Idka Počai - Našla som Boha. On mi našiel manžela

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: sobota, 22. december 2012, 23:08

Svedectvo Idky je príbehom obyčajnej dievčiny, ktorá pochádza z okolia Galanty. Nepila, nefajčila, neflákala sa, a predsa sa cítila nenaplnená a nespokojná, dokiaľ nespoznala vo svojom živote Ježiša. Potom jej Boh pomohol aj so školou. Nakoniec sa jej splnil aj tajný sen – v septembri tohto roku sa vydala. Jej manžel Tomáš je kazateľom a prekladateľom z angličtiny. Spoločne bývajú v Banskej Štiavnici.

Šťastné detstvo, až dokiaľ nás neopustil otec

Mala som skvelé detstvo. S  mladšou sestrou sme sa vždy vedeli dobre vyblázniť. Starší brat stále vymýšľal nejaké technické vylepšenia a ja som mu bola vždy poruke. Ocino s nami trávil veľa času, brával nás na výlety, platil všetky účty. Zlom nastal, keď som mala dvanásť. Niečo sa medzi rodičmi stalo, začali sa veľmi hádať a otec napokon odišiel.

Za kresťanstvo som sa hanbila

Mamina robila čo mohla, snažila sa o nás čo najlepšie postarať. Bola vychovaná ako katolíčka, neustále však hľadala niečo viac. Zaujímal ju aj okultizmus, no práve v tejto krízovej situácii uverila v Pána Ježiša najprv moja teta a cez ňu aj moja maminka. Mama nás začala brávať na spoločné stretnutia veriacich, ja som tam však v nedeľu chodila len z povinnosti. Cez týždeň som žila v podstate bez Boha, hoci som navonok nebola zlé dievča. Nefajčila som, nepila, neflákala sa niekde po vonku. No zároveň som sa za svoje kresťanstvo veľmi hanbila. Keďže sme bývali ďaleko od zboru, nemala som možnosť chodiť na mládež a cez týždeň mi chýbali kamarátky. Na zhromaždení sa mi najviac páčila hudba. Zaujala ma najmä basgitara, ktorú som si vždy pozorne všímala.

Ach, tá škola...

Zázrakom som sa dostala bez prijímacích skúšok na strednú školu, no veľmi mi to nešlo. Mávala som pestré známky, v poslednom ročníku som sa veľmi bála, že nezmaturujem. Maminka sa za mňa v tom čase intenzívne modlila. Určite to zabralo, lebo na písomnej maturite som napísala najlepšiu prácu, v praktickej časti som ako jediná získala plný počet bodov a podarila sa mi aj ústna časť. Ako jediná z triedy som prospela s vyznamenaním. To bolo naozaj prekvapujúce.

Moja milovaná basgitara

Od šestnástich rokov som v lete chodievala na tábory, ktoré organizovala apoštolská cirkev. Keďže u nás v dedine sme nemali žiadne kresťanské stretnutia mládeže, tieto tábory boli pre mňa rajom. Okrem chvál ma zaujali aj vyučovania a semináre na rôzne témy pre mladých ľudí, napríklad o sebahodnote, o vzťahoch, o postoji k rodičom. Práve tu som sa začala modliť za svojho budúceho manžela. Približne v tom čase som začala vo chválach aj hrávať, samozrejme, na mojej obľúbenej basgitare. Vďaka spomínaným táborom a pravidelným zhromaždeniam, na ktorých som bola aj aktívne zapojená, som si v živote vybudovala určité zásady napriek tomu, že môj vzťah s Bohom stále nebol veľmi živý.

Au-pairkou v Anglicku

Túžba naučiť sa jazyk a získať tak dobrú prácu ma po strednej škole doviedla do Anglicka. Strávila som tam 3 roky ako au-pair. Bolo to krásne obdobie, pracovala som v dobrej rodine s deťmi, ktoré si ma veľmi obľúbili. Našla som si tu aj zbor, hoci z mojej strany to stále bolo najmä nedeľné počúvanie hudby. Po čase som aj tam začala hrávať na basgitare. Po návrate zo zahraničia som nastúpila na vysokú školu v odbore prekladateľstvo. Vtedy mi švagriná povedala, že budem naozaj potrebovať Pána. Toto som si veľmi zobrala za svoje. Štúdium bolo pre mňa extrémne ťažké. Okrem časovo náročných úloh sa vyskytli aj organizačné komplikácie, pre ktoré bolo treba doštudovať ďalšie predmety. Celé štúdium bol zázrak od Pána. Tu nastala najväčšia zmena v mojom kresťanskom živote.

