Slobodan a Želka Subotić - Z Balkánu na Slovensko

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: utorok, 10. september 2013, 01:15

 Bobo a Želka pochádzajú z bývalej Juhoslávie. Bobo mal ťažké detstvo, keď sa musel skrývať počas vojny v pivnici. Už dávno to však nie je žiadny rebel, ale kresťan, ktorý pracuje ako projektový manažér v jednej americkej firme v Bratislave. Jeho manželka je hudobná skladateľka a spoločne slúžia vo worshipovej skupine Slovo života na nedeľných bohoslužbách.

Slobodan

Zápas o holé prežitie

Pochádzam z Bosny a Hercegoviny, z malého mesta Breza. Pozornosť sveta sa na nás uprela v deväťdesiatych rokoch, keď vypukla vojna. Predtým sa ľudia navzájom rešpektovali, nezáležalo na náboženstve ani národnosti. Toto sa však zmenilo, ľudia sa zrazu začali sťahovať zo svojich domovov, odchádzali, len aby sa zachránili. Moji rodičia boli rozdielneho vierovyznania. Otec bol pravoslávny Srb a mamka moslimka. Nasledovných päť rokov vojny predstavovalo veľmi ťažké obdobie. Zavládla veľká ekonomická kríza, počas ktorej neboli dostupné ani len základné životné potreby. Nedostatok potravín, vody a elektriny bol na dennom poriadku. Zápasili sme o holé prežite. Kvôli bombardovaniu sme strávili väčšinu času v našej pivnici.

        V roku 1993 mama otehotnela, no počas pôrodu nebolo možné ísť kvôli bombardovaniu do nemocnice, takže sa sestrička narodila doma. Plač bábätka nám priniesol veľkú radosť. Otec cítil veľkú zodpovednosť postarať sa o nás a hľadal si prácu, no jeden úlomok z granátu ho zasiahol a vážne zranil. Pod vplyvom týchto udalostí som začal rýchlejšie dospievať, ako sedemročný som vykonával práce, ktoré si dnešné deti nevedia ani len predstaviť.

Zákon ulice

Po vojne sa otec vrátil do práce, no dosť zatrpkol a začal sa opíjať. Rodičia sa začali hádať a nadávať si, a to práve v období, keď som najviac potreboval ich podporu, lásku a dobrý vzor. Čoraz viac času som trávil na ulici, kde platili iné zákony ako doma. Aby ma prijali medzi ostatných, musel som prejsť ,,skúškami“, napríklad osvedčiť sa v bitke a iných neplechách. V škole sa mi vôbec nedarilo, mal som problém sústrediť sa. Učiteľka ma považovala za neschopného, dokonca ma nechala v tretej triede prepadnúť, čo môjmu sebavedomiu vôbec nepomohlo.

        Postupne som si začal klásť otázky o zmysle existencie a pohrával som sa s myšlienkou, či vôbec má tento život nejaký význam. Pociťoval som prázdnotu, ktorú nenaplnil ani život plný dobrodružstiev a adrenalínu. Aj keď som občas chcel skoncovať so životom, niečo mi to nedovolilo.

Ako otec prestal piť

        Nová učiteľka si všimla, že pri čítaní držím knihu príliš blízko očí. Trvala na vyšetrení, hoci som tvrdil, že žiaden problém nemám. Lekár však skonštatoval, že je to vrodená vada a budem musieť nosiť okuliare so silnými dioptriami. Zaskočilo to aj rodičov, ktorí dovtedy môjmu zrakovému hendikepu nevenovali veľkú pozornosť. V tom čase sa otec začal stretávať s jedným starým známym, ktorý uveril v Krista. Keď sme k nemu prišli, šokovalo ma vidieť toľko láskyplných a šťastných ľudí pohromade. Na jednej z takýchto skupín moji rodičia odovzdali svoj život Ježišovi. Inak sa začali správať, otec sa prestal opíjať, zrazu k nám boli milí. Raz sa počas chvál prišlo niekoľko ľudí za mňa modliť. Pocítil som Božiu prítomnosť, začal som veľmi plakať, vracali sa mi spomienky z minulosti, činil som pokánie a začul Boží hlas: ,,Aj vtedy som stál pri tebe a chránil som ťa.“ Boli to najkrajšie slová, aké som kedy počul. V mojom vnútri zavládol pokoj, Božia láska mi naplnila srdce. Opäť som začal svojho otca spoznávať z tej lepšej stránky, no v roku 2001 prežil infarkt, po ktorom mu srdce fungovalo iba na 45 %. Lekári tvrdili, že bude žiť len rok a pol. Zasiahlo nás to ako blesk, veľmi sme z toho boli smutní. No na otcovi bola vidieť neuveriteľná radosť, ktorú prenášal aj na nás, lebo vedel, že ide k Pánovi. Napriek zlým prognózam žil ešte ďalších šesť rokov, hoci prekonal ďalšie dva infarkty. Aj počas týchto okolností všade rozprával o tom, čo Ježiš urobil v jeho živote. Dodnes som vďačný Bohu za ten čas, ktorý sme mohli stráviť spolu.

Ako som sa stala hudobnou skladateľkou

V roku 2004 som sa zapísala na strednú umeleckú školu, čo pozdvihlo moje sebavedomie, ale aj potom som sa stretávala so závisťou a odmietaním. Cítila som Božie povolanie v hudobnej oblasti, bolo mi to potvrdené aj cez proroctvá. Pán ma začal v tejto oblasti používať, bola som rada, že som sa stala požehnaním. Potom som sa rozhodla študovať hudobnú kompozíciu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.  Vo svojich skladbách sa zameriavam najmä na zvukovú farebnosť s použitím netradičných techník na hudobných nástrojoch. Odzrkadľujú sa v nich kompozičné postupy a techniky, ktorými dokážem vypovedať to, čo vo vnútri počujem. Práve to je pre mňa veľkou výzvou, ale zároveň aj veľkým dobrodružstvom. Snažím sa vytvoriť také dielo, ktoré má v sebe určitú poetiku a zároveň vyjadruje moje myšlienky a radosť z tvorenia. Verím, že svojou tvorbou a zároveň službou spolu s mojim manželom oslávime Boha.