Andrea Mihalovičová - Chlieb, čo skutočne nasycuje

Details

Published on Saturday, 03 March 2012 12:46

Vyrastala som v úplnej a harmonickej rodine. V detstve som zažila veselé a pestré situácie plné dobrodružstiev aj šibalstiev. V škole som patrila medzi usilovných žiakov. Veľa som športovala, zapájala sa do rôznych kreatívnych krúžkov a aktivít. Jednoducho, do toho, v čom som videla zmysel, som sa zahryzla a išla za tým. Do pätnástich rokov som nemala žiadne zdravotné problémy ani problémy so správaním.

Neustále som sa zaoberala váhou

V období dospievania som sa však nevedela vyrovnať so zmenami, ktoré sa diali s mojím telom. Vždy som bola veľmi štíhla, ale zrazu som začala priberať, hoci som veľa športovala. V tomto období mi veľmi chutilo jesť. Nevedela som mať normálny pocit sýtosti z jedla. V mysli som sa neustále zaoberala váhou a kalóriami, ktoré som sa naučila počítať zo ženských magazínov, aby som si kontrolovala ich denný príjem. Všetko sa zrazu točilo len okolo mojej váhy a postavy.

Jedlo som začala vidieť ako niečo, čo ma iba zaťažuje. Podvedome som sa mu začala vyhýbať. Považovala som za víťazstvo, keď som nepotrebovala veľa jesť. Telo si však pýtalo svoje. Snažila som sa vyvíjať všelijaké aktivity, len aby som nemusela ísť jesť. Keď som sa potom zase poriadne najedla, nedokázala som odhadnúť, kedy už stačilo. Nahovárala som si, že je to normálne, že musím viac jesť. Už som však nemala ,,klapku“, ktorá by oznámila, že žalúdok je plný. Začalo mi bývať zle a pritom som stále myslela len na jedlo. Tento každodenný vnútorný zápas ovplyvňoval moju psychiku. Keď som mala šestnásť, začala som nadmerné množstvo stravy redukovať vracaním. Uvedomovala som si, že robím hlúpu vec, ale vtedy som nevidela iné riešenie. Najskôr som to robila len raz za mesiac, ale neskôr aj trikrát za týždeň. Zakaždým som si sľúbila, že to už viac nespravím, ale márne. Bolo to silnejšie ako moja silná vôľa. Potrebovala som pomoc.

Vyplašená a utiahnutá

Bola som nešťastná, ale nikomu som sa neodvážila zdôveriť. Pamätám si, ako som volala do neba v nádeji, že sa to zmení. Celý môj metabolizmus sa postupne narušil, prestalo mi správne tráviť, začala som mať alergiu na rôzne druhy potravín ako citrusové ovocie, kyslé a pikantné jedlá, dokonca aj na chlieb a mliečne výrobky. Veľa som v tom čase schudla. Navonok vyzeralo všetko v poriadku, ale nikto nevedel, čo sa odohráva v mojom vnútri. Obraz o sebe samej sa veľmi pokrivil, začala som byť vyplašená a utiahnutá. Keď mi niekto z okolia pochválil postavu, ani som tomu neverila, cítila som sa previnilo, chýbala mi vnútorná krása.

V roku 2004 som dostala od sestry na Vianoce knihu s názvom Si viac, než koľko vážiš. V tom veku bolo pre mňa ťažké pochopiť, že moja identita sa nemusí zakladať na ideálnej postave. Ženské magazíny ma neustále presviedčali, že to budem mať v živote ťažšie, ak nebudem mať ideálnu váhu. A ja som tomu akosi uverila. Staršia sestra už poznala Pána Ježiša a aj s mamou sa za mňa veľa modlievali. Pamätám si, ako mi raz povedala, že sa Boh na mňa nehnevá a chce mi pomôcť z každého trápenia. Zľakla som sa, že táto vec vyšla na povrch a budem za to odsudzovaná. Odvtedy som začala o Bohu premýšľať.

Po modlitbách za vyslobodenie z pút bulímie som doslova pocítila, ako Boh zlomil reťaze, čo ma zväzovali. Prosila som ho za obnovenie môjho trávenia aj psychiky. Výsledok? Už nemám alergiu ani na jedno z tých jedál, ktoré som nesmela jesť.

Vyslobodená z bulímie

Sestra mi radila, aby som skúsila pozvať Ježiša Krista do môjho sveta, aby ma vytiahol z pasce, do ktorej som sa chytila. Oboznamovala som sa s tým, čo pre mňa Ježiš urobil na kríži, s jeho dokonalým  charakterom a nezištnou láskou. Pochopila som, že ten hlad, ktorý som neustále pociťovala, sa netýkal len jedla. Bola to moja duša, ktorá sa nevedela dostatočne nasýtiť. Dnes viem, že to bol duchovný hlad, ktorému som vtedy nerozumela. Od sestry som dostala Bibliu a začala som si z nej čítať. Na prekvapenie som postupne prestala myslieť len na jedlo. Čím viac času som trávila v Božom slove, tým väčšie uspokojenie som cítila, bola som doslova nasýtená.

Ježiš povedal, že jeho pokrmom  je, aby konal dielo svojho Otca. Aj ja som našla chlieb, čo skutočne nasycuje.

Dnes si veľmi rada každý deň prečítam Božie slovo, z ktorého čerpám silu a povzbudenie. Modlím sa za to, aby mi Boh dal môj každodenný chlieb. Vidím, že mi Pán dáva múdrosť pre rôzne rozhodnutia, učím sa správnym princípom. Zažívam aj uzdravujúcu Božiu moc, dostávam odpovede na modlitby, mám jasné vedomie, že Božia ruka a jeho priazeň sú vždy so mnou.

Po modlitbách za vyslobodenie z pút bulímie som doslova pocítila, ako Boh zlomil reťaze, čo ma zväzovali. Prosila som ho za obnovenie môjho trávenia aj psychiky. Výsledok? Už nemám alergiu ani na jedno z tých jedál, ktoré som nesmela jesť. Som zdravá, nemusím chodiť ani k odbornému lekárovi. Mám stabilnú váhu, primeranú mojej výške. V mysli sa ňou už nezaoberám. Nestrachujem sa, že by som pribrala. Vždy keď sa pristihnem, že častejšie otváram chladničku ako je normálne, spomeniem si, že je čas na iný druh jedla, ten Boží, ktorý nasycuje ešte lepšie.

Uzdravená a šťastná v Bohu

Ježiš si celkom získal moje srdce. Som súčasťou worshipového tímu, vediem domácu skupinu pre dievčatá a taktiež pomáham s mládežou Slova života. Môj príbeh sa už nebojím prerozprávať, ani sa necítim hlúpo, pretože mi milosrdný Boh všetko odpustil a dal mi novú šancu. Pracujem na recepcii v jednom z najvyhľadávanejších  päťhviezdičkových hotelov na svete, kde prichádzam denne do kontaktu s rôznymi ľuďmi z mnohých krajín sveta. Keďže som študovala hotelový manažment na strednej škole, túto prácu s ľuďmi mám veľmi rada a je mi blízka. Chcem,  aby spôsob môjho žitia priťahoval druhých ľudí k Ježišovi a aby sa čo najviac z nich dozvedelo o záchrane a uistení, ktoré im ponúka verný a milujúci Boh.