Evanjelizácia je pre každého kresťana - Konferencia viery 2012

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: štvrtok, 31. máj 2012, 23:15

V marci sa v Národnom tenisovom centre uskutočnila dlho očakávaná konferencia viery, ktorej sa zúčastnilo niekoľko asi šesťsto ľudí z celého Slovenska a mnohí Slováci prišli aj zo Srbska. Carl Gustaf Severin (17. 3., 10:00) kázal o dôležitých ľuďoch, ktorých nevidieť za kazateľnicou. V každom zbore sú takíto vzácni ľudia, ktorí tzv. „balia padáky“ pre tých, ktorí stoja na pódiu. Thomas George (17. 3., 14:30) hovoril o kľúčovom čase prípravy. Jeho plodná služba v Indii sa nezrodila len tak, ale niekoľko rokov si ho Pán pripravoval. Nasledovalo zhromaždenie, v ktorom mal slovo hostiteľ konferencie pastor Peter Čuřík (17. 3. 16:45). Zažívaš ešte stále dobrodružstvá s Bohom? Boh nás nepovolal vysedávať, ale žiť život s Kristom, ktorý určite nebude viesť k zotrvačnosti a pasivite. Večerné zhromaždenie viedol opäť Carl Gustaf Severin (17. 3., 18:30), ktorý kázal o troch dôležitých veciach pre prebudenie v Európe. Učenie viery je stále aktuálne a nemali by sme ho odstaviť na vedľajšiu koľaj. Okrem toho musíme chodiť v láske, ktorá je najdôležitejšia zo všetkého. Poslednou, treťou vecou je posvätenie, bez ktorého nikto neuvidí Pána. V nedeľu ráno (18. 3., 10:00) povzbudzoval brat Severin prítomných, aby sa vo svojich životných zápasoch nevzdávali.„Nie, takto sa to neskončí!“, to je názov kázne, ktorý hovorí za všetko. Na poslednom zhromaždení mal slovo opäť Thomas George (18. 3., 16:00), ktorý hovoril o jednoduchej evanjelizácii, ku ktorej je povolaný každý kresťan. V sobotu a v nedeľu večer sa prítomní kazatelia modlili osobne aj za ľudí, niektorí boli uzdravení, ďalší boli naplnení Duchom Svätým. Prinášame vám rozhovory s obidvomi hlavnými hosťami konferencie, ktoré sme nakrútili počas konferencie (s Carlom Gustafom) a tesne po nej (s pastorom Thomasom):

Carl, v januári minulého roka si k nám nemohol prísť, lebo si bol vážne chorý a dokonca bol tvoj život v ohrození. Prešiel si cez to obdobie a vidím na tebe, ako si Bohu veľmi vďačný.

Áno, jednoznačne. Aj preto som svoj príbeh na konferencii zdieľal, lebo neverím v to, keď sú služobníci netransparentní. Chcel som byť k vám, mojim priateľom, úprimný a som naozaj Bohu každodenne vďačný za nový život. Je to pre mňa dar a každé ráno Bohu ďakujem za nový deň. Niekedy berieme život ako samozrejmosť, ale keď prejdeš podobnou skúsenosťou ako ja, začneš si tento dar života oveľa viac vážiť; a nielen život ako taký, ale aj priateľov. Keď som dnes videl plnú sálu ľudí, uvedomil si to znova: ’Bože, to je úžasné, toto sú moji priatelia na Slovensku.‘ Táto skúsenosť ma naučila vážiť si oveľa viac život a priateľstvá, zvlášť tie, ktoré sú celoživotné.

Vďaka Bohu, dnes si v dobrej kondícii a znova cestuješ po celom svete...

Áno, stále cestujem a v podstate som nič zo svojho cestovania neubral, akurát si dávam väčší pozor na to, aby som mal dostatok odpočinku medzi zhromaždeniami a tiež sa snažím viac športovať a udržiavať sa v dobrom fyzickom stave.

