Mário Kubík - Vyslobodený z karate a od moci démonov

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: streda, 08. december 2010, 13:55

Mário Kubík žije v Banskej Bystrici. S manželkou Renátou majú malého Jakuba. Máriovo obrátenie patrí medzi skutočne nezvyčajné, pretože sa do sveta démonov zaplietol až príliš. Nielenže dokázal pohnúť predmetmi na diaľku, ale vnímal prítomnosť duchov a počul ich hovoriť. Z toho všetkého ho však Boh zázračne vyslobodil. Dnes naplno slúži Bohu a je vedúcim misijnej skupiny Slova života v Banskej Bystrici.

Keď som rukou dokázal rozseknúť drevenú dosku Odmalička ma priťahoval šport. Začal som futbalom, hral som za žiakov Dukly Banská Bystrica, ale po nezhodách s trénerom ma jeden kamarát nahovoril na karate. Od prvej chvíle ma to nadchlo. Cvičil som veľmi intenzívne, spolu s jedným priateľom nás to úplne pohltilo. Tréneri nás postupne zaúčali do tajov tohto bojového umenia. Na začiatku to bolo len cvičenie, ale potom nás učil bojovať s palicou a tomfou. Neskôr sme sa nevyhli meditáciám, aby sme dokázali podať vysoké skoky a silné údery. Dostal som sa na rôzne vystúpenia a súťaže, kde som ukazoval umenie sebaobrany. Karate však nie je šport, ale bojové umenie. V Japonsku, kde sa zrodilo, sa za šport nepovažuje. Podané výkony sa hodnotia pásmi, podľa toho, aký stupeň zdatnosti dosahujete. Začiatočníci majú na kimonách biele pásy, ale ak raz dosiahnete čierny pás, tak vyšší „Dan“ znamená aj viac duchovna. Vypracoval som sa natoľko, že som rukou dokázal rozbíjať drevené dosky, bez toho, aby som sa poranil. Dokonca som sa naučil predmety posúvať bez dotyku. Táto moc ma tak zaujala, že som išiel ešte ďalej a začal som sa zaoberať okultizmom a vyvolávaním duchov. Raz som po dopravnej nehode skončil v nemocnici s odtrhnutým väzivom na pravej ruke v oblasti ramena. Nemohol som hýbať rukou. Večer ma hospitalizovali a ráno ma čakala operácia. Celú noc až do rána som meditoval a ráno lekár nechápal, ako je možné, že röntgenový snímok a lekársky posudok pri obhliadke pred hospitalizovaním ukazovali iné hodnoty, ako boli pred samotnou operáciou. Do troch týždňov som už znova cvičil. Lekári len krútili hlavou a ja som sa nesmierne tešil výsledkom svojich meditácií. Musel som však za to platiť privysokú cenu.

Démon ma nechcel pustiť

Začal som chápať, že existuje aj duchovný svet, a pritom rovnako reálny ako svet, ktorý nás obklopuje. Nočné mory sa stupňovali. Keď som zaspával, počul som čudesné hlasy a videl všelijaké tvory. Od strachu som ušiel k najmladšiemu bratovi do postele, len aby som nespal sám. Trochu ma to upokojovalo, no tie tvory boli hrozné, nedali mi spať.

Raz ma jeden z nich dokonca vyštval v noci na ulicu. Šiel som, lebo som mu nedokázal vzdorovať. Vonku bola zima, sneh a ja som bol len v pyžame. Až keď som precitol, tak som si uvedomil, ako som bol oklamaný a veľmi som sa za to hanbil. Pochádzam z neveriacej rodiny, a keď som sa na ďalší deň pýtal otca či verí v duchov, povedal, že sú to len výmysly. Táto rada mi nepomohla, lebo ten démon ma už viac neopustil a ja som zaspával s obrovským strachom a vedomím, že stojí pri mojej posteli... Bolo to čoraz horšie, cítil som sa beznádejne.

Uvidel som Ježiša!

Zlom nastal na jedny Vianoce, keď dávali štvordielny film Ježiš. Veľmi ma to oslovilo. Začal som veriť, že musí byť Boh, aj Ježiš. Ale otázkou bolo kde. Duchovný svet som už poznal, ale s ním som sa ešte nikdy nestretol. Spomenul som si na strýka s rodinou, ktorí boli úprimní veriaci a dúfal som, že by mi mohli dať odpoveď. Keď mi v roku 1994 navrhli, že ma zoberú so sebou na dovolenku, neváhal som. Žiaril z nich pokoj a láska, videl som ich, ako sa modlia a ďakujú Bohu. Udivovalo ma, že keď som bol v ich prítomnosti, tak ten démon, čo ma predtým trápil, sa ma nemohol dotknúť. Iba stál obďaleč a nespustil zo mňa oči. No strýko na mňa naliehal, aby som zanechal karate. S tým som nemohol súhlasiť, lebo som to miloval. Slová z evanjelia sa ma však hlboko dotýkali. Začal som si naplno uvedomovať svoj hriech. Mal som za sebou pár krádeží a niekoľkým ľuďom som ublížil. Jedného človeka som tak zbil, že ma chcel dať zabiť. Odvtedy som vždy pri sebe nosil nôž, nunčagy a tomfu. Vyrobil som si pás okolo  ramien, aby som zbrane mal vždy so sebou, pretože som nevedel, kedy ma prepadnú... Prežíval som naozaj veľký vnútorný boj. Ako ďalej? Teta ma prekvapila návrhom, aby som sa spýtal Boha, či chce, aby som pokračoval v karate. Prišlo mi to vhod. Ak Boh naozaj je, tak sa ho na to opýtam. Povedal som úprimne do vzduchu: „Bože ak si, tak sa mi daj poznať. A ak nemám viac cvičiť karate, tak mi ukáž, čo mám robiť.“ Vtom som uvidel obraz, ktorý mal rám z tŕnia. Videl som oblohu a červené zore. Zrazu sprava prichádzal muž. Uprostred obrazu bol strom, ten muž sa oprel o jeho kmeň a horko plakal. Zľava prišla nejaká žena a tá sa tiež oprela o ten strom a plakala. Pretrel som si oči a rozmýšľal nad tým, čo to asi môže znamenať. Vtom som zreteľne počul, ako Boh ku mne prehovoril: „Mário, prestaň cvičiť karate, a tak dobre ako si robil karate, sa venuj svojim rodičom.“

