Chmelovci - Nebo nad našou rodinou je otvorené

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: nedeľa, 07. december 2014, 11:27

Ako by som vám predstavil Chmelovcov? Keď o nich premýšľam, nenapadá mi nič výstižnejšie ako šťastná rodina s dvomi dobre vychovanými tínedžermi. V dnešných časoch je to skôr rarita. Ich koníčkom je rybačka, samozrejme, vždy zakončená bohatým úlovkom. Katka je predavačka v pekárni a Peter, hlava rodiny, je stavbárom a okolie ho vníma ako veľmi zručného muža, ktorý si poradí s každým problémom. Aktívne sa podieľal aj na rekonštrukcii našich priestorov Slova života v Omnii.

Peter

Pochádzam z Pezinka, kde som sa vyučil ako stolár. Neskoršie som v tejto oblasti pracoval aj ako pedagóg, no dnes sa živím ako stavbár. Vyrastal som v katolíckej rodine, no napriek tomu moji rodičia navštevovali kostol len zriedka – dva až trikrát do roka. Moja mama do mňa ale vštepila základy slušného správania, začo som jej nesmierne vďačný. Keď som mal asi sedem rokov, začal som byť utiahnutý, nemal som takmer žiadnych kamarátov a ani v škole som nepatril medzi najlepších. No napriek tomu, už ako osemročného ma nadchýnal pohľad na katechizmus, ruženec či modlitebnú knižku. Neskoršie sa vo mne vynárali otázky, ako vznikol svet, aký je Boh a či vôbec existuje. Vtedy som bol ešte nadšený z Darwinovej teórie a z teórie veľkého tresku. Až kým neprišiel prvý zlomový moment. Mal som 15 rokov, keď ma zaskočil spolužiak, ktorý sa dovtedy nejavil ako silný veriaci: „Nejde o to, či veríš, že Ježiš kedysi žil, ale či veríš, že žije dnes.“ Zasiahlo ma to ako blesk. Uvedomil som si, že ak Ježiš naozaj žije, mal by som si k Nemu nájsť cestu. Moja túžba však nejako zapadla prachom, prešiel čas a ja som sa zamiloval. Našiel som si dobré dievča, ktoré chodilo každú nedeľu do kostola. Potešilo ma, že sa budem môcť s niekým zdieľať o viere. Začal som pravidelne navštevovať omše, modliť sa a bol som dokonca aj na svätom prijímaní. Zosobášili sme sa a neskoršie sa nám narodili dvaja chlapci – Adam a Dominik. Oboch sme ich veľmi očakávali a tešili sa z ich prvých krôčikov. Našli sme si aj spoločného koníčka – rybačku. Pociťoval som však istý deficit – živého, veľkého a mocného Boha som nikde nenachádzal. K viere som pridal jogu s rôznymi meditáciami, no jediným výsledkom bol chaos v mojej hlave. Zašlo to až tak ďaleko, že som si povedal dosť – nebudem hľadať žiadneho Boha!

Ako mi padol balvan zo srdca

Raz som v práci stretol ozajstného kresťana, ktorý mi predstavil toho veľkého Boha priamo zo Svätého písma. Keď som zistil, že skončil biblickú školu, pomyslel som si, že sa asi vyzná a začal som mu klásť otázky ohľadne života po smrti. Na každú moju otázku mi dal zmysluplnú odpoveď, ktorú doložil citáciou z Biblie. Pamätám si, že hneď ako som prišiel domov, otvoril som knihu kníh, na ktorú už roky sadal prach. Uchvátila ma od prvých veršov. Ježiš Kristus mi otvoril oči a dal sa mi spoznať. Uveril som, že je jediný a pravý Boh, milujúci a odpúšťajúci hriechy každému, kto ho prosí. Aj mne padol balvan zo srdca (verte mi, že tých hriechov nebolo málo), očistil ma a daroval mi pokoj, ktorý presahuje akékoľvek ľudské chápanie. Dal mi lásku k ľudom, silu odpustiť všetkým, ktorí mi ublížili, a pokoru, aby som prosil o odpustenie tých, ktorým som ublížil ja. Po nejakom čase ma tento kresťan pozval do zboru Slovo života, kde som našiel nových priateľov, ktorí sa obrátili podobne ako ja. Zamiloval som si nádherné piesne, ktoré oslavujú nášho Boha, a každú nedeľu sa teším na kázne našich kazateľov, ktoré mi pomáhajú v duchovnom raste.

Dominik

V druhej triede na základnej škole mi nešlo písanie. Veľmi som sa pri tom trápil. Pani učiteľka mi určila diagnózu–dysgrafia. Keď otec začal chodiť' do zboru Slovo života, prišla zmena do celej rodiny. Nevedeli sme, čo tam môžeme čakať, a trochu sme tŕpli pri prvej návšteve. Veľmi sa mi tam však páčilo. Bolo to iné ako v kostole, ale zároveň sa tam rozprávalo o veciach, ktoré som už poznal, takže mi to vôbec neprišlo nejaké zvláštne. Neskôr som tam začal chodievať pravidelnejšie. V Boha som vždy veril, ale dovtedy som vieru nebral až tak vážne. Až v pätnástich rokoch som sa začal zaujímať o Boha viac.