Carl, sme ti veľmi vďační, že si k nám tento rok pricestoval. Mali sme nádhernú konferenciu, plnú Božej moci. Po prvýkrát bol medzi nami Thomas George z Indie, ktorý priniesol realitu duchovného prebudenia. Ty si však pre nás vždy špeciálnym hosťom, lebo nás roky osobne poznáš. Ako vidíš našu cirkev?

Práve o tom som tieto dni premýšľal. Je evidentné, že na zhromaždenia chodí viac ľudí, ale hlavne vidieť rast v zrelosti. Za tie roky vo vašom zbore zjavne vzrástla služba chvál a uctievania a je tiež úžasné vidieť stabilitu Božej práce medzi vami. Som za to skutočne Pánovi nesmierne vďačný a radujem sa z toho. Myslím si, že dnes ste v štádiu, kedy môžete radostne zvolať: „Boh urobil medzi nami veľké dielo!“  To, čo on sám započal, aj dokončí. Čo viac k tomu dodať? Je to Božie dielo a žiadny človek v tom nemá slávu. Myslím si, že od roku 1999, keď som bol medzi vami po prvýkrát, som chýbal možno len na jednej konferencii.

Áno, skutočne si na Slovensku zanechal úžasnú stopu.

Pamätám si, ako som v jednom roku viac ráz precestoval Slovensko a mal niekoľko uzdravujúcich zhromaždení v rôznych mestách a zboroch. Naozaj som si váš národ veľmi zamiloval a viem, že aj Boh si ho obľúbil a zďaleka v ňom svoju prácu ešte neskončil; aj preto som dnes kázal na tému „Takto sa to neskončí!“ A tým nemyslím len na situácie, keď sa veci vyvíjajú nedobre a Boh má posledné slovo, ale myslím tým aj na dobré časy, v ktorých máme tendenciu sa uspokojiť. Boh napriek tomu hovorí: „Ani tu sa to ešte neskončilo, lebo ja chcem, aby to bolo ešte silnejšie.“ Myslím si, že toto je Slovo pre Slovensko a pre cirkev, aby sa neuspokojila a nepovedala len: „Pozrite, čo Pán vykonal.“, ale aby pokračovala ďalej, lebo Boh má na to svoje – „takto sa to neskončí!“

Jedným z problémov Európy a zvlášť väčších miest je sekularizácia. Ľudia sú viac a viac zameraní na tento svet a sú veľmi zaneprázdnení.

Súhlasím, je to obrovská výzva pre cirkev po celom svete. Verím, že kresťania môžu byť veľmi dobre zaopatrení po materiálnej stránke a pritom ešte stále vrúcni duchom. Nemyslím si, že na to, aby sme začali prežívať duchovné prebudenie, musíme prechádzať najprv akýmsi ťažkým obdobím. Vidíme to napríklad v Singapure alebo v určitých oblastiach Číny, kde sa kresťania majú veľmi dobre, a predsa zažívajú duchovné navštívenie; sú plní Boha, a zároveň aj finančne prosperujú. Ak by to bola chudoba, ktorá automaticky prináša prebudenie, potom by sme videli vyliate Ducha hlavne v krajinách tretieho sveta, čo nie je vždy pravdou. Vo Vietname je napríklad mocné hnutie Ducha, ale ich tajomstvom je podľa môjho názoru to, že sú nesmierne zameraní na získavanie duší. Ani nie tak prostredníctvom masových akcií, ako skôr jeden na jedného. Podobne v Číne, nehanbia sa za zvestovanie evanjelia, vždy majú priateľov, známych, ktorým svedčia o Kristovi, a často ich privádzajú na bohoslužby.

