Marianna Polakovičová - Služba deťom ma napĺňa

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: štvrtok, 25. september 2014, 11:18

Marianna študuje na filozofickej fakulte pedagogiku. V zbore Slovo života ju nevoláme inak ako Blonďa. Vždy usmievavá blondína sa s láskou venuje deťom v našej nedeľnej škole. Zmaturovala ako zlatníčka a dnes je pre tých, čo ju poznajú, pokladom, no aj ten musel Pán Ježiš „vybrúsiť“.

Dedko sa so mnou pravidelne modlieval

Narodila som sa v Bratislave do veľkej rodiny. Moji rodičia ešte neboli zobratí, ja som bola ich jediné spoločné bábätko. Otec mal okrem mňa ešte dvoch synov a maminka ďalších dvoch synov a dcéru. Bývali sme v Starom meste na rušnej ulici a v byte nás bolo aj s dedkom dokopy deväť. Keď som mala asi tri roky, začala som sa vypytovať rodičov, prečo má maminka iné priezvisko ako tatinko. Možno som tým prispela k tomu, že sa napokon vzali, na svadbe som bola družičkou. Ako prvú ma kočíkoval môj brat Cyril, ktorý už dnes nežije. Žiaľ, bol závislý na drogách a na Štedrý deň, keď som mala štyri roky, nás navždy opustil. Druhý brat bol na tom podobne, ale chvála Bohu dnes žije. Veľa ho toho v živote stretlo a aj si párkrát „posedel“. Tieto problémy vznikli aj preto, že predtým vyrastali v rodine, kde sa holdovalo alkoholu, otec má dodnes problémy s pitím. Súrodencov z maminkinej strany si pamätám ako mladých ľudí, ktorí chodili na rôzne brigády alebo boli na vojenčine. Všetkých som ich mala rada, a oni mňa tiež. Preto mi radšej o bratovej smrti ako dieťaťu nepovedali. Napriek tomu, čo som uviedla, mi rodinné zázemie a láska nikdy nechýbali. Pamätám si, ako sa dedko so mnou každý deň modlieval Otčenáš aj zdravasmária, ako ma každý deň brával do parku až do poslednej chvíle svojho života.

Prvé Božie dotyky

V škole, keď prišiel na rad výber medzi etickou výchovou a náboženstvom, rodičia to nechali na mňa a ja som si zvolila náboženstvo. Ako dieťa som cítila, že Boh je a počuje ma, keď sa modlím. Nechala som sa pokrstiť v desiatich rokoch, dva dni pred prvým sv. prijímaním, neskôr som šla aj na birmovku. No až po obrátení som zistila, čo to vlastne tá birmovka mala byť. Celý ten čas som teda verila, že Boh je, že ma počuje a miluje, ale nikdy som nevedela, že s Ním môžem mať osobný vzťah. Neuvedomovala som si, že mi môže reálne pomôcť, keď ho poprosím a že ma vždy v ťažkej chvíli môže utešiť. Boh bol pre mňa niekto, kto ma stvoril, kto existuje vo večnosti, ale s kým sa azda ani nestretnem, pretože buď strávim veľmi dlhý čas v „očistci“, alebo sa do neba vôbec nedostanem, pretože som hriešnik. 

Turistický oddiel – môj most k Bohu

A ako som Boha spoznala? Začalo to prihlásením do turistického oddielu, kam ma pozvala moja kamarátka. Výlety aj schôdzky boli veľmi pekné a zaujímavé, našla som tam priateľov a svoje zázemie. Neodradila ma ani prvá stanová akcia, keď sme zablúdili a s ťažkými ruksakmi chodili päť hodín po lese. V tomto turistickom oddiele som zažila najkrajšie chvíle detstva. Keď som mala 15 rokov, začala som vypomáhať vedúcej a na žiadnej akcii som nechýbala. Čoraz viac ma ale udivovalo veľké úsilie a srdce našej vedúcej Naďky, ktorá do oddielu a práce s deťmi vkladala všetko. Kládla som si otázku, kde sa v nej tá ochota berie? Ako je možné, že tak miluje deti, ktoré si to nie vždy zaslúžia, ako je možné, že tomu venuje všetok svoj voľný čas a nič z toho nemá (za tento krúžok sa totiž neplatilo). Postupne sme sa veľmi zblížili a stali dobrými priateľkami.

Ako som odovzdala život Bohu

Netušila som, či Naďka verí v Boha, alebo nie, nekázala nám o Pánovi, len svedčila svojím životom. Jedného dňa v roku 2009 ma však pozvala na kresťanskú konferenciu. Na to, čo som tam zažila, nikdy nezabudnem. Prvýkrát som videla ľudí, ktorí milujú Pána celým srdcom, nehovoria o hlúpostiach, modlia sa v jazykoch. Rečníci hovorili o vzťahu s Bohom a o tom, ako je to reálne možné. V tej chvíli som zatúžila odovzdať Mu svoj život, a tak som aj učinila. Na výzvu prijať Krista som vyšla dopredu a modlila sa spolu s kazateľom jednoduchú modlitbu, v ktorej som vyznala, že verím v Ježiša Krista ako Spasiteľa a prijímam ho do svojho srdca. Po konferencii ma Naďka začala brávať do zboru Slovo života v Dúbravke. Tu som spoznala nových kresťanov a čoraz viac som začala spoznávať Boha.

Začala som pociťovať, čo sa Bohu nepáči a z čoho má radosť

No hneď po obrátení sa ešte nezmenilo všetko. Trvalo to nejaký čas, bola som vo veku, keď ma lákala stará partia, alkohol, párty.... Postupne som ale začala pociťovať, že toto sa Bohu nepáči. Začal mi ukazovať, že spasená síce som, ale niektoré veci ho zarmucujú. Až s odstupom času si naplno uvedomujem, ako som sa zmenila, ako sa zmenili moje koníčky či spôsob trávenia voľného času.

Odkedy poznám Pána, môj život sa mení. Zďaleka nie som dokonalá a stále robím chyby, ale už žijem s vedomím, že je tu Boh, ktorého poznám, ktorý ma miluje, je môj pomocník, radca, utešiteľ. Chcem Mu byť stále bližšie a bližšie a napĺňať Jeho plány, ktoré má pre mňa pripravené. Odkedy chodím s Pánom, venujem sa službe deťom. Cítim k nim lásku, zbieram skúsenosti a stala som sa jednou z učiteliek nedeľnej školy v našom zbore, zapájam sa do Operácie vianočné dieťa, vypomáham pri detských táboroch a pracujem aj s deťmi, ktoré nechodia do cirkvi. Je pre mňa veľmi dôležité, aby našli správnu cestu podobne, ako som ju našla aj ja. Túto službu mi Pán dal na srdce a veľmi ma napĺňa.