Viera je každodenné chodenie s Bohom - Rozhovor s Carlom Gustafom Severinom

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: nedeľa, 30. jún 2013, 01:46

Carl Gustaf, poznáme ťa ako kazateľa a misionára, ale ako si ty sám spoznal Boha?

Mal som štrnásť rokov, keď som prvýkrát prišiel na kresťanské stretnutie. Nebolo to úplne prvý raz, čo som bol medzi kresťanmi, lebo v nedeľnej škole, ktorú som navštevoval už ako dieťa, som počul o Bohu. Na tomto stretnutí som počul niekoho rozprávať svedectvo o tom, ako sa Ježiš Kristus stal jeho osobným Spasiteľom. Myslím si, že je veľa takých ľudí, ako som bol vtedy ja, ktorí si myslia, že sú kresťanmi, pretože chodia do kostola. Neskôr som prišiel na to, že poznať Ježiša nie je o náboženstve, ale o vzťahu. Ja som Pána dovtedy nepoznal. Tam som sa však rozhodol, že ho prijmem do srdca. Už na druhý deň som si všimol, že sa niečo stalo – už som nebol tým, kým predtým. Pamätám si, ako som povedal svojej mame, svojim priateľom a aj niekoľkým iným kresťanom, že som dal Ježišovi svoj život. Predtým som plánoval, že sa stanem zubárom – to boli moje ciele – ísť študovať päť rokov medicínu. O dva roky neskôr som raz sedel na inom zhromaždení, a počul som v mojom vnútri hlas, ktorý mi hovoril: Nie, ty budeš kazateľom. Budeš iným ľuďom hovoriť, kto je Ježiš Kristus. Pamätám si, že som vtedy začal plakať, a padlo na mňa akoby bremeno za ostatných ľudí. Vedel som, že Boh vkladá národy do môjho srdca: Vietnam, Thajsko, a rôzne iné...ale vtedy som ešte úplne nerozoznal, že to raz naozaj bude môj život. Avšak pochopil som jednu vec - že budem kazateľom. O tri roky neskôr som dostal pozvanie z jedného kresťanského spoločenstva, aby som tam pomáhal pri pastorácii, a tam sa to začalo. Bol som ešte veľmi mladý. Som veľmi šťastný, že som začínal ako mladý. Niekto si možno myslí, že je dobre Bohu začať slúžiť, keď je človek starší, ale prečo by to tak muselo byť? Ak sa ťa Boh dotkne, poslúchni ho, život začne byť úžasne vzrušujúci! Načo premárniť roky života?

Veriť znamená nedávať dôraz na náboženstvo, ale dávať dôraz na Osobu.

Čo znamená viera v tvojom živote?

Veriť znamená nedávať dôraz na náboženstvo, ale dávať dôraz na Osobu. Sám Ježiš sa nasťahoval do môjho srdca. Viera je niečo živé. Nie niečo, čo sa týka iba nedele, alebo čo sa robí iba v nedeľu – chodenie do kostola, náboženské zvyky. Viera je každodenné chodenie s Bohom. Rozprávam sa s ním, ale tiež môžem ísť hocikde ďaleko do sveta a hovoriť o ňom druhým. On je vždy so mnou, nemusím sa ničoho báť, môžem ísť kamkoľvek, do Ruska, do Číny, do Vietnamu, do Mongolska, k mnohým národom. Všade vidím jeho zázračnú moc.

Všímam si chorých, ktorí prichádzajú na naše zhromaždenia a modlím sa za nich. Niekedy ich Boh uzdraví na mieste a niekedy sa stane to, že tam prídeme o dva roky a sme svedkami zázraku, ktorý sa udial postupne. Jedna pani mi nedávno povedala, že keď som tam bol u nich na návšteve, mala rakovinu pľúc a chrbtice. Modlili sme sa vtedy s ňou a ona bola uzdravená. Takéto veci sú dôkazom toho, že viera je skutočná. Ježiš Kristus prebýva vo mojom vnútri, podobne ako prebýva v každom, kto v neho verí.

Čo by si chcel odkázať našim čitateľom?

V prvom rade, že Boh veľmi miluje váš národ. On miluje Slovákov. Bolo tu obdobie, keď tu nebola sloboda. Nebola tu náboženská sloboda, sloboda vierovyznania. Boh má plán pre tento národ. Včera som kázal posolstvo o nádeji. Verím, že je tu nádej pre každú rodinu na Slovensku. Je tu veľa zničených rodín, zlomených ľudí – poviazaných alkoholom, poviazaných drogami – veľa mladých ľudí nevidí pozitívne svoju budúcnosť, nemajú nádej. Ale Boh neprichádza, aby ničil, ale obnovoval – on miluje ľudí v tomto národe. Chcel by som povedať všetkým na Slovensku, že ak je v akejkoľvek situácii, nič nie je beznádejné!