Pán Boh mi pomohol aj s dysgrafiou

Raz, keď som bol s ocom na konferencii viery v Bratislave, kázal jeden švédsky evanjelista, a keď dal na konci výzvu, kto chce prijať Pána Ježiša do svojho srdca, tak som vedel, že je to tá správna chvíľa pre mňa. Tam som odovzdal svoj život Bohu a vyznal Ho ako svojho Pána a Spasiteľa. Môj život sa otočil o 180 stupňov. Zrazu sa mi začalo viac dariť, bol som šťastnejší, vyrovnanejší a postupne sa to prejavovalo aj v škole. Pán Boh mi pomohol aj s dysgrafiou. Len vďaka Nemu dnes patrím k tým najlepším žiakom v triede. Ježiša milujem z celého srdca a chcem ho nasledovať aj naďalej. Nie je to tak dávno, čo som začal pomáhať v našom zbore v kuchyni – varenie ma veľmi baví a dúfam, že sa v tom ešte viac zdokonalím.

Adam

Doma sme vždy v Boha verili a aj v škole som navštevoval náboženstvo. Boh, Biblia a náboženstvo ma vždy zaujímali a bral som ich vážne. V čase, keď som chodil na druhý stupeň základnej školy, prišiel otec domov s tým, že ide na nejakú kresťanskú konferenciu do Brna. Hovoril mi, že pochopil a našiel v Biblii také veci, ktoré si doteraz vôbec neuvedomoval. Najprv som si nebol úplne istý, či to je správne, a mal som z toho isté obavy. Po nejakom čase som sa išiel prvýkrát pozrieť na zhromaždenie a na počudovanie som bol príjemne prekvapený, zdalo sa mi to fajn. Moje obrátenie neprebehlo okamžite, postupne mi Boh odhaľoval rôzne pravdy a priťahoval ma k sebe bližšie. Vyvrcholilo to na jednom stretnutí, kde som prijal Ježiša ako svojho Spasiteľa. Vôbec neľutujem, bolo to veru to najlepšie, čo som mohol urobiť.

Vidím na sebe zmeny, ako ma Boh stále okresáva a postupne mení k lepšiemu. Aj bohoslužby navštevujem oveľa častejšie a viac než predtým ma to tiahne na mládež a na skupiny.

Modlitba mení počasie...

Odkedy som sa obrátil, Pán mi pomáha v dôležitých rozhodnutiach, ako bol napríklad výber školy a môjho budúceho povolania. Božie vedenie však zakúšam aj v maličkostiach. Nikdy nezabudnem na to, ako sme cez letné prázdniny mali v pláne ísť na päťdňovú rybačku. Vždy si predtým pozerám predpoveď počasia. Tentoraz to nevyzeralo vôbec dobre. Hlásili veľké búrky a dažde na väčšine územia Slovenska. Keďže som každopádne na ryby chcel ísť, modlil som sa, aby sa počasie zlepšilo natoľko, aby sme mohli vyraziť. V priebehu ďalšieho dňa nič nenasvedčovalo tomu, že by sa počasie malo umúdriť. Vytrval som v modlitbách a veril, že Boh môže zasiahnuť. Nakoniec, tesne pred odchodom, sa všetko zmenilo – namiesto dažďa bolo slnečno a horúco.

Katka

Vyrastala som v katolíckej rodine a pravidelne sme chodili do kostola. Vždy som verila v Boha a doma sme sa modlievali. Už ako dievča som snívala o tom, že raz stretnem muža, ktorý ma bude mať rád, a o ktorého sa budem môcť oprieť. Túžila som po tom, že budeme môcť vychovávať spolu naše deti, aj som sa za to pravidelne modlievala. Pán Boh je dobrý a vypočul ma, Peťo bol určite Božou voľbou. Keď sa nám narodili deti, pociťovala som veľkú zodpovednosť za ich výchovu, bála som sa, aby neochoreli, aby nemali problémy v škole, skrátka, aby som niečo nezanedbala.

Božia sila na každý deň

Keď môj manžel prišiel z práce a povedal, že sa stretol s kresťanom, ktorý mu svedčil o Bohu, dosť som sa vyľakala. Veď Boha už poznáme, či nie? On však vravel, že niektoré veci začína vidieť inak. Do ničoho ma nenútil, ale keď začal chodiť do zboru Slovo života, nedalo mi to a po niekoľkých mesiacoch som sa tam aj ja išla pozrieť. Po určitom čase som zažila na jednej kázni zvláštny pocit. Pocítila som niečo, čo som v katolíckom kostole nezažila, silu Ducha Svätého. Odvtedy prešlo veľa času, spoznala som Boha bližšie. Dnes sa mi žije ľahšie, už nemám v sebe ten veľký nepokoj a strach ako predtým. Boh mi dáva silu na každý deň. Nebojím sa nových vecí, som odvážnejšia. Som veľmi rada, že som spoznala Pána a že nebo je nad našou rodinou otvorené.