Moja skutočná rozprávka

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: štvrtok, 01. september 2011, 02:00

Laci a Samira Ácsoví sú už niekoľko rokov manželia. Laci dnes pracuje ako  špecialista technickej podpory v jednej softvérovej firme a spolu vychovávajú dcérku Sárku. Každý z nich sa dostal k Bohu celkom inak, no predsa zázračne. Mnohí, ktorí poznajú Samiru osobne, týmto riadkom takmer nebudú veriť. Boh však premieňa srdcia ľudí a robí z nás nové stvorenia. Staré pominulo a všetko je nové.

Vyrastala som v  detskom domove

Narodila som sa v Bratislave do neúplnej rodiny. Otec bol Arab, ktorý zahynul vo vojne. Videla som ho len na fotkách. Mama si užívala život nezodpovedne, akoby ma ani nemala. Bývali sme so starými rodičmi, alkoholikmi. Z týchto dôvodov som sa dostala ako trojročná do detského domova, kde mali manželia okrem svojich detí na zodpovednosti ďalších 14 detí. No napriek tomu sa vychovávatelia o nás dobre starali, učili sa s nami, viedli nás k čistote, zodpovednosti a k dobrým medziľudským vzťahom. Naučila som sa tam štrikovať i vyšívať. Dokonca sme mali vlastnú záhradu a dobytok. Mala som to veľmi rada. Cez víkendy sme chodievali do mesta, do lesa alebo sme športovali. Ja som sa aktívne venovala spevu, ľudovému tancu a plávaniu. Viackrát sme vystupovali v Bratislave, Piešťanoch, Trenčíne. Aj v plávaní sa mi darilo. Vyhrávala som prvé a druhé miesta. Spev sme mali na spoločných besiedkach, kde som spievala s viacerými deťmi. Počas letných prázdnin sme s vychovávateľmi cestovali do táborov, väčšinou do Vysokých Tatier, ktoré som vďaka tomu dobre spoznala. Vychovávatelia nás vodili do kostola, kde sa mi páčilo. Ničomu som síce poriadne nerozumela, okrem toho, že Boh naozaj je, ale prijala som tam aj prvé sväté prijímanie.

Opäť doma

Raz za mesiac ma prišla pozrieť moja rodina. Hoci mi tam bolo v podstate dobre, vždy som sa pýtala domov. Mama to nakoniec začala riešiť súdnou cestou. Počas leta si ma zobrala na pár týždňov k sebe, ale keď som sa vrátila späť, veľmi ma trápilo, prečo nemôžem zostať doma. Medzitým sa mama vydala a porodila dcéru. Keď som mala jedenásť, súd napokon rozhodol, že sa môžem vrátiť späť domov. Bolo mi ľúto, že opúšťam detský domov, skvelú rodinu a deti, na ktoré som si celkom zvykla, no zároveň som sa tešila, že budem konečne aj s vlastnou rodinou. Snažila som si zvyknúť na nové prostredie, ale mala som rozpačité dojmy. Chýbali mi rodinné rozhovory, prechádzky, istota, ciele do budúcnosti, poriadna výchova a najmä láska. Keď som chodila do základnej školy, rodičia ma nejako obzvlášť nekontrolovali. Vtedy mi to nevadilo, myslela som si, že to tak má byť. Chodievala som von so spolužiakmi, dokonca ma mama pustila na detské diskotéky. Počas strednej školy som natrafila na zlú partiu, kde sa  pilo, fajčilo a brali aj ľahké drogy. Nanešťastie som rýchlo medzi nich zapadla. Bála som sa doma priznať, ale aj tak to čoskoro vyšlo najavo. Raz som prišla domov opitá, dostala som mesiac zákaz ísť von. Mama so sestriným otcom však tiež pili a fajčili, potulovali sa po podnikoch, bili sa, hádali. Nemala som žiadny vzor, len zlý príklad. Začala som brať ľahké aj tvrdé drogy, zo školy som mala veľa zameškaného a aj prospech sa mi zhoršil. Ale našťastie som sa aspoň vyučila. Na pokračovanie v štúdiách som nedokázala ani len pomyslieť. Navyše ma nikto k takému kroku neviedol. Doma sa situácia naďalej zhoršovala, veľmi mi chýbala láska, cítila som sa zranená. Chvíľkové uspokojenie som našla v drogách, no netrvalo dlho a stala som sa závislou. Moja rodina to postrehla až keď som už kradla a mávala halucinácie. Toto obdobie môjho života bolo najhoršie. Totálne som sa skazila. Nepoznala som skoro nijaké hranice, zásady, morálnosť, a vôbec som si neuvedomovala hodnotu života a druhých ľudí.

Konečne som našla Boha!