My sme našli svoju nádej v Ježišovi. Nie v tradícii, ale v Ježišovi, v ňom ako v Osobe. Keď zomrel na kríži, myslel na každého, zomrel za každého Slováka. Práve preto môže každý nájsť tú svoju cestu domov práve v Bohu.

Zaujal ťa nejaký skutočný životný osud niekoho, koho si stretol na svojich cestách?

Cestujem do rôznych krajín a stretávam množstvo ľudí, ktorých Kristus premenil. Rád by som spomenul jeden nádherný príbeh, ktorý som si vypočul, keď som bol naposledy v Mongolsku. Stretol som sa tam s jedným mužom, ktorý kedysi býval najväčším zlodejom vo svojej krajine. Okradol štát o 15 miliónov dolárov. Bol veľmi známy, každý ho tam poznal. Vo väzení sa ale stretol s niekým, kto mu hovoril o Ježišovi, a on sa rozhodol dať Bohu svoj život. A potom sa s ním udiala dramatická zmena - bolo to také očividné, že ho dokonca prepustili z väzenia. Natočili o ňom a o jeho premene dokonca film, ktorý sa premietal v každom kine v Mongolsku. Tento človek teraz navštevuje biblickú školu v jednej cirkvi, kam aj ja chodievam kázať. Každé obrátenie je však výnimočné, a je úžasné vidieť, ako sa v niektorých krajinách, napríklad v Číne, obracajú tisíce ľudí ku Kristovi. Je to pravdepodobne najväčšie prebudenie, aké kedy bolo v histórii ľudstva. Slúžime tam na viacerých biblických školách, a stále vznikajú nové a nové...

Som presvedčený, že najväčšia túžba kresťana by mala byť žiť posvätený život, preto je prvotná hrozba samotný hriech. Ten má však rôzne podoby. Musíte si dať pozor na ospalosť, lenivosť, aroganciu.

Čo majú spoločné čínski veriaci so slovenskými a aké sú medzi nimi rozdiely?

Veriaci sú si podobní na celom svete. Ich ťažká situácia ich však núti k tomu, aby boli viac zanietení pre Boha, viac sa mu odovzdali. Sú ochotní prinášať veľké obete. Čína je veľmi rozľahlá krajina, a kvôli tomu musia niektorí z nich celé hodiny cestovať na motorkách, aby sa dostali na stretnutia, kde sa vyučuje celý deň Božie slovo. My sme niekedy príliš spokojní sami so sebou, dôverujeme si a veríme v moc peňazí. To sú slabiny kresťanov na západe. Ale niekedy sme náchylní k tomu, aby sme hovorili, že tráva je zelenšia niekde inde ako u nás, pričom tomu tak nie je - máme to isté kresťanstvo, tú istú vieru, toho istého Boha.

V čom vidíš hrozbu pre našich veriacich? Treba nás pred niečím vystríhať?

Som presvedčený, že najväčšia túžba kresťana by mala byť žiť posvätený život, preto je prvotná hrozba samotný hriech. Ten má však rôzne podoby. Musíte si dať pozor na ospalosť, lenivosť, aroganciu. Myslím si, že je tu aj hrozba nového liberalizmu, ktorý sa vkráda medzi kresťanov, keď nechcú vytŕčať z radu a prispôsobujú sa životnému štýlu tohto sveta. To nie je Božia cesta. Cirkev musí byť soľou a svetlom. My musíme byť ako Ján Krstiteľ – nebáť sa hovoriť ľuďom pravdu, nesmieme túžiť po tom, aby sme sa im páčili. Ježiš nám predsa povedal, že svet nás bude nenávidieť. Potrebujeme kráčať tou úzkou cestou, a nie tou, ktorá je na prvý pohľad lákavá alebo populárna.

Je podľa teba v poriadku, pokiaľ kresťania pijú alkohol s mierou?

Som presvedčený, že nie. Kto tú mieru určí? Okrem toho sme povolaní byť príkladom. Ako zistia ostatní, ktorí nás pozorujú, že pijeme s mierou, ak nás uvidia s pohárikom v ruke? Som rád, že vo vašom vydavateľstve vychádza moja kniha Je lepšie byť triezvy. Tam sa touto záležitosťou zaoberám podrobnejšie. Alkohol napáchal strašne veľa zla, najmä v Rusku som toho svedkom. Ale aj u nás vo Švédsku sú tisíce rodín, ktoré sú tým poznačené. Trpia nevinné deti, tú knihu som napísal hlavne kvôli nim.

Ďakujeme ti, že si opäť medzi nás na Slovensko prišiel. Nech ťa Boh vedie naďalej na všetkých tvojich cestách.

Otázky kládol Martin Hunčár