Lenka Maťašíková - Život zrazu nabral nádherné farby

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: pondelok, 08. marec 2010, 17:32

Premýšľala som, do akej hĺbky mám ísť vo svojom svedectve. Mohla by som začať od útleho detstva, alebo od základnej školy... od strednej školy... Život každého z nás je rozdelený na niekoľko životných etáp a každá z nich je veľmi dôležitá.

Narodila som sa ako jediné dieťa do milujúcej rodiny. Iste, boli tu aj problémy, ale svoje detstvo hodnotím ako nádherné. Z veľkej časti za to aká som vďačím svojim rodičom, ktorí ma nenechali ísť tým smerom, ku ktorému ma ťahali moje pomýlené svetské predstavy.

Od malička som sa vymykala z radu ostatných detí – či už svojím prenikavým hlasom, svojou nadmernou emocionalitou, ale aj trošku väčšou dávkou exihibicionizmu... V tých časoch to učiteľky nebrali ako pozitívum – skôr naopak. Našťastie, rodičia to vnímali inak – dali ma na rôzne krúžky, kde som mohla tieto veci vhodne rozvíjať a uplatniť. A tak, keď ostatné deti chodievali von, ja som chodila na spev, klavír, balet či rôzne iné aktivity. Nie vždy sa mi to páčilo, niekedy som aj reptala, nevidela som v tom zmysel... Dnes však viem, že to, že som sa venovala týmto veciam, zušľachtilo môj život – stal sa plnohodnotnejším.

V určitom čase nastalo v mojom živote obdobie, kedy som začala protestovať a zdalo sa mi, že len to, čo je priemerné je dobré. Začala som potláčať svoju originalitu, chcela som zapadnúť do radu "sivých ľudí" – snažila som sa žiť podľa ich vzoru, kopírovala som ich životný štýl, preberala ich názory. Do toho prišiel vzťah. V ňom som sa tiež snažila poprieť samú seba a žiť podľa toho ako sa vyžadovalo. Rady rodičov sa v tej dobe stali pre mňa irelevantnými a žila som si len podľa svojich pravidiel.

Vždy som istým spôsobom v Boha verila. Môj starý otec bol kalvínsky kňaz a hoci som ho nikdy nezažila, vždy to bolo vo mne tak zakódované, že ak bol dedko človek, ktorý viedol ľudí k Bohu, tak asi vedel čo robí a asi teda Boh musí existovať. Vedela som že je, ale nepoznala som Ho. Ak som mala nejaký problém, modlila som sa k Nemu. Vlastnými, jednoduchými detskými slovami, alebo pomocou modlitieb, ktoré nás učili na náboženstve.

Vždy ma lákalo chodiť na náboženstvo, ale nikdy nezabudnem na zážitok, ktorý ma na dlhú dobu od náboženstva odradil. V prvej triede nám pustili drastický film plný krvi - o ukrižovaní Ježiša, ktorý som ako malé a citlivé dievčatko veľmi zle prijala a z náboženstva som vzápätí odišla. Neskôr som ešte niekoľko krát na náboženstvo chodila a môžem povedať, že hoci som bola často ťažkým orieškom pre učiteľov, znamenalo to veľmi veľa v mojej ceste za Bohom. Bola som vždy plná otázok a snažila som sa nimi vždy učiteľov nachytať, aby ich viera padla na mnou „podložených“ faktoch. Často sa ma však tie rozhovory dotýkali. Z ľudí, ktorí úprimne žili s Bohom vyžarovalo niečo zvláštne.

V 15-tich rokoch som začala študovať operný spev na Konzervatóriu. Ešte v čase prijímačiek som fakt, že ma vzali, brala ako splnený sen. Od nepamäti som chcela spievať, od detstva som túžila ísť týmto smerom. Keď však prišiel deň nástupu na školu, začala som to brať ako prekliatie. V tej dobe mi to nešlo tak ako som očakávala – a navyše som z rôznych, mne blízkych strán, počúvala rozporuplné želania a rady – niektorí boli skalopevne presvedčení že mám spievať a iní, že nemám. Odohrával sa vo mne obrovský boj a začala som brať spev ako nešťastie. Snívala som o gymnáziu a vymýšľala som ako sa dostať z tej školy a stať sa "obyčajnou"... :) Na Konzervatóriu som chodila na evanjelické náboženstvo. Ocitla som sa sama v triede, takže farár sa každý týždeň venoval celú hodinu iba mne. Bol to skvelý čas, pretože sme dopodrobna preberali množstvo biblických tém. Veľa sme sa rozprávali a naozaj skoro vždy vedel na moje otázky odpovedať. V tej dobe som začala cítiť, že sa chcem priblížiť viac k Bohu. Mala som 17 rokov a bola som na tom dosť zle – najmä čo sa týka sebavedomia a cieľov do budúcnosti. Bola som závislá na človeku... a zranená... Vtedy som sa sama rozhodla, že sa dám pokrstiť v evanjelickom kostole. Pán farár sa veľmi potešil, že dva roky osobnej intenzívnej a individuálnej starostlivosti priniesli svoje ovocie. Viem, že v deň tohto krstu sa v mojom živote udialo veľmi veľa. Boh sa ma dotýkal, v kostole som dokonca mala záchvat smiechu, ktorému sme v tom čase ani ja a ani moji blízki prítomní nerozumeli... :) Dnes viem, že to bolo pôsobenie Ducha svätého. Učinila som teda toto rozhodnutie, dala som sa pokrstiť, ale... ostala som žiť starým spôsobom. Nič sa nezmenilo.

