Na pokraji smrti - Strhujúci príbeh Mariána Hesouna

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: nedeľa, 03. marec 2013, 00:20

 Manželia Hesounovci žijú v Banskej Štiavnici, kde aj navštevujú cirkev Slovo života. Majú tri deti – Zuzku, Majka a Daniela. Mariánova manželka Zuzana je momentálne na materskej dovolenke, on je živnostník. Istý čas pracoval v Nemecku, momentálne opravuje najmä historické okná v Štiavnici. Jeho cesta k Bohu nebola jednoduchá, v mladosti zápasil s drogami a len tak-tak, že neprišiel o život.

Nočné mory počas detstva

V našej rodine nemala kresťanská viera prioritu, o duchovné veci sa moji rodičia zaujímali len okrajovo. Dali ma pokrstiť v evanjelickom kostole v Kameňanoch, v rodnej dedine mojej mamy. Pamätám si na to, pretože som mal vtedy okolo osem rokov. S Božím slovom som sa po prvýkrát stretol na evanjelickej fare v Banskej Štiavnici, keď som tam začal chodiť do nedeľnej školy. Tam som sa aj pripravoval na konfirmáciu a počúval príbehy o Ježišovi. Dodnes som Bohu za to veľmi vďačný.

V tom období som mal prvú skúsenosť s Kristom. Ako dieťa som totiž päť rokov trpel takmer denne nočnými morami. Zo srdca som kričal k Ježišovi a prosil ho o pomoc – a on ma vypočul. Od tej noci som mohol pokojne spávať.

Keď mi zachutili muchotrávky...

Prišlo obdobie dospievania a s tým aj zvedavosť po ďalších veciach. Pamätám si na jednu cestu vlakom, keď mi otec kúpil časopis Ufo magazín, ktorého som sa stal vášnivým čitateľom. Nanešťastie to bol časopis plný tajomnosti, ezoteriky a new age. Tieto veci ma veľmi zaujali a začal som sa nimi viac a viac zaoberať.

Namiesto školy som sa začal zaujímať o meditáciu, čo sa, samozrejme, prejavilo aj na mojom prospechu. V osemnástich rokoch mi tieto veci už nestačili, vo vnútri som pociťoval čoraz väčšiu prázdnotu. Nechal som sa zatiahnuť do prírodných drog. Priťahovala ma marihuana, holohlávky, muchotrávky... Úžasné zážitky striedali depresie, chvíľkové pocity osvietenia a pochopenia všetkého bytia sa prekrývali s beznádejou a zúfalstvom z nezmyselnosti všetkého okolo mňa. Drogy ma úplne opantali, môj život sa točil už len okolo nich. Popritom všetkom mi stále Pán posielal ľudí, ktorí mi prinášali Božiu lásku. Bolo to v čase, keď som hazardoval s vlastným životom.

Na pokraji smrti

Vnútorná prázdnota ma hnala ku stále silnejším zážitkom. Vyvrcholilo to na jednom stretnutí s kamarátom, kde sme sa dohodli, že si vyskúšame „šamanskú dávku holohlávok“. Kamarát pripravil odvar z veľkého množstva holohlávok a zvonovcov. Mohlo ich tam byť aj viac ako dvesto. Dve spolubývajúce nám nachystali chlebíky obložené sušenými muchotrávkami. Vypil som značnú časť odvaru a zajedol muchotrávkami. Najskôr mi prišlo nevoľno, a tak som zhlboka dýchal a dúfal, že sa mi uľaví. Myseľ som mal navzdory všetkému jasnú, no telo mi zoslablo a začalo sa to zhoršovať. Zdalo sa mi, že sa prepadávam niekam dole. Stále som bol pri vedomí, oči som mal otvorené, no bola mi strašná zima. Zrazu ma prenikol strašný strach a skľúčenosť. Neboli to paranoje, ktoré som poznal z „nepodareného húlenia“ – bol to strach zo smrti. Uvedomil som si, že môj život visí na vlásku a od smrti ma delí len tenká hranica.

Začal som sa modliť k Bohu, tak ako som vedel. Prosil som ho, aby ma zachránil, chcel som ostať nažive. Vtom sa všetko zmenilo, zaplavil ma pokoj a zrazu to všetko bolo preč, akoby to bol len sen. Hneď nato som tvrdo zaspal. Ráno, keď som sa zobudil, som si všetko jasne pamätal a vedel som, že Boh mi v tú noc zachránil život.

