Ako pracovať s generáciami v cirkvi - Carl Gustaf Severin

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: štvrtok, 25. september 2014, 13:19

Carl Gustaf Severin prináša na konferenciu vždy čerstvé Božie slovo. S posolstvom evanjelia už precestoval viac ako 60 krajín a stal sa mentorom pre mnohých pastorov. Uprostred humoru dokáže prinášať hlboké Božie pravdy. Je neúnavným misionárom, ktorý ešte v deväťdesiatych rokoch precestoval bývalý Sovietsky zväz a videl zázraky, podobné tým, o ktorých čítame v Skutkoch apoštolov. Prečítajte si jeho knihu "Rusko si získalo naše srdcia" a budete šokovaní realitou Božej moci. Carl už oslávil šesťdesiatku a vstupuje do novej fázy života i služby. Aj o tom sa s nami podelil v tomto rozhovore.

Drahý Carl Gustaf, navštevuješ našu konferenciu každý rok a vždy si tvoju návštevu nesmierne vážime. Na nedeľnej bohoslužbe si ťa Pán znova mocne použil. Ako si to vnímal ty?

Myslím si, že to bolo naozaj dôležité zhromaždenie. Ako som povedal na bohoslužbe, túžim po tom, aby som, keď prídem jedného dňa pred Pána, mohol povedať: „Cirkev pre mňa nebola hobby, ale životom.“ Kristus dal svoj život za cirkev. Takto to chcem odovzdať aj svojim deťom a vnúčatám. Treba, aby sme robili všetko, k čomu nás Pán povolal v našej generácii. Zažívať osobné skúsenosti s Pánom nestačí. Musí sa nám podariť to  preniesť do ďalšej generácie, do našich detí a mládeže. Istým spôsobom im potrebujeme odovzdať život, ktorý sami žijeme, aby získali vlastný „motor“ a vykonali pre Boha ešte väčšie veci než my.

Ako môžeme takýto prenos urobiť?

Podobným spôsobom ako pri remesle. Napríklad inštalatér alebo elektrikár má svojho učňa, ktorý ho pozorne sleduje a učí sa od neho. Nestačí ľuďom iba dávať lekcie z Biblie, musia s nami tráviť čas, aby videli, učili sa a zažívali veci tak ako my. V našich zboroch niekedy od seba príliš oddeľujeme jednotlivé služby, ako sú detská služba, mládež, domáce skupinky atď. Netvrdím, že je to zlé, no môže to spôsobiť, že sa stratí prepojenie. Zároveň si musíme uvedomiť, že žijeme vo svete, ktorý takejto generačnej segregácii napomáha. Preto je prorockým hlasom zasľúbenie z Malachiáša, kde Boh hovorí, že „obráti srdce otcov na synov a srdce synov na ich otcov.“ Veľakrát za mnou prídu mladí ľudia a spontánne mi povedia: „Carl, mám ťa rád!“ Je to úžasný pocit.

Cestujú s tebou niekedy na misiu aj mladí?

Áno, ale chcem, aby toho bolo v budúcnosti viac. Ďalších dvadsať rokov svojho života chcem investovať do budovania mladej generácie. Veľmi to horí v mojom srdci a nič dôležitejšie vo svojom povolaní momentálne nevidím. Mám 60 rokov a stále sa cítim veľmi dobre. Mohol by som cestovať aj sám, ale musím premýšľať takto: „Kto príde po mne?“

Povedz nám niečo o zbore Slova života v Uppsale. Bol tam ustanovený nový pastor Joakim Lunquist, ako to cirkev prijala, čo nového sa u vás deje?

Joakim sa stal hlavným pastorom zboru už pred rokom a doslova to „zvitalizovalo“ náš miestny zbor. Na nedeľné bohoslužby chodí až o 30 % viac návštevníkov ako predtým.

Sú to väčšinou mladí ľudia alebo imigranti?

Nie, práca s imigrantmi je našou ďalšou službou, no každú nedeľu prichádza okolo 300 nových mladých ľudí a rodín. Pastor Joakim Lunquist je skvelým komunikátorom a vizionárom. Napriek tomu, že veľa pracoval s mládežou, má tiež obrovský rešpekt voči staršej generácii; ľudí, ktorí majú nad šesťdesiat rokov, nazval VIP členmi zboru (Pozn. redakcie: V.I.P – z angličtiny Very Important Person, teda veľmi dôležitá osoba). Je tiež úžasné, že vyrástol v našom zbore a je pre nás ako Timoteus pre Pavla. Keď mal ešte len sedemnásť rokov, pamätám si, ako raz so mnou vycestoval na misijný výjazd. Pán mi vtedy povedal: „Tento muž raz bude jedným z lídrov Slova života.“ A dnes ním naozaj je! Po jeho ročnej pastorácii musím priznať, že jeho služba na mňa urobila hlboký dojem. Podarilo sa mu uviesť mnohých mladých ľudí do služieb v zbore bez toho, žeby vytlačil starších členov. Niekedy robíme tú chybu, že si myslíme, že starších musíme nahradiť mladšími, ale vôbec to tak nemusí byť. Mladších by sme mali pridávať, stavať po boku starších. Čím ďalej, tým viac si uvedomujem, že sme naozaj veľká rodina. Ako som dnes povedal aj v kázni, dobrá cirkev je taká, v ktorej dokážu spolunažívať tri generácie. V niektorých kresťanských kruhoch je taký trend, že treba zakladať mládežnícke zbory, ale problémom je, že aj oni raz budú starší a čo urobíme potom? Vždy som rešpektoval starších veriacich. Osobne som stretol niekoľkých hrdinov viery, ako boli Lester Sumrall, Sten Nilsson, Kenneth Hagin, Bro Spetz, ktorý bol jedenásť rokov mojím pastorom v letničnej cirvi v Štokholme. Rozprával som vám, ako som sa v štrnástich dostal do malého zboru, kde si ma pod patronát vzali starší ľudia, modlili sa za mňa a milovali ma. Odvtedy som sa naučil rešpektovať starších a dnes vidím, ako mnohí mladí rešpektujú mňa. Verím, že je to aj ovocie sejby minulých rokov.