Pred Božím trónom

Nasledovala pokojnejšia noc, vplyv démona zoslabol a ráno som mal ešte väčšiu túžbu spoznať Boha. Ale ani táto skúsenosť ma neodradila v tom, aby som cvičil karate. Začal som spochybňovať to, čo som vlastne videl a počul. Žeby som si to predsa len vsugeroval? Medzitým mi strýko opäť rozprával, čo pre mňa urobil Pán Ježiš na kríži. Hovoril som si, že ak by som žil v tej dobe, tak by som ho ubránil pred tými farizejmi a všetkých by som dobil. Zachránil by som ho pred ukrižovaním. Ale zrazu som začal cítiť všetko, čo som urobil zle. Začal som vidieť, aký som nespravodlivý, pyšný, egoistický. Som zlodej a klamár, smilník a v konečnom dôsledku vlastne aj vrah. Veď to ja môžem za to, že Ježiš zomrel na kríži, lebo som si to zaslúžil ja, a nie On. Vtedy som padol na kolená a plakal som so zovretými rukami na posteli. Vedľa mňa kľačala stryná. Bolo to pre mňa dosť ponižujúce vyznávať hriechy Bohu pred svojou tetou, ale nemohol som inak. Zrazu som bol akoby prenesený a videl som ukrižovaného Ježiša. Videl som jeho priklincované ruky a videl som, ako mu krv tečie z rúk a z nôh. Naše oči sa stretli a ja som uvidel jeho bolesť a žiaľ. To ma opäť usvedčilo a ešte raz som ho prosil o odpustenie. Zrazu som bol prenesený niekam inam. Podo mnou bola biela mramorová podlaha a ja som bol v akejsi kráľovskej sále. Predo mnou som videl asi tri schody a za nimi biely trón, na ktorom sedel Boh. Pozeral som sa na neho, a predsa som ho nedokázal vidieť. Nechápal som prečo. Vedľa neho stál po pravej strane trónu Ježiš v krásnom bielom rúchu a cez plecia mal takú zlatú šerpu ako dostávajú víťazi v boxe. Videl som nejaké zvláštne bytosti po mojej pravej a po mojej ľavej strane spolu s anjelmi. To boli občania nebeského kráľovstva. Oni sa dívali na mňa a sledovali celý priebeh toho, čo sa tam odohrávalo. Za mnou stáli ďalší ľudia. Zrazu, ani neviem ako, stál Ježiš predo mnou, a dotkol sa mi hlavy. Pocítil som obrovský pokoj, lásku, odpustenie a prijatie. Potom mi Ježiš povedal niečo o mojej budúcnosti a poslaní, čo je natoľko osobné, že to tu nemôžem rozoberať. Náhle som precitol a znova som bol na koberci pri mojej strynej.

Skutočný kresťanský život sa začína s Kristom

Toto bola moja prvá skúsenosť s Bohom, ktorá sa odohrala pred šestnástimi rokmi a nemusím vám vysvetľovať, že je  nezabudnuteľná. Musím však dodať, že takéto zážitky sú veľmi veľmi zriedkavé a veriaci by ich nemali očakávať alebo vyvolávať. Je len na Bohu, či sa vo svojej milosti rozhodne, že nám dá takýto vhľad do duchovného sveta. Nikdy predtým som nečítal Bibliu, pretože som žiadnu nemal. Teraz, s odstupom času, keď si Bibliu už čítam, vidím v knihe Zjavenia Jána, že toto videl aj Ján, keď sa ocitol v nebi. To len dokazuje to, že Písmo sväté je pravdivé a všetko v ňom je skutočné.

Od toho dňa som konečne zaspával v pokoji. Démoni zmizli a nikdy viac už nepanovali nad mojím životom. Strach, ktorý ma vždy tak premkol v noci, je preč. Navždy som skončil s duchmi, čarami a okultizmom. Zanechal som okamžite aj karate, hoci také ľahké to nebolo, lebo bolo dovtedy mojou láskou a zmyslom môjho života. Nastali veľké zmeny. Jednou z nich bolo aj to, že som sa odvážil navštíviť človeka, ktorý ma chcel dať zabiť, pretože som ho vtedy tak zbil. Ospravedlnil som sa mu a povedal som mu, že som spoznal Boha a že už nechcem žiť tak, ako som žil predtým. Za to, čo som urobil, som ochotný niesť následky. Po týchto slovách sme si podali ruky a nikdy viac som ho už nestretol.

Je úžasné žiť s Ježišom. Spoznal som pravdu a tá ma vyslobodila. Pochopil som, že skutočný kresťanský život sa začína s Kristom. Bez neho to je len náboženstvo akceptované ľuďmi, ktorí si myslia, že majú právo rozhodovať o tom, ako má pravé kresťanstvo vyzerať. Viem, že moje svedectvo je neobyčajné, dlho mi trvalo, kým som sa odhodlal ho napísať. Hoci vyzerá ako z rozprávky, všetko je to pravda. Dôkazom je aj to, že som sa naozaj zmenil a že Božie slovo, ktoré hovorím, premieňa životy ďalších ľudí.