Z umelca kresťan

Od tohto zážitku som sa snažil zmeniť k lepšiemu. Začal som vytvárať z dreva rôzne drevorezby. Niektoré sa mi celkom podarili. Chcel som začať žiť dobrý život, ale nebolo to také jednoduché, ako som si predstavoval. Veľmi som chcel, ale stále niečo zlyhávalo. Nádej som si však už nenechal ukradnúť. Na prekvapenie som začal častejšie stretávať ľudí, ktorí mi hovorili o Kristovi. Moje srdce „horelo“, ale pýcha, ktorá ešte stále vo mne vládla, mi nedovolila priznať si, že má pravdu.

Deň zlomu však čoskoro prišiel. Po všetkých tých snahách robiť a žiť dobre sa jedného dňa opäť všetko zrútilo. V ten večer som bol doma a vyrezával nejakú drevorezbu. Vo vnútri som bol úplne zdrvený, kvôli okolnostiam, ktoré som prežíval. Vtedy som si spomenul na svoju modlitbu z detstva. Spomenul som si, ako ma Ježiš vyslobodil z nočnej mory. Tak som k nemu opäť zavolal a on prišiel. Nie viditeľne, ani nie ako nejaký éterický zjav. Padol som na kolená a vyznával svoje hriechy. A keď som sa opýtal, prečo mám toľko problémov, okamžite prišla odpoveď, že je to kvôli hriechu. V tú chvíľu som však zároveň vedel, že mi je odpustené. Haleluja! Moje vnútro prenikol úžasný pokoj a všetky okovy a bremená boli razom preč.

Našiel som si malú Bibliu, založenú kdesi medzi ostatnými knihami, a začal čítať. Slová z nej akoby ožili a hovorili priamo do môjho vnútra. Modlil som sa k Bohu – bol to nádherný pocit. Tak veľmi som nechcel stratiť ten pokoj. Po chvíli v mojom vnútri zazneli slová: „Choď do cirkvi!“ Okamžite som vedel, ktorú cirkev Pán myslí. Protestoval som, myslel som si, že je to sekta. Keď som však otvoril Bibliu, dočítal som sa tam, že kto chce ísť za Ježišom, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ho. Pochopil som, že musím zmeniť svoj predpojatý názor na cirkev.

Úžasná Pánova blízkosť

Bolo to vo februári 2002, keď som po prvýkrát vošiel do Kresťanského spoločenstva Banská Štiavnica. Bohoslužby boli pre mňa celkom nezvyčajné, dosť sa to líšilo oproti tomu, na čo som bol zvyknutý z tradičných cirkví. No vedel som, že ma tam Pán priviedol. V tú nedeľu pastor Ladislav Píš kázal o Samaritánke pri studni. Kázal tak, akoby čítal z môjho života. Po skončení bohoslužieb prišiel za mnou, srdečne ma privítal a opýtal sa ma, či chcem prijať Ježiša za svojho Pána a Spasiteľa. Vyrozprával som mu, čo som práve s Bohom zažil a potom sme sa spoločne modlili modlitbu spasenia. Bolo to akoby som sa práve narodil, narodil do šťastia. Keď som vyšiel von na ulicu, slnko akoby svietilo jasnejšie a vzduch voňal intenzívnejšie. Všetko naokolo rozprávalo o Božej sláve.

Odvtedy sa toho veľa udialo. Čelil som rôznym pokušeniam a prekonával rôzne prekážky. Pamätám si na jedno nedeľné dopoludnie, keď som nakladal lešenárske rúry na nákladné auto. Pán sa ma opýtal, kde som a čo tu robím. Pochopil som, že nie som v tom čase na správnom mieste, a tak som sa rozhodol, že bez ohľadu na okolnosti, budem každú nedeľu v cirkvi.

Vtedy sa mi začal venovať môj pastor, dnes už zosnulý, Ladislav Píš. Stretnutia s ním mi veľa dali, môj život odvtedy nabral správny kurz. Boh mi dal moju drahú manželku Zuzku a požehnal nás troma krásnymi deťmi. S odstupom času môžem len potvrdiť, že Boh je naozaj verný a láskavý. Vždy sa môžem naňho spoľahnúť.