Ako Boh premieňa ovečky na vojnové kone

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: štvrtok, 30. jún 2016, 13:10

Rozhovor s pastorom Srinim z Dubaja

Pastor Srini, je pre nás veľkým požehnaním, že si nás mohol navštíviť. Boli sme naozaj nesmierne požehnaní tvojou službou a príkladom, ktorý si nám zanechal. Keďže si na Slovensku a vôbec vo východnej Európe po prvýkrát, aké sú tvoje prvé dojmy? Ako si vnímal konferenciu viery?

Predovšetkým sa chcem veľmi poďakovať za vaše pozvanie. Moja prvá návšteva východnej Európy ma veľmi uspokojila. Vidím, že sú tu veľké duchovné potreby, no rovnako aj duchovný hlad. Verím, že pre vás začína nová duchovná etapa. Keď Boh do národa posiela svoje Slovo a svojich služobníkov, tak je to vždy preto, že má s ním svoje plány. Boh chce hovoriť k cirkvi, ale potom prostredníctvom cirkvi do celého národa a aj národov naokolo. Boh miluje národy a vidím aj u vás veľké otvorené možnosti.

Počas konferencie viery sme vnímali, že služobníci neprinášali iba posolstvá, ale niečo akoby „vkladali“ do cirkvi. Vnímal si aj ty takúto „impartáciu?“

Vnímal som to úplne rovnako. Posolstvá sú veľmi dôležité, no dnes sa dajú celkom ľahko aj vygoogliť. V týchto posledných časoch sa zdá, že nielen Boh je všadeprítomný, ale pomaly to bude platiť aj o Googli. Ale to, čo cirkev potrebuje, a to čo Boh prinášal počas konferencie, bola práve impartácia. Dokonca som vo svojom vnútri silno vnímal, ako bol v duchu odstránený akýsi poklop. V našom napredovaní za Pánom sú vždy dve roviny. Tá prvá rovina je, keď sa pozrieš späť na to, čo Pán vykonal, a neostáva ti nič iné, než vďačnosť. Tou druhou rovinou je pozrieť až za to, kde sa momentálne nachádzaš, a pohliadnuť na nové územia. Je to podobné ako v živote Jozuu, keď k nemu Boh prehovoril: „...a zeme zostalo ešte veľmi mnoho, ktorú treba zaujať do dedičstva“ (Joz 13:1). Európa čaká. Myslím si, že Európa tiež spadá do kategórie verša: „Hľa, hovorím vám, pozdvihnite svoje oči a podívajte sa na krajiny, že sa už belejú, len ich žať“ (Ján 4:35). Musíme preto pozdvihnúť nových žencov, ktorí budú mať správnu perspektívu a víziu.

V nedeľu ráno si kázal posolstvo, ktoré bolo naozaj prelomové a veľmi sa zhoduje aj s tým, čo nosíme vo svojom srdci. Hovoril si na tému „Ako sa z ovečiek stávajú vojnové kone“. Mohol by si sa k tejto téme aspoň krátko vrátiť?

Som horlivým študentom Božieho slova. Pred rokmi som strávil dlhší čas v modlitbe a keďže pochádzam z Indie, primárne som prosil Pána za svoju krajinu. Žije v nej 1,2 miliardy ľudí, no podľa oficiálnych štatistík je v nej iba 2,5% kresťanov. Ale nemôžem sa sťažovať na to, že by do Indie neprichádzal dostatok misionárov, veď jedným z prvých bol už apoštol Tomáš. No napriek tomuto úžasnému úsiliu je po dvoch tisícročiach misijnej práce v Indii len 2,5% kresťanov. Viem, že India je obrovská krajina rôznych náboženstiev, predsudkov a povier, ale napriek tomu verím, že sa nám môže podariť docieliť to, čo Boh hovorí. Chyba nemôže byť v Bohu, ani v posolstve evanjelia.