V tomto období sa obrátila moja mama. Zrazu som videla ako chodieva domov, a ako dostala neskutočný pokoj do svojho života. Žiarili jej oči. Hovorievala mi čo zažíva. Začala mi hovoriť o zhromaždeniach, o modlitbe, o Božom dotyku a zavolala ma na jednu konferenciu v Bratislave. Išla som teda s ňou. A zažila som obrovský Boží dotyk. Videla som mnohé uzdravenia, Boh sa ma dotýkal, dokonca sa mi to vtedy zdalo úplne prirodzené. Nečudovala som sa, prečo sa spievajú veselé piesne... presne to mi predtým v kostole (kam som síce často nechodievala) chýbalo. Rozprávala som sa tam s Tomášom Šimkom, ktorý mi povedal svoje svedectvo – jeho slová sa ma vtedy silno dotýkali. Keď som odchádzala z toho miesta, celú cestu domov som plakala... ale napriek tomu všetkému som zas unikla Božiemu volaniu a znovu som sa vrátila do svojho zabehaného, nie príliš optimistického života. V nasledujúcich dvoch rokoch som občas prišla, po preflámovanej noci, s mamou na zhromaždenie. Kázeň som obyčajne prespala. Ale mala som pocit, že robím niečo pre zlepšenie vzťahu s mamou a ešte ju aj zveziem domov autom.

Jedného dňa prišla mama s tým, že bude v Brne skvelá konferencia a že by bola rada keby som s ňou išla, že už zaplatila autobus aj za mňa, nech si teda spravím v ten deň čas. Vôbec neviem prečo, ale začala som sa na ten “výlet” tešiť. Prišlo to v správny čas a tak som povedala, že s ňou rada pôjdem. Keď sme prišli na to miesto, odišla som úplne mimo ostatných z našej slovenskej skupiny. Nemala som rada zvedavé pohľady a otázky typu – ako sa ti páči na zhromaždení? Chcela som byť sama. Chvály boli skvelé, Božie slovo tiež. Kázal Ulf Ekman... až... po kázni prišlo niečo veľmi špeciálne. Boh sa ma dotkol unikátnym spôsobom. Ako nikdy predtým! Prvý krát vo svojom živote som počula Jeho hlas. Hovoril ku mne veľmi špecifické veci. V ten večer som vedela, že to čo musím urobiť je prijať ho do svojho života. Doma som mala vystrihnutú modlitbu spasenia, ktorú som si odložila pod sklo na stole (keby náhodou niekedy...) Keď som prišla z Brna domov, moja prvá cesta viedla k tomuto výstrižku a prijala som Pána do svojho srdca. Teraz viem, že vtedy by stačilo použiť aj svoje slová... ale vtedy mi výstrižok pomohol, lebo ma usmernil.

Od toho okamihu sa radikálne zmenil celý môj život. Zrazu nabral nádherné farby. V tom okamihu som dokázala urobiť také rozhodnutia, o ktorých som si myslela, že ich nikdy nebudem schopná urobiť. Začala som žiť svoje sny. Spev sa znovu stal šťastím a radosťou. Znovu ma ľudia začali volať slniečkom, pretože som sa nedokázala prestať usmievať. Boh sa stal skalou, na ktorej môžem stáť. Vždy keď sa pozriem dozadu, neviem povedať Bohu dostatočne veľké ĎAKUJEM. Je to ako keď sa zo zvädnutej halúzky stane nádherný dúhovo-farebný rozkvitnutý kvet. Môj život zrazu dostal zmysel, cieľ. Teraz viem kam idem, viem čo chcem. A viem kto ma vedie.Ďakujem všetkým ľuďom, ktorí sa za mňa modlili, pretože viem, že to bol dlhotrvajúci a intenzívny modlitebný zápas. Ale vďaka Bohu za vytrvalých a veriacich a nevzdávajúcich sa ľudí! Verím, že každé srdce sa jedného dňa dokáže roztopiť. Aj keď sa nám to zdá niekedy nemožné.

Samozrejme, nie som ani náhodou dokonalá, ale snažím sa žiť podľa Božích princípov a idem tam, kam ma Boh volá. Chcem mu slúžiť celým svojim srdcom a všetkými svojimi darmi. A ďakujem mu, že “zabojoval” o môj potenciál, ktorý do mňa vložil - aj keď ja som pred ním chcela zatvoriť oči.

Teraz žijem s Bohom štvrtý rok a užívam si to naplno. Požehnáva ma vo všetkom čo robím, jeho sny sa stávajú mojimi snami a tie sa stávajú skutočnosťou... Viem, že tam kde som teraz, by som sa bez neho nikdy nedostala. Teším sa na všetko čo má ešte pre mňa pripravené... Viem, že to budú samé dobré veci...