4 roky v úžasnej Indii - Mirkine misijné dobrodružstvo

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: štvrtok, 25. september 2014, 13:48

KRAJINA OBROVSKÝCH KONTRASTOV

India je nepochybne jednou z najzaujímavejších a najrozmanitejších krajín sveta. Hneď po vystúpení z lietadla sa človek stretáva s nespočetným množstvom rôznych vnemov – stovky vôní, farieb a zvukov sa miešajú s davom hnedých Indov a množstvom náboženských tradícií. Chrámy a svätyne sú takmer na každom kroku. Ľudia sú veľmi vnímaví na duchovný svet a uctievajú úplne všetko – stromy, zvieratá a okolo 330 miliónov rozličných božstiev a bôžikov. Vôňa kadidla sa mieša so zvukom bubnov a nábožných piesní. Čo sa týka kontrastov, na ulici je možné bežne vidieť žobrákov, novonarodené nemluvniatka len tak pohodené a plačúce, zatiaľ čo o pár metrov ďalej sa týčia vysoké presklené obchodné centrá,či historické stavby a čarokrásne záhrady plné tropickej flóry. Nie je problém na jednej strane vidieť syna, ktorý vezie svojho staručkého otca na bicykli na nosiči na jeho poslednej ceste na kremáciu, keďže si nemôže dovoliť zaplatiť taxík, a hneď vedľa bohatého Inda v najmodernejšom type mercedesu.

India má rozlohu 3 milióny km² a viac ako miliardu obyvateľov, rozpráva sa tu 14 hlavnými jazykmi a až 70% populácie tvorí mladá generácia.

INDIA A KRESŤANSTVO

Hoci hinduizmus je zakomponovaný v samotnom názve krajiny (Hindustan– krajina hinduistov), pričom vyznávači hinduizmu tvoria viac ako 80% obyvateľstva, sú tu zastúpení aj moslimovia, sikhovia, budhisti, jainisti a, samozrejme, kresťania rozličných denominácií. Hoci podľa štatistík tvoria kresťania z celkového počtu len asi 2,4%, vplyv kresťanskej cirkvi sa neustále zväčšuje. Za posledné roky narastajú počty prevažne letničných a charizmatických veriacich, hlavne na vidieku, a vznikajú nové cirkvi a skupinky. Kresťanstvo v Indii má dlhoročnú tradíciu, ktorá siaha až k samotnému apoštolovi Tomášovi. Ten podľa tradície pristál na juhozápadnom pobreží Indie v roku 52 n.l. Tradujú sa príbehy o tom, ako zázračne uzdravoval chorých a z mnohých vyháňal nečistých duchov. Hoci sú kresťania v menšine, sú to práve kresťanské vzdelávacie inštitúcie, ktoré sú považované za najkvalitnejšie a ktorými prešlo mnoho generácií vysoko vplyvných Indov. Dokonca aj veľký vodca národa – Mahátma Gándhí, ktorého inšpiroval život Pána Ježiša Krista, získal svoje vzdelanie na jednej z misijných škôl.

MISIJNÁ PRÁCA CIRKVI SLOVO ŽIVOTA

Slovo života začalo v Indii pôsobiť už v roku 1996 prostredníctvom cestujúcich misionárov, ktorí začali spolupracovať s miestnymi zbormi a otvárať biblické školy po celej Indii – napríklad na západe krajiny v štátoch Gudžarát, na juhu v Kérale, na východe v štáte Západné Bengálsko a v hlavnom meste – Naí Dillí. Výsledkom bol enormný rast domácich zborov a stovky nových veriacich. Okrem toho cirkev Slovo života vysiela každý rok viacero tímov na posilnenie cirkví a organizuje evanjelizačné kampane, množstvo konferencií a seminárov pre vedúcich indických cirkví so stovkami účastníkov. Cirkev Slovo života sa zaoberá aj humanitárnou a sociálnou prácou, a to hlavne prostredníctvom nadácie„Indian Children“ (Indické deti), ktorá funguje od roku 1998 a zameriava sa hlavne na pomoc chudobným a opusteným deťom.