Keď som sa znova vrátil k štúdiu Biblie, uvedomil som si, že Ježišovou „metódou“ v Novom zákone bolo pozdvihnúť ľudí, vytrénovať ich, vyzbrojiť ich a potom ich vyslať. Ježiš povedal, že prišiel zachrániť celý svet. A predsa nikdy neprekročil hranice malého národa Izraela. Teda jediný spôsob, akým to mohol dosiahnuť, bolo prostredníctvom ľudí, ktorých vytrénoval a vyslal ako svojich veľvyslancov. Ako starozákonný príklad môže slúžiť Samson, keď chcel zničiť pole nepriateľa. Urobil to tak, že zhromaždil líšky, zviazal im chvosty a zapálil oheň. Rovnako aj my potrebujeme byť vyslaní v ohni Ducha Svätého. Oheň nás očisťuje a posväcuje zvnútra, ale tiež ničí úrodu nepriateľa.

Aby som sa vrátil k tomu obrazu, ako nás Boh mení z oviec na vojnové kone. Na bohoslužbe som citoval verš Zachariáš 10:3, kde v druhej časti hovorí, ako chce premeniť svoj ľud na nádherného koňa v boji. Praktický návod, akým to Pán robí, je skvelým spôsobom popísaný v Žalme 18. Najprv čítame, ako Boh Dávida vyslobodil a potom ho dal na „priestranstvo“. Neskôr ho povýšil na vysoké miesta, kde Boh „učil jeho ruky boju“. Podľa Galopovej štatistiky, ktorá je síce už 10 rokov stará, no stále veľmi reálna, až 95% ľudí v cirkvi nikdy neprešlo tréningom, ktorý by ich vyzbrojil do práce, ktorú majú pre Pána vykonať. No dokonca aj z tých zostávajúcich 5% vytrénovaných, iba 7% pre Pána niečo reálne robí. Vďaka Bohu, samozrejme, sú zbory, ktoré sa z tohto rámca vymykajú. Preto je kľúčové, aby služobníci trénovali ľudí k službe tak, ako nám to hovorí Efežanom 4. kapitola. Tréningom nevyhnutne nemyslím teologické vzdelanie, ale budovanie lídrov a praktické uschopnenie k službe druhým. Tréning je jediným mostom, ktorý ľudí prevedie cestou od ovečiek k vojnovým koňom. Snažíme sa ľudí učiť nielen to, čo majú robiť, ale naučiť ich aj, ako to majú robiť. Každý vchádza do zboru ako konzument, my sa ich usilujeme previesť procesom, ktorý im pomôže stať sa producentom; ľudia zo sveta k nám prichádzajú ako obete a v Kristovi sa stávajú víťazmi, prichádzajú ako recipienti zázrakov, aby sa neskôr stali ich nositeľmi. Lebo keď sme k Bohu prišli vo svojej temnote, nielenže na nás zasvietilo Božie svetlo, no stáva sa aj našou súčasťou, aby sme sa stali svetlom sveta.

Okrem toho, že si pastorom kresťanskej cirkvi v Dubaji, konáš i apoštolskú prácu zakladania zborov. Povedz nám o tejto službe viac.

Momentálne som pastorom miestneho zboru v Dubaji, ale moje povolanie je viac apoštolské. V roku 1998, keď som sa stal pastorom, bol som plne zameraný na budovanie miestnej cirkvi. Čas od času som prispieval aj na misiu, ale nebol som zapojený do zakladania zborov, lebo som vedel, že som ešte neprijal povolanie do apoštolskej práce. No teraz viem s plnou istotou, že Boh ma povoláva do národov v službe apoštola a dáva mi pomazanie na prielom v mnohých častiach sveta. Často ma Pán pošle na nejaké miesto, kde vytrénujem niekoľko ľudí, ktorí potom prevezmú zodpovednosť za svoje mesto alebo národ. Takto som videl, ako Boh pozdvihol stovky a tisíce nových zborov. Založili sme stovky zborov v Tanzánii, 3000 zborov v Indii atď.

Povedz nám nejaké svedectvo z práce zakladania zborov.