Stále to so mnou išlo dolu vodou. Kvôli svojej neskúsenosti som otehotnela. Povedala som si, že aspoň kvôli dieťaťu to skúsim znova. Všetko zlo som sa snažila opustiť. Vtedy som začala prosiť Boha, aby moje dieťa bolo zdravé. Keď už bola dcéra na svete, starala som sa o ňu najlepšie, ako som vedela. No po dvoch rokoch som opäť podľahla alkoholu, drogám a cigaretám...  Skončila mi materská dovolenka a ja som musela nastúpiť do práce. Na moje veľké prekvapenie mi kolegyne zvestovali evanjelium. Prišla som aj do cirkvi, kam ma pozvali, ale bola som veľmi nestála, zdalo sa mi, že mi to nič nedáva, nedokázala som tam chodiť pravidelne. V tej istej firme som však v tom čase spoznala aj môjho milovaného manžela. Začali sme spolu chodiť. Vtedy som mávala depresie a keď som ich už nezvládala, napísala som kolegyni, aby mi pomohla. Zavolala ma na konferenciu, kde som odovzdala svoj život Ježišovi. Som rada, že som sa odhodlala na toto dôležité rozhodnutie. No i tak to pre mňa nebolo ľahké. Mala som veľmi rozbitý život a len postupne som bola uzdravovaná a oslobodzovaná od závislostí. Dnes viem, že žijem iba vďaka Bohu. Teraz už nepijem, nefajčím ani nedrogujem. Som uzdravená z depresií. Stala som sa horlivou kresťankou a zároveň členkou bratislavského zboru Slova života. Mám v ňom službu modlitebníčky. Som šťastná, plánujem si spraviť školu, nájsť si prácu, ktorá ma bude baviť, a s manželom plánujeme ďalšie deti. Žijem bez strachu, neobávam sa, že sa mi stane nejaké nešťastie. Viem, že ma Pán nikdy neopustí a ja mu chcem byť tiež verná. Viem, že moja minulosť je uzavretá a zabudnutá kapitola. Keď si pomyslím, čím všetkým som prešla, pripadám si ako v rozprávke. Nielenže to má dobrý koniec, ale fantastické na tom je to, že je to skutočnosť.

Oslobodený od nadávok

Narodil som sa do harmonickej katolíckej rodiny, kde som zažíval lásku aj prísnu výchovu. Vždy som mal výborný vzťah s rodičmi aj súrodencami. Prežil som šťastné detstvo, chodieval som pravidelne do kostola, dokonca som tam aj miništroval. Bol som si istý, že Boh je, ale môj obraz o ňom bol značne skreslený. Často som počul, ako mi hovorili: „Ak nepôjdeš do kostola, Boh ťa potrestá. Ak nebudeš robiť toto, Boh ťa potrestá...” Zdalo sa mi to trochu čudné, že Boh je taký krutý a úplne ma prestalo baviť chodiť do kostola. Aby som však zabránil konfliktu s rodičmi, chodil som tam aj naďalej. Keď som mal šestnásť rokov, môj odpor ku kresťanstvu, aké som poznal, len narastal a začal som mať pocit, že všetko o Bohu je vlastne len výmysel, bájky.
Počas štúdií na univerzite som brigádoval v jednej firme, kde som spoznal  svoju manželku. Začali sme spolu chodiť. Ona sa priatelila s jednou našou kolegyňou, ktorá bola kresťanka, a zaviedla ju raz na bohoslužbu. Po niekoľkých týždňoch som tam šiel s ňou. Myslel som si, že musela niečo o mne prezradiť pastorovi, lebo slovo o Ježišovi, ktorý je dobrý a obetoval sa za nás, sa ma veľmi dotýkalo. Vo vnútri to vo mne vrelo. Ešte v ten týždeň sme boli na mládežníckom stretnutí, kde som prijal Krista za svojho Pána a Spasiteľa.

Po tomto dni sa môj život začal rapídne meniť. Prvou veľkou zmenou bolo oslobodenie od nadávok. Od troch rokov som mal veľmi vulgárnu slovnú zásobu, ktorá mi spôsobovala značné problémy a hanbu. Nikdy sa mi nepodarilo s tým prestať, až keď som s vierou poprosil Pána v mene Ježiša Krista, aby mi pomohol odvyknúť si od nadávok. Nielenže som si od nich odvykol, začalo mi vadiť, keď druhí nadávali. Túto zmenu si hneď všimli aj moji vtedajší kolegovia a zostali veľmi prekvapení. Radosť Pánova, ktorá mi napĺňala (a stále napĺňa) srdce, bola badateľná aj pre mojich kamarátov na univerzite. Pán ma vyliečil aj z kŕčových žíl a aj z iných chorôb. Ďakujem Mu za požehnanú manželku aj dcérku a za Jeho nekonečnú milosť a nepodmienenú lásku. Neviem a ani si nechcem predstaviť život bez Pána a želám si, aby v každej oblasti nášho života sme vždy žili podľa Jeho slova a kráčali po ceste, ktorá sa volá Ježiš Kristus.