Raná scholastika (11. – 12. storočie)

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: štvrtok, 15. november 2012, 23:50

Na prelome tisícročí nachádzame kresťanstvo vo veľmi zvláštnom stave. Európske národy sú v podstate „kresťanské“, na druhej strane skutočný duchovný a morálny stav je v mnohých oblastiach na bode mrazu, keď aj cirkevné úrady sa ocitajú vo veľkej morálnej kríze.

Zdá sa, že „kresťanská“ Európa už nepotrebuje misiu a cirkev sa začína viac zaoberať teológiou. A to ani nie jej formovaním, ale skôr jej filozofickým zdôvodňovaním a vysvetľovaním. Začína obdobie, ktoré nazývame scholastickým. Scholastika dominuje dejinám kresťanstva od 11. storočia prakticky až do reformácie začiatkom 16. storočia. Ešte pred Tomášom Akvinským, ktorý sa v 13. storočí stal najvýznamnejšou postavou scholastiky, sa do popredia cirkevného života dostalo niekoľko osobností tzv. ranej scholastiky.

Anselm z Canterbury býva označovaný zanajvýznamnejšieho filozofa a teológa 11. storočia. Pochádzal zo severotalianskeho Burgundského kráľovstva z majetnej rodiny, no po smrti matky odišiel a ako 26-ročný vstúpil do benediktínskeho kláštora v meste Bec, kde sa neskôr stal opátom.

Anselm prišiel s myšlienkou, podľa ktorej skutočnosť, že človek je Božím obrazom, spočíva práve v tom, že človek je rozumová bytosť, čo prinieslo zvýšený dôraz na rozum. Zaslúžil sa o to, že v kresťanskej teológii získala pevné miesto dialektika, spôsob myslenia, v ktorom určitá téza a jej antitéza tvoria novú pravdu, syntézu.

Ďalšia z jeho dôležitých téz bola „verím, aby som porozumel“, v tejto otázke sa blížil k Augustínovi. Kresťanské dogmy sú podľa neho síce nevyvrátiteľnou pravdou, ale treba ich racionálne zdôvodňovať, aby sa veriaci človek upevnil vo svojej viere.

Jeho vplyv a uznanie sa potom šírili veľmi rýchlo, až sa stal jedným z otcov scholastiky, ba napokon v roku 1093 sa stal arcibiskupom v Canterbury. Je o ňom známe, že bol proti križiackym výpravám.

Peter Abélard bol francúzsky filozof a teológ, priekopník racionalizmu. Bol zo šľachtickej rodiny, jeho otec aj bratia boli vojakmi. Bol šarmantný, výrečný a márnivý, s veľmi kritickými sklonmi, ale v žiadnom prípade nie bezbožný. Ďalej rozpracoval dialektickú metódu, ktorá sa stala vzorom scholastiky a spočívala v osvetlení problému zo všetkých strán a v snahe o zmierenie zdanlivo neprekonateľných rozporov. V spore o vzťahu viery a rozumu sa prikláňal k racionalizmu: treba chápať, aby sme mohli veriť, Biblii je nutné rozumieť. Abélard sa stal učiteľom Petra Lombardského a je považovaný za predchodcu Tomáša Akvinského. Jeho názory však často neboli úplne pravoverné, vyslúžil si nimi povesť voľnomyšlienkara a odsúdenie na dvoch cirkevných konciloch. Niektoré jeho názory boli cirkvou odmietnuté ako heretické.

Peter Lombardský bol scholastický teológ, parížsky biskup. Pochádzal z talianskej západnej Lombardie, narodil sa okolo roku 1100. Neskôr sa pri štúdiu dostal do Paríža, kde sa stretol aj s Abélardom. Napokon sa Peter v polovici 12. storočia sám stal oslavovaným profesorom teológie. Vtedy začala aj jeho kňazská kariéra a v roku 1159 ho vymenovali za parížskeho biskupa, no rok nato zomrel.

Najvzácnejším dielom sú jeho Štyri knihy sentencií, ktoré sú súhrnom biblických textov, pasáží od cirkevných otcov (najmä Augustína) a od mnohých ďalších stredovekých mysliteľov, v ktorej sa snažil systematicky zhrnúť základné teologické témy. Obsahujú tieto okruhy: 1. Božia Trojica, 2. Stvorenie, 3. Kristus – Spasiteľ a cnosti, 4. Sviatosti a milosť. Tieto knihy sa stali základným a povinným čítaním každého študenta teológie až do 16. storočia na všetkých stredovekých univerzitách. Ešte aj Martin Luther ako študent k nim písal komentáre.

Aj prostredníctvom scholastiky sa kresťanstvo postupne pozdvihovalo z priepasti, v ktorej sa ocitlo na prelome tisícročí. Išlo však skôr o pokrok v oblasti vzdelanosti a vonkajších prvkov kresťanstva. Prínosom bol vznik a rozvoj škôl. Zároveň to ale bolo obdobie neslávne známych križiackych výprav. Upevňovala sa moc cirkevnej hierarchie a pápežstva, ktoré v 13. storočí dosiahlo svoj vrchol v postave Innocenta III. Filozofické pretváranie teológie našlo svoje vyjadrenie v učení o transubstanciácii (prepodstatnenie, viera, že chlieb a víno pri eucharistii sa premieňajú na skutočné telo a krv Krista), ktoré bolo oficiálne prijaté na 4. lateránskom koncile v roku 1215.

Reakcia na upevňovanie svetskej moci cirkvi a scholastické diskusie, často veľmi vzdialené bežným ľuďom, bola v podstate dvojaká. Na jednej strane vznikli nové mníšske rády, napríklad cisterciáni, dominikáni či františkáni, pričom posledne menovaní reagovali na veľké majetky cirkvi extrémnym záväzkom k úplnej chudobe. Na druhej strane vznikali reformné hnutia, ako napríklad valdenskí, o ktorých si povieme na budúce. Tieto hnutia postupne dláždili cestu blížiacej sa reformácii.

Zdroje:
Pavel Hanes: Dejiny kresťanstva. Banská Bystrica: Trian, 2007
Wikipédia – Slobodná encyklopédia

Spracoval: Tomáš Počai