Väznený za pašovanie Biblií v Československu

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: utorok, 24. november 2015, 15:48

Evanjelista David Hathaway v Bratislave

Stretnúť Davida Hathawaya z Veľkej Británie bolo ako stretnúť žijúcu legendu. Jeho otec sa obrátil vo veľkom prebudení Evana Robertsa v roku 1905 a sám David bol zasvätený Pánovi modlitbou slávneho waleského kazateľa Jeffreysa. Evanjelium káže už 65 rokov a v živote toho zakúsil naozaj veľa: pašoval Biblie cez železnú oponu, väznili ho v Československu, prekonal rakovinu hrdla i pľúc, z ktorej bol zázračne uzdravený. Bol pastorom i evanjelistom, kázal zástupom a väčšinu života strávil cestovaním po Európe.

12. septembra sa do veľkej sály Incheba Expo Arény doslova natlačilo 4500 ľudí (z celého Slovenska pricestovalo 86 autobusov), aby si vypočuli dobrú zvesť evanjelia z úst muža, ktorý celý život zasvätil Bohu. Svoju kázeň začal slovami: „Dúfam, že ma dnes prijmete lepšie ako v roku 1972.“ Vtedy sa totiž za pašovanie Biblií dostal na desať mesiacov do komunistického väzenia v Československu. Ale nebojte sa, David nie je zahorknutý starý muž, ktorý by sa sťažoval na neprajnosť osudu. Aj keď má 83 rokov, je stále vitálny, optimisticky naladený a plný Ducha Svätého. Svoj pobyt vo väzení dnes popisuje ako najlepšiu biblickú školu, akú mohol absolvovať. Tam sa narodila jeho láska k východnej Európe a k ľuďom za železnou oponou. V rozhovore s ním sa dočítate aj o tom, ako ho Boh z väzenia zázračne oslobodil a dal mu príležitosť slúžiť národom sveta v takom rozsahu, o akom sa mu ani len nesnívalo.

David kázal jednoduché evanjelium Kráľovstva. Evanjelium kríža a slávneho zmŕtvychvstania Ježiša Krista, na ktorom bola jasná pečať Ducha Svätého. Stovky ľudí utekali dopredu, aby sa skrze Pána Ježiša zmierili s Bohom. David sa potom odvážne modlil za uzdravenie chorých. Niet divu – počas svojho plodného života videl toľko Božích zázrakov.

Rozprával aj o tom, ako sám dostal rakovinu hrtana a bol tesne pred operáciou. Kvôli nádoru vôbec nemohol hovoriť, iba písal na papier. Operácia mala byť náročná a jedinou šancou bolo vyoperovať hlasivky, takže by už nikdy nerozprával. No David veril Bohu za zázrak. Keď prišiel na predoperačnú kontrolu, lekári nemohli uveriť vlastným očiam. Po opakovaných vyšetreniach sa spýtali: „Kto vás operoval?“ Povedali mu, že nádor je preč a že dokonca vidia jasnú jazvu po dokonalom reze. Jedinou odpoveďou, ktorú mohol poskytnúť, bolo, že ho operoval lekár Ježiš.

Aké spomienky máte na detstvo?

Vyrastal som v kresťanskej rodine. Najstarší brat odišiel na misiu do Indie, sestra do Afriky a pýtali sa, kam pôjdem ja. Keď som odvetil, že do Európy, bolo to pre všetkých prekvapujúce, ale dnes sa to ukazuje ako nevyhnutné, veď Európa je najmenej evanjelizovaný kontinent sveta.

Bolo vo vašom živote nejaké zlomové obdobie?