Keď som bol mladý, myslel som si, že za pár rokov zmením svet. Ale postupne som si uvedomil, že nedokážem zmeniť celý svet, no dokážem ho zmeniť pre jedného človeka. Preto mojím odporúčaním pre cirkev je toto: počas toho, ako čakáme na „prebudenie“, jednoducho získavajme ľudí pre Krista; každý veriaci vo svojom okolí. Je to veľmi jednoduchý koncept, ale uvedomte si, že keby každý z nás získal jednu dušu pre Pána za rok, máme „prebudenie“. Keď by si aj nikoho nezískal pre vieru, ale už len to, že sa o to usiluješ, je prebudením. Takáto evanjelizácia zapája do služby každého veriaceho a zároveň ho vedie k tomu, aby bol potom aktívny v následnej starostlivosti o novoobrátených.

Napísal si novú knihu s názvom „It is never wrong to be sober“ (Nikdy nie je zlé ostať triezvym), ktorá však ešte nebola preložená do slovenčiny (jej vydanie pripravujeme, pozn. vydavateľstva). Mohol by si nám o nej povedať niečo viac?

Pred pár rokmi ku mne Pán o tejto téme hovoril. Ako viete, veľa som pracoval v Rusku, kde alkohol stále predstavuje obrovský spoločenský problém. Každý Rus štatisticky – vrátane mužov, žien a detí – vypije ročne 80 litrov vodky. Dokonca aj oficiálni predstavitelia Ruska hovoria, že ak sa s tým niečo zásadné neurobí, Rusko pôjde ku dnu. Pán mi dal videnie: Videl som mladých kresťanov, ktorí boli na akomsi kopci. Odrazu som so zdesením pozoroval, ako odtiaľ jeden po druhom padajú. Na dne priepasti, do ktorej dopadli, bol nápis – „Rehab“, čo znamená rehabilitačné stredisko. Inými slovami, dostanú sa do takých závislostí, že ich budeme musieť vziať do takýchto zariadení, aby prešli liečbou či oslobodením zo závislosti na alkohole; hovorím tu o mladých ľuďoch, kresťanoch. A Pán mi k tomu povedal: „Musíš o tom napísať knihu, ktorá bude plotom na tom kopci.“ Ale nemá to byť plot zákazu, ale plot ochrany, zvlášť pre mladú generáciu. Ako hovorí samotný názov knihy „Nikdy nie je zlé ostať triezvym“ – opiť sa alebo popíjať je zlé, ale trvať na tom, že je dobré vždy ostať triezvym, nemôže byť nikdy zlé. Ťažko môžeš kresťana obviniť za to, že sa usiluje udržať si vždy triezvu myseľ. Alkohol búra ochranný val okolo našej mysle, nabúrava „fire wall“ (antivírovú ochranu) a núti nás robiť veci, ktoré robiť nechceme. Keď potom taký človek vytriezvie, ľutuje, čo urobil. Ľudia sa ma pýtajú: „Prečo si napísal práve takúto knihu?“ Ja mám pre nich túto odpoveď: „Mám na to tristoosemdesiattisíc dôvodov!“, pretože vo Švédsku je tristoosemdesiattisíc detí, ktoré vyrastajú v neúplných rodinách, ktoré rozvrátil práve alkohol. Tieto nevinné deti trpia a nemajú hlas, a tak som si povedal, že budem ich hlasom. Zároveň chcem týmto deklarovať „drug free zone“ (zónu bez drog/alkoholu), ktorou by mala byť cirkev.

Do ktorej časti sveta chodíš v ostatných mesiacoch najviac? Čo je tvojou hlavnou misou?

Momentalne Čína, Vietnam a Mongolsko, keď hovoríme o misijnej práci. Rovnako je však na mojom srdci navštevovať miesta ako je táto konferencia – a to robím po celom svete – kde môžem odovzdať to, čo Boh vložil do môjho života. Myslím si, že do takejto služby ma Boh volá v čoraz väčšej miere. Pred rokom mi pastor Ulf povedal: „Nestačí len, aby si prebudenie začal, musíš ho aj ďalej rozvíjať.“ Veľa tiež cestujem po bývalom Sovietskom zväze, aj keď do niektorých národov mám zakázaný prístup, rovnako je to tak zatiaľ ohľadne Indie. Ale som veľmi šťastný v Pánovi a v Jeho službe. Túžim po tom, aby som niekedy do krajín mohol pricestovať na dlhšie obdobie, aby sme tam mohli mať modlitby, uzdravujúce zhromaždenia a zažiť dlhodobý prielom v duchovnej oblasti. Nasledujúcich dvadsať rokov chcem investovať do mladých ľudí, posilňovať ich v Božej vízii, brávať ich spolu so mnou na misijné polia, aby  mohli robiť to, čo sme my robili za mlada, ale boli v tom ešte silnejší.