Hoci indickí veriaci sú zvyknutí a s radosťou vítajú veľké evanjelizačné ťaženia, či uzdravujúce zhromaždenia a niekoľkodňové konferencie, je im pomerne cudzie pravidelné vyučovanie Božieho slova. Práve toto je však kľúčom k prebudeniu nielen cirkevných zborov a spoločenstiev, ale i celého národa, preto ostáva služba cez denné biblické školy prioritou. Kresťania v Indii potrebujú byť pevne zakorenení v Božom slove. Nachádzajú sa totiž v prostredí, ktoré je možno viac ako iné poznačené náboženským relativizmom. Hinduizmus je otvorený pre akékoľvek duchovné pravdy a Ježiš Kristus je považovaný len za jedného z asi 330 miliónov božstiev hinduistického panteónu – je všeobecnou mienkou, že Ježiš Kristus spolu s Višnom, Šivom či Krišnom„áno“, ale Ježiš Kristus ako Jediná Cesta, Pravda a Život „nie“. Na rozdiel od osobného kresťanského Spasiteľa, hinduizmus uctieva božstvá, ktoré nedávajú žiadnu záruku, nikdy nevyriekli, že milujú niekoho osobne, nestarajú sa o problematiku hriechu človeka (za hriech každý platí smrťou a reinkarnáciou).

FORMOVANIE UČENÍKOV V INDII

Je úžasné vidieť, ako sa životy jednotlivých študentov menia počas ôsmich mesiacov v biblickej škole. Pre mňa bolo úžasným privilégiom byť súčasťou tejto úžasnej práce. Vyučovala som štyri roky na rôznych biblických školách a duchovne formujúcich seminároch pre vedúcich cirkvi na mnohých miestach Indie. Hoci jednotlivé predmety sú identické s vyučovacím plánom ostatných biblických škôl cirkvi Slovo života po celom svete, vyučovanie na indických biblických školách je svojím spôsobom veľmi špecifické. Vo väčšine prípadov totiž veriaci pochádzajú z hinduistických rodín a sú vo svojej rodine vlastne prvou generáciou kresťanov. Na začiatku nemajú žiadne poňatie o tom, vôbec že ešte existuje nejaký ďalší svet mimo Indie – niektorí si dokonca myslia, že Ježiš sa narodil v horskej dedinke v Himalájach a bol pokrstený v posvätnej rieke Ganga. Títo študenti musia čeliť výzvam, ktoré v Európe vôbec nepoznáme. Ak študent pochádza z hinduistického prostredia, a najmä z dediny, obráti sa proti študentovi nielen vlastná rodina, ale aj celá komunita, čo znamená, že sa nielenže nemôže vrátiť domov, ale musí sa aj odsťahovať. Veľakrát študentov našej školy týrajú aj fyzicky –vyhrážajú sa im a bývajú aj fyzicky napadnutí. Čo sa týka priebehu vyučovania, musela som napríklad používať oveľa viac ilustrácií z bežného života a snažiť sa o nepretržitý kontakt s triedou formou otázok a odpovedí. Asi najväčšou výzvou bolo vyučovať predmet „Izrael“ na severe Indie – keďže 99% študentov počulo o Izraeli len to, že sa spomína v Biblii, a niektorí si mysleli, že je to gurmánska špecialita... Máme biblické školy na východe, ako i severovýchode a severe Indie – v blízkosti Himalájí, kde sa zhromažďujú študenti zo štátov Nágsko, Ásam, či priamo z Nepálu. Mnohí z nich sú odhodlaní po skončení školy ísť do oblastí, ktoré ešte evanjelium nezasiahlo, ako je napríklad susedný Bhután. Počuli sme mnoho úžasných svedectiev o študentoch z bývalých ročníkov, ako denne vytrvalo evanjelizujú na miestach, ktoré sú ťažko prístupné a kde evanjelium Pána Ježiša Krista zatiaľ nepreniklo. Mnohí z nich putujú desiatky kilometrov, aby priniesli evanjelium čo i len jednej rodine. Cestujú po horských dedinkách a kážu evanjelium budhistom, ako aj hinduistom. Zároveň sa modlia za chorých a núdznych. Niektorí ich vyhodia, či dokonca zbijú, no mnohí ich s radosťou prijmú.

Okrem toho pravidelne trénujeme aj vedúcich zborov v hlavnom meste Dillí v cirkvi pastora Thomasa Georgea a vedúcich cirkví v indickom štáte Džárkhand. V tomto roku sme po prvýkrát otvorili aj druhý ročník pre absolventov niektorého z prvých ročníkov z predchádzajúcich rokov. Už dlhšie sme pociťovali túto potrebu – mať špeciálny vzdelávací program pre tých, ktorí sú v aktívnej kresťanskej službe – či už ako pastori, vedúci domácich cirkví, prípadne vedúci práce s deťmi.