Začalo sa to v roku 1961. Bol som vtedy pastorom istého kresťanského zboru v Anglicku. Mal som 30 rokov a vytýčil som si nebezpečný cieľ. Chcel som sa autom dostať do Jeruzalema, kde sa konala celosvetová letničná konferencia. Nemal som peniaze na letenku, a tak som si povedal, že to skúsim inak. Všetci ma odhovárali a tvrdili, že je to nemožné. Spolu s niekoľkými priateľmi sme to však nakoniec naplánovali a na konferenciu sme docestovali prenajatým minibusom. Vedeli sme, že naša cesta bude riskantná. Pre nás západniarov bolo nebezpečné už len to, že sme mali ísť za železnú oponu. Problematickým bol aj prejazd Tureckom a ak by sa pri našom prechode Sýriou dozvedeli, že máme namierené do Jeruzalema, možno by nás boli zastrelili. Po našom návrate sa však stalo niečo nečakané. O podobné dobrodružné cesty prejavilo záujem množstvo ľudí, a tak som založil cestovnú kanceláriu. Prostredníctvom tohto projektu sme mohli navštevovať aj kresťanov v komunistických krajinách a vidieť,
akými ťažkosťami a prenasledovaním prechádzajú. Rozhodol som sa, že im pomôžem, ako sa len bude dať.

V roku 1964 však do vášho života zasiahla choroba. Diagnóza znela rakovina hrdla. Ako ste to znášali?

Nevzdával som sa a namiesto lekárov som sa spoliehal na Božiu moc. Modlil som sa nebezpečnú modlitbu: „Bože, ak chceš, aby som šiel do Ruska, uzdrav môj hlas.“ (Poznámka redakcie: David Hathaway totiž pri modlitbe prežil Božie volanie, aby kázal evanjelium v Rusku.) Boh ma v ten večer uzdravil a keď som šiel na vyšetrenie, lekári museli uznať, že to bol zázrak. Boli z toho úplne vykoľajení a pýtali sa ma, kde som bol na operácii. Pre týchto neveriacich lekárov to bol veľký šok.

Pokračovali ste potom v misii?

Ďalej som vozil krajanov do Jeruzalema a premýšľal, ako veriacim za železnou oponou pomôcť. Uvedomil som si, že najväčšou potrebou je nedostatok Biblií. Mnohí sa k nej nemali ako dostať a pritom po nej veľmi túžili. V každom autobuse, ktorý vozil našich ľudí do Jeruzalema, bol vnútorný úložný priestor. Bol tak dobre maskovaný, že sa nám počas každej cesty podarilo nepozorovane prepašovať dve tony Biblií, ktoré sa potom distribuovali do všetkých bývalých komunistických krajín.

Koľkokrát sa vám to takto podarilo?

Nespočetne veľakrát. Táto smelá iniciatíva sa nepáčila ani môjmu okoliu, ani manželke. Ale vedel som, že musím ísť takpovediac aj proti prúdu. Dohromady sme takto vyviezli viac ako 150 000 Biblií.

Ako a kedy vás napokon odhalili?

Prasklo to v roku 1972. Bol som na hranici medzi východným Nemeckom a Československom a viezol som ruské vydania Písma Svätého. Na hraničnom priechode vtedy colníci hľadali drogy a „zakázanú literatúru“ a boli omnoho dôslednejší než na iných priechodoch. Nakoniec všetko našli. Nechali ma tam čakať 36 hodín a potom dostali priamy príkaz z Ruska, aby ma zatvorili. Odviezli ma do väznice Bory v Plzni. Pobyt vo väzení nebol ľahký; aj keď ma fyzicky nemučili, dokázali vytvárať neustály psychický nátlak, doslova teror. Neustále mi opakovali, že sa odtiaľ nikdy nedostanem živý. Vyhrážali sa mi smrťou a ani mi nepovolili manželkinu návštevu.

Muselo to byť veľmi ťažké obdobie...

Až vo väzení som si naplno uvedomil nenávisť komunistov voči Biblii aj veriacim. Dostal som päť rokov väzenia. Previezli ma do pražskej väznice na Pankráci. Neskôr som sa dozvedel, že mi rodina posielala balíčky s jedlom, no tie sa ku mne nikdy nedostali. Videl som tam zločiny proti ľudskosti, hrozné veci, ktoré sa len ťažko opisujú, fyzické týranie, posielanie neposlušných väzňov do uránových baní atď.

Ospravedlnil sa vám za toto obdobie niekto z našich autorít?

Nie a ani to neočakávam. Pozrite, ja som všetkým odpustil a paradoxne som napriek všetkým úskaliam a utrpeniu získal vo väzení novú vášeň k Bohu. Bola to tá najlepšia biblická škola, akú som mohol absolvovať. Ja som vlastne za toto obdobie vďačný. Nakoniec mi táto neľahká skúsenosť otvorila netušené možnosti na to, aby som mohol prinášať dobrú správu evanjelia celému svetu. Jediné, čo mi azda vo väzení chýbalo, bol pravý anglický čaj :D. Jedno vrecúško nám totiž muselo vydržať aj dva týždne.