Odpustila som

Keďže som zo štúdia bola zúfalá a nešťastná, pastorova manželka si ma zobrala „do parády“. Po odovzdaní bakalárky som u nich strávila celý týždeň. Hneď v prvý večer som s ňou prebrala celú svoju minulosť. Odpustila som otcovi, že nás opustil, a že sa dlhé roky o nás vôbec nestaral. Súviselo s tým aj mnoho ďalších vecí. Po tomto stretnutí som bola ako vymenená. Bola som radostná, cítila som sa, akoby som ani nemala telo, iba som sa tak vznášala.

Bola tu však ďalšia vec: roky mi pribúdali, a ja som stále nemala životného partnera. Niektorí hovorili, že sa už ani nevydám. Ja som však vedela, že Pán má pre mňa určite pripraveného toho pravého. Veď to povedali na tábore. Môj výber bol však zúžený tým, že som chcela, aby môj manžel bol znovuzrodený kresťan, starší a vyšší odo mňa (som dosť vysoká). Okrem toho som nechcela, aby bol zďaleka a už tobôž nie, aby bol pastorom. Na jednom stretnutí k mojim trom podmienkam pribudla štvrtá: aby môj nastávajúci miloval Boha viac ako mňa. Zaznelo tam povzbudenie, aby sme sa my dievčatá nebáli Božích mužov. Okrem toho ma tu oslovila zaujímavá myšlienka: toho, kto sa mi páči, mám odovzdať Bohu na oltár na jeden rok a On rozmnoží a vráti späť viac, alebo zanechá tak. To bolo 15. marca. Keď som spoznala Tomáša, ktorý navštívil náš zbor ako kazateľ, o ničom som mu nepovedala. O niekoľko týždňov nato som cestovala s maminou do Londýna. Ako sme sedeli v letiskovej hale, zrazu po eskalátore išiel on. Úplne „náhodou“, presne na to isté lietadlo! Celou cestou sme sa rozprávali. Odvtedy sme si písali. Stále som sa však obávala myšlienky vydať sa do ďalekého mesta za kazateľa. 15. marca sa na mládežníckom stretnutí hovorilo na tému „Strach“ a na konci som vyšla na výzvu, kde sa za mňa modlili, aby som bola vyslobodená zo strachu. V ten istý večer som si v maile našla pozvanie na večeru.

Šťastne vydatá

1. septembra tohto roku ma môj ocino priviedol k oltáru. Je to pre mňa úžasná skúsenosť. Uverila som Božiemu zasľúbeniu pre svoj život. Napriek tomu, že čas plynul, nehľadala som partnera medzi neveriacimi. A Boh odpovedal v pravý čas. Pomohol mi tiež prekonať obavy. Dnes pomáham Tomášovi v jeho službe v Slove života v Banskej Štiavnici. Vidíme, ako Boh mení ľudské životy a je to krásne. Tomáš sa živí ako prekladateľ, a keďže som sa naučila jazyk a vyštudovala prekladateľstvo, môžem teraz pracovať spolu s ním. Zažila som taktiež, ako sa Boh stará o naše potreby. Keď som pracovala v Anglicku, vnímala som potrebu finančne pomáhať svojej mamine, preto som toho veľa nenasporila. Ona mi vždy hovorila, že Pán mi to vráti v pravý čas. Keď som sa vydala, mali sme byt aj auto. Každý deň zažívame Božiu starostlivosť a vernosť, a preto sa nebojíme založiť si rodinu a uvažovať o svetlej budúcnosti v službe Pánovi. Som rada, že som našla Boha! On mi zase našiel manžela. Sláva Bohu.