Marián Varga - Zlomená moc nikotínu

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: štvrtok, 15. máj 2014, 15:27

Marián Varga navštevuje cirkev Slovo života v Bratislave. Je vynikajúcim huslistom, ktorého hra na husle aj živí. V nedeľu ho vídame vpredu na pódiu, kde spoločne s ostatnými spevákmi a hudobníkmi svojím darom uctieva Pána. Ešte pred pár rokmi tomu tak nebolo. Aj keď odmalička túžil po Bohu, život naplnený hrou na husle a ďalšie okolnosti spôsobili, že na Boha postupne zabudol. Začal pociťovať prázdnotu a stal sa náruživým fajčiarom. Z nikotínovej závislosti sa nevedel nijako vymaniť. Podarilo sa mu to až vtedy, keď mu do života vstúpil niekto silnejší.

Zázrak s uzdravenou nohou

Pochádzam zo Záhoria, zo Skalice. Vyrastal som v rodine, kde sa o Bohu nehovorilo. V ôsmich rokoch som sa sám prihlásil do ľudovej školy umenia na hru na husle. Keď som mal trinásť, spolužiak z hudobnej školy ma zaviedol do kostola na omšu. Veľmi ma to oslovilo. Odvtedy som tam chodil často a neskôr som začal aj miništrovať. O rok ma prijali na konzervatórium v Bratislave. Hra na husle sa mi stala všetkým. Na Boha som úplne zabudol. Po skončení školy som začal učiť na základnej umeleckej škole, kde som sa zoznámil s kolegyňou, ktorá tam pracovala už dlhšie. Bola veriacou a jej životný príbeh ma veľmi zaujal. Božie slovo vo mne opäť začalo klíčiť. Jedného dňa ma požiadala, či by som ju a ďalšie dve speváčky neodviezol do Komárna na kresťanské stretnutie so zahraničným misionárom Perom Cederghardom. Keď sme tam dorazili, pohádali sme sa pre nejakú maličkosť a výsledkom bolo, že som zostal v aute. Zapálil som si cigaretu, no nedalo mi to, zvedavosť ma dotlačila k tomu, aby som tam predsa aspoň nakukol. Keď zaznela výzva na modlitbu za uzdravenie, povedal som misionárovi, že ma bolí chrbát a on sa za mňa pomodlil. Vtom sa stal zázrak – natiahla sa mi noha, ktorú som mal asi o centimeter a pol kratšiu. Bol to úžasný zážitok. Pán Boh sa ma tak dotkol, že som neváhal a prijal Ježiša za svojho Pána a Spasiteľa.

Domček – darček od Neho

Po skončení základnej školy som býval len na internátoch a ubytovniach. Od malička som ale vždy chcel bývať vo vlastnom domčeku. Bohu som o svojej túžbe povedal, mal som jasnú predstavu, ako má dom vyzerať. Chcel som mať za plotom najskôr záhradu a až za ňou dom. Stačil mi malý, útulný, ale podmienkou bola nová strecha. Takýto som však za prijateľnú cenu nikde nenašiel. Poprosil som známeho, realitného makléra, či o niečom nevie. Onedlho sa ozval, že nejaký dom pre mňa má. Hneď na druhý deň sme ho išli pozrieť. Zastavili sme na ulici a to, čo som uvidel, ma celkom zobralo: stál tam plot, za ním záhrada a až za ňou dom s úplne novou strechou. Keď som vošiel dnu, zaplavil ma pokoj. Hneď som Bohu aj poďakoval, lebo som si od prvej chvíle bol istý, že je to pre mňa darček od Neho. Musel som zaplatiť zálohu, vybaviť hypotekárny úver a ostatné náležitosti. Všetko išlo spočiatku ako po masle. Dva dni pred kúpou domu sa však situácia skomplikovala. Volali mi z realitnej kancelárie, že dom nie je zapísaný na katastri obce ani zakreslený na mape. Vybavovanie by vraj trvalo tri mesiace a stálo osemsto eur. Ospravedlňovali sa mi, že sa prevod nebude môcť uskutočniť. Cítil som sa bezmocný. Úpenlivo som sa začal modliť k Bohu. Predstavte si, na druhý deň mi zavolali, že akoby zázrakom všetko vybavili na príslušných úradoch na počkanie a celkom zadarmo. Dávam za to slávu Bohu, pretože odpovedá na modlitby a vie už dokonca skôr, o čo nám ide, prv než ho poprosíme.