Našimi biblickými školami a programami pre vedúcich prešlo už niekoľko tisíc vedúcich a študentov. V tomto roku sme napríklad vyučovali 200 študentov v prvom ročníku biblickej školy, okolo 500 vedúcich a 40 študentov v druhom ročníku.

MIRKA, AKO DLHO SI BOLA V INDII?

Takmer štyri roky som učila na biblickej škole, kde sa školský rok začína v septembri a končí v máji.

AKO VYZERAL TVOJ BEŽNÝ PRACOVNÝ DEŇ?

Ak som necestovala, či nevyučovala, tak sme bežne vyrážali z domu ráno pred ôsmou a vracali sme sa večer. Práca na misijnom poli nespočíva len v praktickej, či duchovnej činnosti, je s tým spojenej aj veľmi veľa administratívnej práce – plánovanie rozvrhu biblickej školy, komunikácia s učiteľmi, zabezpečovanie leteniek, ubytovania, programu, komunikácia so študentmi, príprava podkladov a materiálov pre študentov. V kancelárii sme každý deň začínali polhodinovou modlitbou za konkrétny deň s prosbou o Božiu pomoc a vedenie. Keď sme nemali vyučovanie, tak som sa venovala administratívnej práci, spojenej s chodom biblických škôl.

Počas vyučovania som zažívala aj veľa dobrodružstiev – väčšinou som do miesta určenia cestovala aj 12 hodín sama vlakom, potom divočinou džípom ešte ďalšie hodiny. Niektoré biblické školy sme mali v blízkosti džungle, takže viackrát sa stalo, že sme v našej provizórnej budove z plechu mali návštevu divých slonov, ktoré sa sem-tam aj pohostili na surovinách, určených na obed pre študentov.

ČO SA ŤA NAJVIAC DOTKLO?

Jednoznačne ľudia – hlavne ich otvorenosť a srdečnosť. A to nielen kresťania. Tí najchudobnejší, ktorí žijú aj s dvoma troma novonarodenými deťmi na ulici bez akýchkoľvek prostriedkov, sa na vás usmejú, keď ich míňate. My sa veľakrát sťažujeme, čo nám všetko chýba a na čo máme nárok, títo ľudia sa vedia tešiť z úplných maličkostí. Dokonca vo svojom utrpení myslia na druhých. Ja som ich prišla povzbudiť, no oni povzbudili mňa. Veľmi sa ma dotkol príbeh, ktorý zažila Matka Tereza v Kalkate. Navštívila hinduistickú rodinu s malými deťmi, ktorá zomierala od hladu. Priniesla im aspoň vrece ryže na zmiernenie ich utrpenia. O chvíľu matka na niekoľko minút zmizla. Keď sa vrátila, bola bez ryže. Na otázku, čo s ňou spravila, odpovedala, že ich moslimskí susedia majú tiež deti, ktoré sú hladné. My vo svojom utrpení máme tendenciu myslieť len na seba, avšak títo nádherní ľudia sa vo svojich ťažkostiach vystierajú k iným. Pokiaľ ide o duchovnú oblasť, tak sa ma najviac dotkol ich hlad po Božom slove a Duchu Svätom. Veľakrát prijímali krst Duchom Svätým ešte pred modlitbou. 

NA ČO JE PRE NÁS EURÓPANOV NAJŤAŽŠIE SI ZVYKNÚŤ?

Pre mňa to bol predovšetkým hluk a úplne iné zmýšľanie ľudí. Nikto sa nikam neponáhľa, najdôležitejší nie je výsledok, ale ľudia. Trvá pomerne dlhý čas, kým sa človek zmieri s tým, že kultúru nezmení, že sa musí zmeniť on. A určite som sa naučila väčšej trpezlivosti. Treba sa vedieť vyrovnať aj s intenzívnym duchovným tlakom, ktorý je v kultúre s uctievaním miliónov božstiev asi úplne normálny...

ČOMU SA MOŽEME NAUČIŤ OD INDICKEJ CIRKVI?

Mňa najviac oslovila úplná odovzdanosť Pánovi a Jeho službe. Väčšina Indov nemá materiálne zázemie ako my u nás na Slovensku či v Európe. To znamená, že ak sa niekto obráti, tak sa vydá Pánovi na 100%.

Otázky kládol Martin Hunčár