Sú nejaké výnimočné dvere, ktoré vám Boh v ostatných mesiacoch otvoril?

Určite Čína. Prišli za nami vedúci jednej kresťanskej siete zborov, ktorá má vo svojich radoch desať miliónov členov a požiadali nás, aby sme ich učili Božie slovo. Je mi ťažko hovoriť o tom príliš otvorene, lebo je to stále nebezpečné, ale môžem povedať, že Boh nám otvoril naozaj veľké dvere. Boh tiež koná veľké dielo vo Vietname, kde sú kresťania pre vieru kruto prenasledovaní; rastú tam cirkvi aj biblické školy. Ešte by som zmienil Mongolsko, kde pred dvadsiatimi rokmi nebol v podstate žiadny kresťanský zbor, dnes je ich štyristo a neustále sa zakladajú nové. Nedávno sa obrátil jeden z najhľadanejších zločincov Mongolska, ktorý okradol štát o sto miliónov švédskych korún (asi desať miliónov eur). Nakoniec bol usvedčený a dostal sa do väzenia. Tam uveril v Krista, obrátil sa, prešiel našou biblickou školou a stal sa členom Slova života v Ulánbátare, hlavnom meste Mongolska. Televízia nakrútila o jeho živote film, ktorý sa teraz v Mongolsku premieta v kinách; stal sa takým hitom, že každé premietanie je beznádejne vypredané. Celý národ rozpráva o jeho obrátení ku Kristovi. Pripravuje sa aj druhý diel, ktorý bude o jeho živote v cirkvi.

V Ulánbátare som stretol pastora, ktorého som osobne nepoznal, no ten mi povedal: „Pred mnohými rokmi som absolvoval biblickú školu Slova života v Abakane. Keď som sa vrátil, začal som zbor so šiestimi ľuďmi, dnes máme tisíc šesťsto členov.“ Čo všetko dokáže v živote človeka urobiť biblická škola! Tento pastor mi povedal, že Boh sa ho veľmi dotkol prostredníctvom istého posolstva, ktoré som pred rokmi kázal. Keď mi z neho povedal niekoľko útržkov, začal som sa smiať, lebo som si uvedomil, že to nebola pôvodne moja kázeň, ale kázeň, ktorú mi dal pastor Ulf Ekman; no on ju zas dostal od Johna Osteena. Takže to posolstvo naozaj precestovalo dlhú trasu a prežilo dlhé obdobie. Takto to má fungovať v Božom kráľovstve.

Otázky kládol Peter Čuřík

ROZHOVOR S THOMASOM GEORGEOM:

Pastor Thomas, ako sa ti páčila Bratislava?

Veľmi. Len mám taký pocit, ako keby bola vyľudnená a všetci ľudia na permanentnej dovolenke. V Indii sú všade v mestách zástupy, a nielen ľudí, ale po uliciach sa tam pohybujú aj zvieratá.

Aké sú tvoje dojmy z konferencie?

Hneď ako som vošiel do tej veľkej haly a uvidel som veriacich, bol som dojatý. Takí nádherní ľudia! Hoci vášmu jazyku nerozumiem, vnímal som vašu štedrosť, hlad po Bohu a zodpovednosť. Napriek tomu, že vraj nie ste zvyknutí na nedeľné popoludňajšie zhromaždenia, prišlo pomerne veľa ľudí – to o niečom svedčí. Páčilo sa mi, že prišli celé rodiny spolu s deťmi.

