli pomerne známa, a má veľmi dobré vzťahy s miestnym obyvateľstvom, ako aj s oficiálnymi predstaviteľmi štátu Izrael, ako napr. členmi Knessetu (izraelského parlamentu) či starostom Jeruzalema. Mnohí z nich sa každoročne aj osobne prihovárajú účastníkom konferencie.

Význam sviatku Sukot

Počas židovského Sukotu sa schádzajú veriaci zo všetkých končín sveta a stavaním rôznych stánkov si pripomínajú čas, keď izraelský národ putoval cez púšť do zasľúbenej zeme a býval len v provizórnych obydliach. Stánky sú zhotovené z jednoduchého materiálu, často sú krásne vyzdobené. Strecha má byť priesvitná, prikrytá napr. palmovými listami, aby v noci bolo vidieť hviezdy na oblohe – na pripomenutie

si zasľúbení, ktoré dal Hospodin tomuto národu. Sviatok je oslavou jednoty, radosti, odpočinku a obnovy. Oslavuje sa tiež zber úrody, príchod dažďov, Božia ochrana a zaopatrenie. Počas svojho obľúbeného túlania sa mestom a vysedávania pri Múre nárekov som si tento rok viac všímala jednotlivcov, ktorí podľa tradície mávali na všetky svetové strany štyrmi druhmi plodín: v jednej ruke vetvičky z palmy, myrty a vŕby, v druhej plod citrusu... Vyhlasovali tým Hospodinovu vládu nad národmi sveta. Zaujímavosťou je, že Šalamúnov chrám bol slávnostne zasvätený Hospodinovi práve na Sukot a neskôr sa v ňom každoročne počas tohto sviatku obetovalo Hospodinovi 70 volov, ktoré podľa niektorých rabínskych výkladov predstavovali národy sveta. Táto obeta bola sprevádzaná modlitbami a žehnaním národom. Ak sa za Židov modlíme, akoby sme im len splácali istý dlh. Veď oni nám žehnali ešte pred príchodom Ježiša Krista na túto zem. Keď som sa vrátila domov a len tak prechádzala internetom a hľadala, či o spomínanom pochode Jeruzalemom boli nejaké zmienky v izraelskej tlači, objavila som článok (bol spred pár rokov, ale myslím, že tá výzva platila celkovo), kde istá skupina rabínov vyzývala ľudí, aby sa tohto pochodu nezúčastňovali. No vďaka Bohu, v tomto prípade sa prejavila údajne typická židovská vlastnosť (alebo možno skôr typická ľudská vlastnosť všeobecne), akou je robiť si veci po svojom, pretože nás prišli privítať desaťtisíce domácich, či už z radov sekulárnych, liberálnych, ale aj ortodoxných Židov.

Prorocké časy pre Izrael

Ďalšiu nádhernú skúsenosť som mala, keď jeden vzácny brat z nášho štvorčlenného tímu „hlava-nehlava“ hovoril o Pánovi miestnym; aj keď s nimi mal len päťminútový rozhovor, nezabudol im povedať, že Ježiš je Mesiáš a že ich miluje! Netušil, že toto je v Izraeli dosť citlivá záležitosť, dokonca organizátori našej konferencie zvyknú upozorňovať kresťanov, aby nikoho „neobracali“, pretože my sme prišli do Izraela predovšetkým podporiť ho. Priznám sa, že som sa najskôr obávala ich reakcie, ale veľmi ma prekvapilo a potešilo, keď som videla dojaté pohľady a počula, ako tí ľudia ďakovali. Bol medzi nimi napríklad aj mladý ortodoxný pár, keď sme sa prechádzali po hradbách, a paradoxne oni – miestni – sa nás pýtali na cestu :). Pochopila som to tak, že ich otázka mohla mať nakoniec i duchovný rozmer... Možno som bola svedkom len niekoľkých náhodných pozitívnych reakcií tohto typu, no možno je to aj znamením toho, že nastal Boží čas pre duchovné obrodenie Izraela. Mimochodom, názov tohoročnej konferencie bol Žatva. Predstavujem si ju ako výsledok modlitebného úsilia spojeného so skutkami lásky kresťanov voči Židom. Nepotrebujeme nikomu nič vnucovať, ako mohol, bohužiaľ, židovský národ opakovane zakúšať zo strany takzvaných kresťanov počas posledných dvoch tisíc rokov – ustavičné prenasledovanie, vraždenie, a to mnohokrát „v mene Božom“. Majú veľa dôvodov pochybovať a neveriť, že Mesiášom je práve ten, o ktorom tvrdíme, že Ním je. Ale On je Láska. Dotýka sa, premieňa a prebýva v srdciach ľudí, ktorí Mu skutočne dali svoj život. Na takých je predsa vidieť, že Hospodin je Ten, komu slúžia.

Ľuba Tomaštíková