Pavol a Erika Synovcovci - V Bohu sme našli skutočný pokoj a radosť

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: štvrtok, 24. marec 2016, 11:53

Majú tri deti a všetci spoločne nasledujú Pána. Tento rok sa sťahujú z malého domčeka v Bratislave do nového v Budmericiach. Pravidelne ich vídame na bohoslužbách Slova života v Bratislave. Pavol vedie firmu, ktorá sa zaoberá tepelnými čerpadlami (kúrenie a chladenie) a Erika má doma plné ruky práce s troma malými deťmi. Odovzdali sa Bohu ešte ako tínedžeri a dodnes sú za to veľmi vďační.

Pavol

Rodičia nás odovzdali do Božích rúk

Narodil som sa milujúcim rodičom v Komárne ako piate dieťa zo šiestich. Rodičia nás vo viere odovzdali do Božích rúk. Chodili sme pravidelne na bohoslužby, získal som schopnosť rozlíšiť medzi dobrom a zlom, ale vnútorne som nebol premenený. Snažil som sa žiť morálne, ale príbehy z Biblie sa stali pre mňa nezaujímavými. Počúval som ich od detstva a boli pre mňa opočúvané. Môj otec bol kazateľom na južnom Slovensku a popritom aj pracoval. Napriek tomu, že naša rodina na istý čas prestala navštevovať kresťanské zhromaždenia, keď som bol ešte chlapec, Boh sa nám deťom v tom čase začal dávať osobne poznať. Môj najstarší brat Peter sa ako prvý viditeľne a radikálne obrátil k Bohu. Raz prišiel domov v plači, pretože zažil realitu duchovného sveta, a to ho viedlo ku zmiereniu sa s Bohom. Mamka bola s ním do rána hore a brat len plakal a vyznával svoje hriechy. Aj na mňa toho bolo priveľa, v tú noc som takmer nespal. Hneď na druhý deň som však videl, že je novým človekom. Začal pracovať v Bratislave, na víkendy chodieval domov a mal niečo, čo mne chýbalo, stretnutia s ním vo mne roznecovali túžbu po Bohu.

Ako som na tábore nečakane stretol Boha

Cez leto som išiel na istý kresťanský mládežnícky tábor s nádejou, že tam zažijem niečo podobné. Niesol sa v duchu zábavy, hier a návštev krčmy. Nebol som stotožnený s chodom tábora, keďže mi v ňom chýbal duchovný rozmer. V jeden večer sme boli všetci mladí a vedúci v spoločenskej miestnosti a mohli sme sa podeliť o svoje dojmy. Osmelil som sa a jasne vyjadril, kvôli čomu som tam prišiel a povedal, že to nenachádzam. Jeden z vedúcich namietol, že sme si prišli oddýchnuť a nie modlikať sa a spievať haleluja. Sklamanie s toho čo povedal ma nútilo ísť preč, postavil som sa a šiel do miestnosti, kde som mohol byť sám. Začal som plakať a volať k Bohu. Povedal som mu: „Ak mám mať takýto postoj ako veriaci, tak nechcem byť ani veriaci v Boha.“  Zrazu som počul, ako mi vnútorným hlasom hovorí: „Pozeraj sa na Mňa, a nie na ľudí!“ Rozplakal som sa ešte viac a moje vnútro sa začalo naplňovať Božou láskou. Prijal som Ježiša a na moje prekvapenie sa miestnosť naplnila ďalšími ľuďmi, ktorí prežili veci podobne. Ešte o tretej nadránom sme spoločne chválili Pána a ďakovali mu za všetko, čo pre nás urobil. Nevnímali sme čas, bolo to niečo nádherné. Chcel som všetkých vyobjímať, aj tých, ktorí sa vysmiali duchovnému obsahu tábora.

Boh mi daroval nádhernú rodinu

Odvtedy som začal evanjelium prinášať spolužiakom, učiteľom, jednoducho všade, kde sa vyskytla šanca. Túžil som po tom, aby aj iní mohli zažiť to, čo ja. Medzitým som sa spriatelil s Erikou. Bolo to náročné, ja som žil v Marcelovej pri Komárne a ona v Košiciach. Náš čistý vzťah bol však po celé štyri roky veľkým svedectvom pre našich spolužiakov, pretože sme svoj život postavili na skale. Po škole, v roku 2007, sme ešte boli ako také dospelé deťúrence, najmä ja :-), ale zobrali sme sa a prvé výročie sme oslavovali už s mesačným bábätkom Noelkom.

V roku 2010 prišla na svet Rebeka a v roku 2014 sa nám narodil Daniel. Sú to naše tri drahé deti, ktoré sme dali pod Božiu ochranu a je našou túžbou, aby sa raz s plným vedomím rozhodli nasledovať Pána Ježiša Krista. Noelko je šikovný druháčik a futbalista. Rebeka je naše veselé a šikovné dievčatko, od septembra bude prváčka. Danielko už začína rozprávať, je veľmi učenlivý, veselý a máme z neho veľkú radosť. 