Ako ste sa odtiaľ dostali?

Spoluväzňom som, samozrejme, hovoril o svojej viere a stal som sa pre nich aj akýmsi väzenským pastorom. Po šiestich mesiacoch bez Biblie sa mi ju nakoniec do cely podarilo prepašovať. Dozorcovia však na to neskôr prišli a naparili mi ďalších päť rokov. Veľa som sa k Bohu modlil. Jednu noc mi Pán vo sne ukázal deň môjho prepustenia, ktorý mal byť na moje 41. narodeniny, necelý rok po tom, čo ma zatvorili. Boh to urobil zvláštnym spôsobom. Z väzenia ma prišiel eskortovať samotný britský premiér Harold Wilson. Sen sa naplnil do poslednej bodky. Domov sme leteli spolu s premiérom a vítali ma ako hrdinu. Táto udalosť si získala obrovskú mediálnu pozornosť a aj kvôli nej som mal veľa možností hovoriť o Bohu a o svojej skúsenosti mnohým vplyvným ľuďom.

Pozeráte sa na pád komunizmu len ako na politickú udalosť?

Nie. Mnoho veriacich sa modlilo za zmenu režimu a spolu s politickými iniciatívami prebiehalo aj silné duchovné hnutie. Viackrát som to takto verejne deklaroval, napríklad aj vo vysielaní BBC. Samozrejme, oni o takomto prepojení neradi počuli.

Nezastavila vás skúsenosť s väzením vo vašom odhodlaní ohlasovať evanjelium?

Nie. Čakala ma však ďalšia skúška. Vrátila sa mi rakovina, tentoraz sa usadila na pľúcach. Lekár mi chcel polovicu z nich vyoperovať. Neabsolvoval som však ani operáciu, ani chemoterapiu a ani som nebral žiadne tabletky. Boh ma zase nadprirodzene uzdravil a ja som sa pustil do ďalšej práce. V roku 1976 som zorganizoval celosvetovú úspešnú kampaň za prepustenie Georgia Vinsa, známeho ruského pastora z Kyjeva. Potom sa nám podarilo dostať na slobodu aj niekoľkých ďalších kazateľov.

Veľa ste trpeli. Majú takéto ťažkosti v živote kresťana nejaký zmysel?

V súžení som sa veľa naučil. Je to súčasť formovania nášho charakteru. Napriek životným útrapám mi Pán Boh doprial dlhý život. Pred 65 rokmi som sa stal pastorom. Mal som vtedy len 18 rokov a bol som jedným z najmladších služobníkov evanjelia. Dnes patrím zase medzi najstarších, no môžem povedať, že v službe pôsobím najdlhšie zo všetkých žijúcich Angličanov.

Ako vidíte situáciu v dnešnej Európe?

Viac než kedykoľvek predtým aj dnes potrebujeme Božiu moc. Otázkou dneška sú utečenci, ktorých nie sú tisíce, ale milióny! Nie je to len politická záležitosť, má to aj duchovné pozadie. Potrebujeme sa zjednotiť pod krížom – to je tá najväčšia výzva pre tento kontinent, o ktorý prebieha zápas. Už teraz je Európa rozdelená krížom a islamským polmesiacom. Ježiš môže ponúknuť ľuďom oveľa viac než Mohamed. Naším posolstvom je odpustenie, islam ho nezahŕňa. Druhým hlavným rozdielom je Ježišovo vzkriesenie.

Bola to vaša prvá návšteva Slovenska?

Jedna z podmienok prepustenia znela, že sa sem nesmiem vrátiť desať rokov. Keď prišla sloboda, opäť som vycestoval do Československa. Naposledy som bol na Slovensku pred štyrmi rokmi v Poprade.

Netúžite po tichom a pokojnom živote?

Asi by som sa veľmi nudil :). Ešte stále mám plány a nenaplnené sny.

Zdroj: tlačová konferencia 11.9. 2015
a www.festivalzivota.sk