Zaujímalo by ma, ako sa človek z druhého svetadielu pozerá na neveriacich v našom meste...

Myslím, že aj tu je veľa ľudí, ktorí hľadajú skutočný zmysel života. Sú už unavení zo živorenia, z neustáleho snaženia sa a pachtenia. Nepriateľ ich oklamal. Ak by sme to zjednodušili, na svete vplývajú na neveriacich len dve sily – dobro a zlo. Ten, ktorý zvádza národy, sa snaží ľuďom ponúknuť taký atraktívny program, aby po Bohu netúžili. Niekedy to zahŕňa aj okultné praktiky. Problém človeka to však nevyrieši – ľudia ostávajú v depresii s prázdnotou v srdci. Tú môže naplniť jedine Ježiš. Celkovo si však nemyslím, že by ľudia na Slovensku boli príliš poviazaní, zdá sa mi, že majú dobré srdcia.

Niektorí znovuzrodení kresťania vnímajú to ich mesto ak najuzavretejšie a ťažko osloviteľné evanjeliom.

Samozrejme, ostáva tu problém hriechu, to nepopieram, len hodnotím atmosféru mesta. Ľudia sú veľmi otvorení, zrelí na spasenie.

Čo sa ti zdá, že nám chýba? Ak sú veriaci takí úžasní a mesto také otvorené, už dávno sme tu mali mať desaťtisícové cirkevné zbory.

Pozrite, India má viac ako jeden a pol miliardy obyvateľov. 16 miliónov nás žije v Dilíi na ploche približne 35 krát 35 kilometrov. Ak desaťtisíc ľudí prichádza na naše nedeľné bohoslužby, je to veľa? Nie je to ani percento. Ak by ste venovali modlitbe len o trochu viac pozornosti, máte veľkú šancu preraziť. Je treba, aby povstali ľudia, ktorí sa radi modlia nie preto, lebo im to niekto nariadil, ale preto, že milujú Pána. Boh potrebuje takýchto veriacich, ktorí budú hľadať jeho vôľu a ochotne sa prihovárať. Najdôležitejšie sú čisté srdcia, potom nebude núdza o zástupy ľudí na bohoslužbách. Prielom spôsobujú aj kľúčové zázraky. Aj Izrael sa veľa ráz ocitol v zložitej situácii, ľudia sa stali modlármi, obetovali svoje deti Molochovi, muselo to byť strašné. Ale Eliáš sa nebojácne postavil a vyzval ich, aby sa prišli pozrieť na konfrontáciu pravého Boha s falošným náboženstvom. Pred očami všetkého ľudu sa odohrávala veľká dráma. Keď zostúpil oheň z neba, nebolo ich už treba veľa nabádať k nasledovaniu Boha. Oni sami volali: „Pán je Bohom!“ Ľudia vedia rozoznať skutočné veci od napodobenín. Rád by som opäť zdôraznil, že vy máte tie reálne, skutočné veci. Nehovorím o tom, že sa zrazu musí všetko zmeniť a ľudia budú vystrašení z toho, čo vlastne tí kresťania chcú. Hovorím o požehnaní, ktoré  rozmeníme na drobné, čo dostaneme? Rodiny. Môžete požehnať rodiny.

Ako funguje taká bežná indická rodina?

Dám vám jeden príklad. Jedna žena bola jedenásť rokov vdova a potom zažila stretnutie s Pánom. Pracovala kdesi v suteréne, žehlila za pár drobných oblečenie, aby mala chlieb do úst.

V Indii neexituje sociálny systém?

Nie. V podstate ľudia majú len to, čo si zarobia. Ak niekto nemá prácu, je odkázaný na príbuzných, ktorí mu pomáhajú, aby prežil. Na nejaké sociálne dávky štát nemá peniaze.