Mojím bremenom je dostať evanjelium k núdznym ľuďom. Verím, že Božie slovo ich naozaj dokáže premeniť. Pravé evanjelium nielenže odpúšťa hriechy, uzdravuje choroby a oslobodzuje, ale tiež do života prináša hojnosť. Platí to aj pre kresťanov a pastorov, ktorí trpia núdzou a pôsobia v nehostinných podmienkach. To, čo potrebujú, nie sú peniaze či ošatenie. Sám som toho svedectvom, ako som sa o to podelil aj v kázňach u vás. Keď som začal svoju službu, roky som spával na zemi, mal som deravé topánky a iba jedny nohavice na celý rok. Dnes je to už v mojom živote inak. Ale to, čo ma zmenilo, požehnalo a prinieslo zaopatrenie, je Božie slovo.

Vezmime si za príklad Petra, ktorý sa ocitol v silnej búrke v Matúšovi 14. kapitole. Keď k nemu prehovoril Ježiš, dokázal chodiť po vodách. Niektorí namietnu, že potom sa topil, no Ježiš ho zdvihol a Peter sa znova vrátil do loďky, chodiac po vode. Naučil som sa z tohto príbehu, že to, čo počúvame, mení naše vnímanie. Naše vnímanie premieňa našu perspektívu a naša perspektíva následne ovplyvňuje naše očakávania. Miera nášho očakávania mení spôsob našich modlitieb a naše modlitby menia náš život, službu a budúcnosť. Keď bol Peter v loďke, nežiadal od Ježiša iba to, aby prežil. Zvolal: „Pane, ak si to ty, povedz Slovo! Aby som mohol chodiť po vodách!“ To sa ma naozaj mocne dotýka. Čo to však spôsobilo? Vedel, že ak to povie Ježiš, ak to bude Slovo od Ježiša, nemusí len prežívať, ale môže víťaziť. Preto keď ideme do národov tzv. tretieho sveta, prinášame im Božie slovo a ono robí divy.

Keď som vycestoval do Tanzánie a vytrénoval som niekoľkých služobníkov, vrátili sa do svojich osád a stretli jedného pastora, ktorý bol negramotný a nemal žiadne vzdelanie. Opýtal sa ich: „Ako je možné, že vaše životy sú také zmenené?“ Povedali mu, že absolvovali duchovný tréning. Na našich školeniach, či už sú 3-dňové, alebo 21-dňové, nahrávame všetky posolstvá na CD a rozdávame ich delegátom zadarmo. Pastor bol veľmi sklamaný, že to minul, no bol ako Gedeon. Schovával sa vo svojom strachu, no zároveň mal úprimné srdce a pýtal sa Boha, kde sú tie zázraky, o ktorých počul? Dali mu teda CD s 21-dňovým vyučovaním. Všetky kázania si vypočul a za rok vo svojom okolí založil ďalších 40 zborov a aj ich dokázal finančne podporovať napriek tomu, že bol chudobný. Dokonca začal financovať dvoch ďalších misionárov v Indii. Pritom mňa osobne nikdy nestretol. Preto hovorím, že to nie je o osobnosti alebo o pastorovi Srinim, ale o moci Božieho slova.

Ako sa dá toto všetko, o čom si s nami hovoril, skĺbiť s rodinným životom. Aj vzhľadom na to, že sám často cestuješ a si mimo domova?

