Naďka Jančárová - Tŕnisté chodníky

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: štvrtok, 31. máj 2012, 22:45

Býva v Bratislave spolu s manželom Martinom. Miluje prírodu, turistiku a odkedy spoznala Boha, je šťastná. Má zaujímavú prácu vo firme Porsche, kde využíva svoj organizačný talent. Je jednou z kľúčových vedúcich detských táborov Slova života.

Moja láska k prírode
Narodila som sa v Banskej Bystrici, kde som vyrastala v ateistickej rodine. Môj otec bol profesionálny vojak a mama tiež pôsobila v armáde ako stredoškolská učiteľka. Mám krásne spomienky na bezstarostné detstvo. Rodičia sa nám so sestrou snažili dať všetko, čo bolo v ich silách. Chodievali sme na rôzne výlety, dovolenky a letné tábory. Vďaka láske k prírode som si našla cestu do turistického oddielu, ktorý som navštevovala od svojich deviatich rokov.

Nebezpečné vyvolávanie duchov
S dvoma výbornými kamarátkami z oddielu, z ktorých jedna bola aj mojou spolužiačkou, som sa začala zaoberať duchovnými vecami. V ôsmej triede a potom počas prvých dvoch rokov na strednej škole sme preskúmali azda všetky náboženstvá, zaoberali sme sa minulými životmi, okultizmom a mimozemskými civilizáciami. Veľkú obľubu získalo v tom čase v našom oddiele vyvolávanie duchov. Stalo sa mi niekoľkokrát, že sa splnili veci, ktoré som predpovedala. Ostala som zmätená. Moju spolužiačku to zasiahlo ešte viac – nielenže ju to šokovalo, ale aj vystrašilo.
V lete 1996 sme sa viacerí vybrali na školenie pre budúcich vedúcich turistických oddielov mládeže. Stretli sme sa s rovesníkmi z celého Slovenska, kde sa vytvorila vynikajúca partia. Jeden večer sme opäť spomenuli vyvolávanie duchov a všetci to s nadšením chceli skúsiť. Po prvý raz sa mi stalo, že som bola proti a odmietla som sa k nim pripojiť. Cítila som, že to nie je správne a že sa to môže skončiť zle. Nepočúvli ma. To, čo sa stalo, bolo pre všetkých také šokujúce, že sme zo strachu v tú noc spali všetci v jednej miestnosti. Po prvý raz som sa pomodlila modlitbu Otče náš. Neuvedomovala som si, aká je táto modlitba silná a čo znamená, no všetkým nám bolo jasné, že pomohla.

Ako som odovzdala život Bohu
Po návrate domov sa o mne dozvedeli Braňo a Katka Matušekovci, ktorí v tom čase navštevovali Kresťanské spoločenstvo Milosť v Banskej Bystrici. Požiadali ma o stretnutie a ja som súhlasila. Nadšene mi rozprávali o Bohu a pozvali ma na jedno evanjelizačné stretnutie. Od tohto rozhovoru začal Boh v mojom srdci pôsobiť a premieňať ma. O týždeň nato som prišla medzi nich. Hovorilo sa tam o znovuzrodení a ja som odovzdala svoj život Bohu. Doslova som na výzvu bežala dopredu a po modlitbe spasenia som cítila, akoby zo mňa padol kameň. Bola som taká šťastná. Tá vnútorná zmena, ktorú som pociťovala, bola taká veľká, že som si to nemohla nechať len pre seba. Hneď som o tom hovorila doma s rodičmi a mojimi kamarátkami z oddielu, ktoré neskôr tiež vydali svoje životy Bohu.
Dosť ťažko som znášala obdobie, keď sa moja rodina začala negatívne stavať k môjmu obráteniu. Napriek všetkému som sa za nich modlila. Veľkou pomocou mi stále boli Braňo s Katkou, ktorí ma povzbudzovali v nasledovaní Krista. Vďaka ich láske, trpezlivosti a podpore som prekonala mnohé úskalia a skúšky.
Na Vianoce v roku 1998 mi Boh dal najkrajší darček, aký som si len mohla priať. Na Štedrý večer moja sestra vydala svoj život Bohu so slovami: „Chcem to, čo máš ty.“ Nedokážete si predstaviť tú radosť, ktorá ma naplnila, keď sme sa v našej detskej izbe modlili modlitbu spasenia. Boh naplnil svoje slová: „Uveríš Ty a uverí celý tvoj dom.“

V Bratislave som našla svoj domov
Po vystupňovaní tlaku zo strany rodičov som sa snažila osamostatniť. Mala som devätnásť, ale bolo to dosť komplikované, pretože som diaľkovo študovala na vysokej škole. Nakoniec som sa aj vďaka otcovi, ktorý sa snažil vzťahy v rodine napraviť, ocitla v Bratislave. Našiel mi tu prácu a ja som sa na desať rokov ocitla v Ozbrojených silách SR ako civilný zamestnanec. Pomaly som si zvykala na nové prostredie a popritom som trávila s otcom viac času, čo nás zblížilo.
Asi po roku som sa rozhodla začleniť do niektorého z miestnych zborov a na odporúčanie som sa rozhodla pre Slovo života. Začala som navštevovať domácu skupinu a stretnutia mládeže. V tomto období sa v mojom živote dialo veľa zmien. Niektoré udalosti v našej širšej rodine spôsobili, že som na určité obdobie prestala pravidelne chodiť do zboru. Cítila som, akoby som kráčala po tŕnistých chodníkoch a vzďaľovala sa od Boha. Nepomohlo mi k tomu ani to, že sestra tlak rodiny a okolia nezvládla a prestala navštevovať cirkev. Napriek všetkému som však vedela, že Bohu na mne záleží a to mi nedovolilo odvrátiť sa od Neho úplne. Usporiadala som si veci v súkromí a rozhodla som sa pre návrat do zboru práve počas jednej konferencie viery. V mojom rozhodnutí ma podporil aj telefonát od pastora Petra, ktorý sa za mňa neustále modlil. Pri každom vyučovaní sa ma Boh veľmi dotýkal. Uvedomila som si, že môj rozháraný život potrebuje pevné základy. Vedela som, že mi dal mnoho darov, ktoré dovtedy ležali nevyužité. Postupne som ich začala odhaľovať a dnes som rada, že ich môžem využiť na Jeho slávu.
Od môjho obrátenia ma Boh v mnohých veciach veľmi požehnal. Dal mi milujúceho manžela a prácu, kde môžem využiť svoje organizačné a administratívne schopnosti. V zbore mám niekoľko služieb – venujem sa deťom, organizujem detské tábory a som v projekčnom tíme, ktorý pripravuje na každé bohoslužby premietanie na plátno. V Slove života v Bratislave sa cítim ako doma. Som Bohu veľmi vďačná, že Ho môžem nasledovať. Ak aj vy prechádzate tŕnistými chodníkmi života, chcem vás povzbudiť, že Boh je stále s vami, stará sa o vás, a za vašu vernosť vás čaká odmena. Stačí sa len neustále spoliehať na Neho.