No a táto žena mala dvoch synov – jeden mal pätnásť a ten druhý jedenásť. Dokážete si predstaviť, v akom teple musela pracovať v tej žehliarni, ak je vonku 45 stupňov? Bývali sme v tom istom bloku ako ona a dennodenne sme počúvali odtiaľ krik a nadávky. Nejaký príbuzný jej muža ju tam pravidelne mlátil, lebo chcel získať ten byt pre seba. Jej syn, ktorý mal každú zimu zápal pľúc s vysokými horúčkami, za mnou raz prišiel. Hovorí mi: „Strýko, modlite sa za mňa.“ A Boh ho zázračne uzdravil. Jeho mama potom prijala Ježiša a odpustila všetkým, ktorí jej ublížili. Jej postoj sa natoľko zmenil, že ak sa nejaká rodina ocitla vo finančnej kríze, dala z toho mála, čo jej zostalo. Musela ale pomáhať potajme, lebo v severnej Indii je na nešťastie taká povera, že kam vkročí vdova, tam prinesie prekliatie. No ona napriek tomu prišla, potichu doniesla peniaze a rýchlo sa brala preč, lebo vedela, čo si o nej myslia... Viete ako to mení zažitý obraz o vdove a vôbec o kresťanstve? Veľakrát týmto rodinám nepomôže nikto a potom sa dočkajú takejto pomoci. Ako potom môžu o nej ešte hovoriť zle? Božia láska je silnejšia než nenávisť.

Ako je to s deťmi? Máte povinnú školskú dochádzku alebo musia pracovať?

Za posledných desať rokov prichádza k zmenám. Deti už nemusia za školu platiť. Takisto sa mení postoj k novonarodeným dievčatám. V minulosti to bývalo tak, že ak sa narodila dcéra, v rodine zavládol veľký smútok, lebo to znamenalo len bremeno a veľké finančné výdaje. Dnes existujú granty a rôzne fondy práve pre dievčatá, aby sa zamedzilo tomu, že ľudia nechcú mať dcéry. Aj u nás v zbore vidím zmeny. Robíme všetko pre to, aby sa naše deti dostali do najlepších škôl. Hoci rodičia nie sú vzdelaní, porozumeli tej potrebe a chcú deťom dopriať lepší život. Uvedomujú si, že ak to ich dieťa dotiahne niekam ďalej, aj oni sami budú ctení vo svojej komunite. O chvíľu budeme mať prvých inžinierov. Pre vás to možno nič neznamená, ale pred pár rokmi sa rodičia u nás modlili, aby ich deti prešli z milosti Božej aspoň osemročnou dochádzkou. To je odvtedy veľký pokrok.

Počas konferencie si sa modlil aj za chorých. Vo svojej službe zažívaš veľa zázrakov. Mohol by si aspoň jeden z nich popísať našim čitateľom?

V istej nemocnici sa stal skutočný zázrak. Jedna stará žena mala vážne srdcové problémy a ležala v nemocnici, kde na ňu dohliadala jej príbuzná, silná kresťanka. Na tretí deň v noci žena zomrela. Jej príbuzná rýchlo zavolala lekára, lebo v indických nemocniciach máte mnoho pacientov a len niekoľko doktorov. Lekár sa ju snažil oživiť, ale skonštatoval len smrť a začal dávať pokyny podriadeným, aby telo zabalili a vyniesli von. Keď si to tá veriaca uvedomila, začala sa báť, že ju obvinia z toho, že niečo zanedbala. A po druhé, bola noc a ešte aj zima, nemohla ani oznámiť príbuzným, že stará pani zomrela. Padla k lekárovým nohám a prosila ho, aby dovolil aspoň cez noc nechať telo na posteli, čo nebývalo zvykom. Nakoniec sa jej podarilo lekára presvedčiť. Keď odišiel, začala sa modliť. Dokonca si ľahla vedľa zosnulej, ktorá do rána vstala z mŕtvych. Ráno doktor nechcel veriť vlastným očiam. Na otázku, čo sa stalo, dostal priamu odpoveď: „Môj Ježiš ju priviedol k životu.“

Otázky kládol Martin Hunčár