Cigareta – môj verný spoločník

Jedného dňa som si len tak pre chuť zapálil cigaretu. Potom z toho boli dve až tri ku káve. Neskôr som sa stal na nikotíne závislý. Fajčil som stále viac, dostal som sa až na dve škatuľky denne. Už som fajčil aj keď som nechcel. Moje pľúca tým veľmi trpeli, niekedy som ani nemohol rozprávať, neustále som len kašľal. Akoby ma išlo roztrhnúť. Mal som toho plné zuby, chcel som s tým prestať. Rozhodol som sa, a to niekoľkokrát, vždy to však skončilo neúspechom. V tom čase som už chodil na bohoslužby a prosil som o modlitby. Bratia a sestry, ba aj pastori, sa horlivo modlili. Nič nepomáhalo. Zlom nastal, keď som sa raz ocitol sám na dvore. Kľakol som si s horiacou cigaretou na kolená a povedal som: „Bože, neviem, prečo vlastne fajčím, ale prosím ťa, aby si odňal tú príčinu.“ Chuť na cigarety ma raz dva prešla. Celý deň som sa smial a ďakoval Bohu, že ma vyslobodil. Odvtedy už ubehli tri roky, čo nefajčím. Predtým som sa musel pri každom nádychu namáhať, rezonoval mi celý hrudník, akoby sa mi išli rozpadnúť pľúca. Pri jednej modlitbe s kladením rúk mi kazateľ položil ruky na hlavu. Pocítil som Božiu moc, ako prechádza celým mojím telom. Neviem, či mi Boh vymenil pľúca, alebo mi ich uzdravil. Jedno však viem – s ľahkosťou som sa vtedy nadýchol a odvtedy som už nikdy nepokašliaval. 

Uzdravenie – vzťah s mamou

Po prvýkrát som zažil vnútorné uzdravenie v Slove života. Pri odchode domov sa pastor za mňa pomodlil a objal ma. Rozplakal som sa a pocítil žiaľ v srdci. Nechápal som, čo sa to so mnou deje. Život však plynul ďalej, diali sa nové veci, v práci i v cirkvi. Potom som sa zúčastnil víkendového stretnutia. Cestovali sme preč z Bratislavy, aby sme tam neboli rušení povinnosťami a mohli sa stretnúť s Bohom. Tu sa mi znova po modlitbe začali kotúľať slzy po tvári, opäť som pocítil hlboký zármutok v srdci. Odvtedy som sa začal modlievať za svoju mamu. Žehnal som jej a prosil, aby sa jej Boh dal spoznať. Vedel som, že sa cíti zranená od ľudí, začalo mi byť ľúto, že ani ja som sa s ňou nevedel porozprávať. Rozhodol som sa ju navštíviť, vycestovať do rodného mesta. Tesne pred odchodom som dostal silné kŕče v črevách. Vyzeralo to tak, že budem musieť zostať, ostal som v pomykove, pretože som sa vedel ledva pohnúť. Napriek týmto komplikáciám som nasadol do auta a predstavte si – bolesti okamžite ustúpili. Keď sme sa zvítali, mama začala zisťovať, či je pravda, že fajčím. Vyrozprával som jej svedectvo o tom, ako ma Boh oslobodil od cigariet. Pochválil som sa aj novým domčekom. Mamu tieto správy veľmi prekvapili, otvorilo to dvere ďalšiemu rozhovoru o Bohu. Strávili sme spolu krásny čas. Takto sa medzi nami prelomila bariéra, ktorú sme vždy medzi sebou mali. Odvtedy sa náš vzťah ešte prehĺbil. Výsledkom toho je aj moje uzdravené srdce – už viac nepociťujem tú bolesť a zármutok vo vnútri. Nech za to patrí Bohu sláva.