Keď som začínal v službe, v tejto oblasti som totálne zlyhal. Nikto by ma nemohol obviniť z toho, že som Bohu neslúžil, no bol som vinný tým, že som Bohu slúžil až nad mieru. Myslím si, že mnohí Boží služobníci v tom, zvlášť na začiatku služby, nenašli správnu rovnováhu. Najlepším spôsobom, ako sa to naučiť, je prostredníctvom porozumenia Božiemu slovu. Ak však tieto lekcie nezvládame dobre, Boh nás naučí aj cez naše zlyhania. Ja som sa učil obidvomi spôsobmi. Ježiš mal jedno krásne vyučovanie, keď sa ho spýtali, či treba platiť dane cisárovi. Ježiš povedal: „Prineste mi mincu. Čí obraz je na nej?“ Odpovedali: „Cisárov“. Otázka jasne smerovala k téme financií a platenia daní. Ale čo odpovedal Ježiš? „Dajte cisárovi, čo je cisárove a Bohu, čo je Božie.“ Odkiaľ sa v odpovedi vzala tá časť o Bohu, keď v otázke ani len nezaznela? Z tejto odpovede sa môžeme naučiť, že či už sa to týka financií, sociálneho života, alebo rodiny, Boha z toho nikdy nemôžeš vynechať. Ten Boží faktor tam vždy musí ostať podobne ako vzduch, ktorý dýchame. Ale to, v čom potrebujeme múdrosť, je nájsť Boží faktor, ale aj cisárov faktor – priestor pre rodinu, ale aj službu. Boh nám nikdy nepovedal, aby sme obetovali cisára kvôli Bohu, alebo Boha kvôli cisárovi. Preto sa potrebujeme učiť tejto rovnováhe, ktorú nájdeme v múdrosti Božieho slova. Potom bude služba Bohu úžasnou radosťou. Pre mňa osobne je kázanie Božieho slova veľkým potešením. Dalo by sa to pripodobniť momentu, keď sa pri lyžovaní postavíš na kopec, aby si sa spustil, cítiš adrenalín a nadšenie. Ja to zažívam pri kázaní Božieho slova, možno ste si to všimli (smiech). Ale, samozrejme, sú chvíle, keď potrebuješ povedať nie službe kvôli rodine a inokedy nie rodine kvôli službe. Ale na to, aby si vedel, čo kedy robiť, potrebuješ Božiu múdrosť, ako hovorí Jakub 1:5, „Ak sa však niekomu z vás nedostáva múdrosti, nech prosí Boha, ktorý dáva štedro a bez výčitiek, a dostane ju“.

Čo by si povedal na záver čitateľom Víťazného života a kresťanom na Slovensku?

Verím, že Boh je ten istý po celom svete. Podobne aj diabol, i keď ten na seba berie rôzne prestrojenia. Aj ľudia sú rovnakí, akurát majú svoje špecifiká podľa rôznych regiónov, v ktorých žijú. Biblia nám dáva množstvo zasľúbení o tom, ako nám Boh dáva víťazstvo vždy, všade a vo všetkom. Potreba vo vašej časti sveta je obrovská. Samozrejme, v krajinách tretieho sveta, je tá potreba viditeľná, fyzická a veľmi zjavná. Aj preto ponúka príležitosť podeliť sa s ľuďmi o dobrú zvesť evanjelia.

Vo vašom národe by som videl dve základné potreby. Tou prvou je istá urgencia a zlomenosť srdca. Isté bremeno, ktoré musíme niesť za naše národy. Ale v konečnom dôsledku to nie je naše bremeno, ale Otcovo. Ak má Otec zlomené srdce, ja, ako zodpovedný syn, by som tú zlomenosť mal zdieľať s ním. Môj otec má 83 rokov a keď vážne ochorel, okamžite som letel do nemocnice, kde bol hospitalizovaný, aby som ho navštívil. Nemohol dobre chodiť, tak som ho podopieral a staral sa o neho. Bol som šťastný, že som mohol podopierať ruky, ktoré kedysi podopierali mňa. Môj otec bol za to taký vďačný až plakal. Keď prichádzam k nebeskému Otcovi a vidím, ako je jeho srdce zlomené pre Európu a Slovensko, tak mu túžim povedať: „Otče, vidím, že máš zlomené srdce pre môj národ. Ale ja som už dospel a vyrástol a nechcem byť viac egocentrickým a zameraným iba na seba. Neboj sa, Bože, vezmem zodpovednosť za Slovensko a ponesiem tvoje zlomené srdce.“ Niektorí to nazývajú Božou láskou, bremenom, iní zlomenosťou. Na jednej strane potrebujeme túto urgenciu a hlad po Bohu, na druhej potrebujeme správny druh praktického tréningu. Verím, že potom nielenže národy ovplyvníme, ale ich aj premeníme.

Ďakujeme ti za službu počas konferencie i za tento rozhovor, v ktorom si odovzdal veľa múdrosti a porozumenia z Božieho slova. Verím, že sa znova uvidíme!

Otázky kládol Peter Čuřík

Uložiť