Ako je to s tvojou misijnou prácou?

Samozrejme, ako ste počuli, som nesmierne šťastný, že som znova dostal povolenie navštíviť Indiu. A potom je tu Čína. Myslím si, že tam vidím najväčšie prebudenie v histórii. Zdá sa, že Čína sa do desiatich rokov stane najväčšou kresťanskou krajinou sveta. Nie sú to predpovede kresťanských organizácií, ale samotnej čínskej vlády. Odhaduje sa, že v Číne ročne uverí v Krista až sedem miliónov ľudí.

Prečo si myslíš, že práve v Číne prebieha takéto veľké Božie hnutie?

Je to kombinácia viacerých faktorov, ako sú modlitba, odovzdanie sa Pánovi a evanjelizácia. Myslím si tiež, že je to aj pre množstvo preliatej krvi mučeníkov v histórii krajiny. Je zaujímavé, že takým novým fenoménom je „prebudenie bielych golierov“, teda obrátenie podnikateľov a strednej triedy v Číne. Nie vždy je ľahké nájsť všetky „dôvody“, prečo Boh prináša prebudenie v tom alebo onom národe. Treba si pritom uvedomiť, že to je jednoducho Božie navštívenie. V Amerike sú farmári, ktorí sa nazývajú „harvesters“ (žatevníci), ktorí majú kombajny a všetky potrebné stroje na žatvu a vždy „nasledujú žatvu.“ Keďže Amerika je veľká krajina, žatva v jednotlivých štátoch nastáva v iných obdobiach. Keď je akurát na Floride, vycestujú tam, keď je v štáte Ohio, idú za žatvou tam. Podobné je to s nami, aj my musíme cestovať za žatvou. Momentálne vieme, že je v Číne, a tak tam „musíme“ ísť. Doslova nás prosia, aby sme tam začali nové biblické školy. Aj vo Vietname stále vidíme enormný rast zborov a hlad po Bohu.

Si známy výrokom, že nejdeme na misijné pole, aby sme niesli ovocie, ale zasadili stromy, ktoré ponesú ovocie.

Presne tak. Pavol mal Timotea, nie až tak zástupy, ktorým by kázal. Volám to metóda Pavol-Timoteus. Vybral si Timotea a trénoval ho. Myslím si, že práve táto metóda bola jedným z kľúčových faktorov prebudenia v našej generácii.

Ako vnímaš Európu?

Som nadšený z toho, čo Boh robí zvlášť vo východnej Európe, kam cestujeme v prevažnej miere. Stále vnímam, ako k vám každý rok chodím, že Boh má plány pre váš národ. Je tiež dôležité, aby ste znova učili o viere, aby veriaci nežili v strachu a neistote. Potrebujeme, aby nám Boh dal vieru pre národy, nielen vieru na nové topánky. Takto sme začali a „v takejto rieke“ sme sa narodili. Ako včera večer, keď som kázal také jednoduché posolstvo na tému „Neboj sa!“ Pomyslel som si: „Ó, to bude pre nich až príliš prosté posolstvo...“ Ale Pán mi povedal: „Nie, káž to, lebo ľudia to potrebujú počuť.“

Máš nejaké svedectvo z misijných ciest?

Každý týždeň sa niečo dejeJ. Nedávno som bol v Číne a na biblickej škole bola jedna žena, o ktorej som vedel, že bola na biblickej aj pred rokom. Tak som sa jej opýtal, prečo je tu znova. Povedala mi: „Viete, potrebujem si vypočuť to úžasné vyučovanie o krvnej zmluve ešte raz.“ To boli pre ňu ďalšie tri dni a pätnásť lekcií. Potom som vycestoval do ďalšieho mesta, kde máme tiež biblickú školu, a tá pani tam bola znova. Keď som ju uvidel na tretej biblickej škole, pristavil som sa pri nej a spýtal sa: „Zasa ste tu? Čo tu robíte?“ Odpovedala, „Viete, musím to Slovo počuť znova, tak ma to buduje!“ Opýtal som sa jej priamo: „Vy nepracujete? Nemáte zamestnanie, že si to môžete dovoliť?“ „Ó, nie, pracujem. Vo svojej spoločnosti zamestnávam stotisíc zamestnancov. Práve preto tak nevyhnutne potrebujem toto vyučovanie, aby som ich mohla získať pre Pána.“ To sa ma naozaj hlboko dotklo. Bola to bohatá podnikateľka, ktoré mala doslova nevyčerpateľné finančné zdroje, no išla do biblickej školy trikrát na jeden a ten istý predmet. Potom vzala svojich hlavných manažérov na Filipíny, kázala im Krista a potom ich krstila v mori. Toto je úžasné ovocie biblických škôl a tvár tejto pani je stále predo mnou ako svetlý príklad.

Otázky kládol Peter Čuřík