Dobrodružstvo na biblickej škole

V roku 2008, po tom, ako sa nám narodilo prvé dieťa, sme vnímali, že máme ísť na dennú biblickú školu Slova života do Bratislavy. Chceli sme niečo praktické a naše očakávania sa naplnili. Každý deň sme mohli uplatňovať v praxi to, čo sme sa naučili. Pre nás to bol odvážny krok viery. Keď sme prišli, mali sme peniaze len na zaplatenie nájmu, kaucie a na jedlo na mesiac. Vedel som, že mám byť aktívny, pracovitý a máme spoločne veriť Bohu. S Erikou sme sa rozhodli, že si od nikoho počas biblickej školy nepožičiame peniaze. Bolo by to na niekoľko strán, ak by som mal vymenovať všetky konkrétne odpovede na modlitby a svedectvá o tom, ako sa o nás Pán postaral. 
Po biblickej škole som pokračoval v podnikaní, ale už intenzívnejšie a odvážnejšie.
Učím sa v podnikaní Bohu dôverovať, lebo som zistil, že on môjmu podnikaniu a plánovaniu rozumie najlepšie. Delím sa s ním o svoje radosti, ale aj starosti. Niekedy idú veci hladko, inokedy ťažšie. O to viac som si uvedomil, že naozaj potrebujem Jeho múdrosť, aby som obstál. Som Bohu vďačný za všetko, za všetky víťazstvá a priaznivé okolnosti, ale aj za tie ťažšie, pretože tie ma posúvajú dopredu.
Vieme, že ten pravý pokoj nájdeme len v Ňom, v Pánovi sme našli svoju identitu, spolu s Ním zažívame radosť a zmysel nášho bytia už tu na zemi. Verím, že nás čakajú ešte veľké veci a dobrodružstvá, ktoré budú mať svoju hodnotu aj na večnosti.

Erika

Pán Boh ma hľadal na sídlisku

Narodila som sa v Košiciach ako posledná z troch súrodencov. Môj otec bol ateista a mamina katolíčka. Bola som pokrstená ako bábätko a ako malá chodievala aj do kostola. Na jednej strane ma to nudilo, istým spôsobom sa mi však tá atmosféra aj páčila. Neskôr sme na omše chodievali len nepravidelne, stále som však verila, že Boh existuje. Žila som s vedomím, že Boh ma vidí a presne vie, čo robím.

Keď som mala 10 rokov, všimla som si počas letných prázdnin na bráne paneláku oznam o akcii pre deti zo sídliska, ktorú organizovala Bratská jednota baptistov.  Chodievala som tam každý deň s kamarátkou a bratom a veľmi sa nám páčili hry, súťaže, piesne a príhovory o Bohu. Na konci týždňa sme si vymenili kontakty a sľúbili nám, že nám budú písať aj volať. Tak sa aj stalo. Odvtedy nás každé leto pozývali na týždňový tábor a veľa sa nám tam venovali. Ako štrnásťročná som začala baptistický zbor pravidelne navštevovať aj s o svojím bratom a chodiť na mládež. Našla som si tam veľa priateľov a cítila som sa medzi nimi veľmi dobre.

Nevedela som zastaviť potoky sĺz

Keď som mala 15 rokov, na mládežníckom tábore sa ma Boh veľmi silno dotkol. Plakala som a hanbila som sa pred ostatnými, že to tak silno prežívam, ale nevedela som zastaviť potoky sĺz, ktoré očisťovali moju dušu. Tam som sa odovzdala Bohu a zistila, že aj ostatní plačú od radosti. Spolu so mnou sa tešili, že som prijala Ježiša Krista do svojho srdca. Od toho dňa sa môj život menil. Zmenili sa moje priority, hodnoty aj vzťahy. Svoj voľný čas som trávila s mládežou. Pomáhala som aj v organizácii Otcovo srdce, ktorá slúžila v detských domovoch, domovoch sociálnych služieb a medzi Rómami. Veľmi ma to bavilo a napĺňalo. Som veľmi vďačná Bohu, že som sa znova narodila v takom mladom veku, a nemusela som zakúsiť veľa zlého v období dospievania.

Som šťastnou mamičkou

Pokrstiť som sa dala v sedemnástich. V tom čase som spoznala aj svojho manžela, s ktorým sme sa po štyroch rokoch chodenia na diaľku aj vzali. Začínali sme veľmi skromne, ale boli sme šťastní, že môžeme byť konečne spolu. Naše rozhodnutie vziať sa v tak mladom veku sme nikdy neoľutovali. Vždy sa dobre pobavíme pri prezeraní našich svadobných fotografií, keď sme boli ešte „deti“. Mojou prácou je starať sa o naše tri vzácne deti a túžbou vidieť, ako z nich vyrastú ľudia, ktorí budú poznať a nasledovať svojho Stvoriteľa Pána Ježiša Krista. Som Bohu veľmi vďačná  za to, že sa nám obom dal osobne spoznať.