Keď sú tvoriť a evanjelizácia priatelia

Details

Published on Wednesday, 13 October 2010 02:00

Súvisí nejako tvorivosť s evanjelizáciou? Som presvedčený, že áno. O tvorivosti sa toho už napísalo pomerne veľa. Všetci sa iste zhodneme, že je prospešná a vítaná, a to nielen vo firmách, ale určite aj v cirkvi. Dnes je len málo kritikov, ktorí zastávajú názor, že moderný worshipový štýl uctievania Boha v charizmatickom šate je nesprávny. Osvojili si ho v podstate všetky rastúce cirkvi po celom svete a tento trend vidieť viac a viac aj v tradičných cirkvách. O trochu rezervovanejšie sa kresťania pozerajú na divadlo. Sú na to dva dôvody: Prvý je historický: Počiatky divadelného umenia antického Grécka siahajú do polovice 6. storočia pred Kr. Divadelné umenie sa vyvinulo z náboženských slávnosti, ktoré doprevádzal zborový spev, živé obrazy a tanec a neskôr ich doplnil dramatický dej zobrazujúci a oslavujúci život a skutky boha vína – Dionýza. K zmene dochádza po príchode apoštola Pavla do Atén. K Bohu sa obrátili len niekoľkí, medzi nimi však i Dionýzius Areopagský (Sk 17:34), sudca Areopágu, ktorý sa neskôr stal druhým biskupom v Aténach. S úpadkom rímskej ríše upadá aj divadlo, ktoré je neskôr považované nastupujúcou kresťanskou cirkvou za nežiadúci jav a je zakázané. K opätovnému rozvoju dochádza až v stredoveku, kedy si cirkev uvedomuje, že potrebuje nanovo osloviť masy, ktoré nerozumejú latinčine. Divadlo je jedným z nástrojov, ako im priblížiť biblické postavy, dej a posolstvo. A sme pri koreni veci. Určitým spôsobom je aj dnešná situácia podobná tej stredovekej. Bežní ľudia celkom presne nevedia o čom to kresťanstvo vlastne je. Pre čoraz viac sekulárnych ľudí je evanjelium úplne zahmlené. Pre týchto ľudí nie je jednoduché prekročiť prah akejkoľvek cirkevnej budovy. Dokonca aj pre úprimných a zapálených kresťanov nie je vždy ľahké pozvať na evanjelizácie a rôzne konferencie takýchto ľudí. Niekde v podvedomí nás môže brzdiť myšlienka, či zvestovanie slova a burácajúce chvály (a k tomu ešte aj zbierky) nebudú pre nich príliš silná káva. A práve tu prichádza vhod myšlienka kresťanského divadla. Jeho úlohou nie je nahradiť kázanie a suplovať bohoslužby, ale okrem pobavenia, ktoré k divadlu celkom iste patrí (aj kresťanská duša sa potrebuje zabaviť a odreagovať pri čistom humore), vyjadriť posolstvo evanjelia názorným a prijateľným spôsobom aj pre neveriaceho človeka. Druhá obava kresťanov voči divadlu je spôsobená tým, že vlastne nemajú predstavu aké by to mohlo byť. Asi ich odrádzajú aj trochu narýchlo zbúchané scénky, ktoré nemajú požadovanú kvalitu. Je však naozaj zvláštne, že na Slovensku máme desiatky, ba možno až stovky kresťanských hudobných skupín rôzneho žánru, ale kvalitné umelecké telesá, ktoré by produkovali divadlo alebo muzikál v duchu evanjelia, musíme hľadať ako ihlu v kope sena. Pred rokom som vnímal pred Bohom, že po sérii kníh, ktoré som napísal pre deti a mládež, sa musím v tvorivej činnosti zamerať viac na divadlo. Dnes v rámci divadla Agapé hráme predstavenie Nájdený stratený raj. Rozhovory s nadšenými divákmi po predstaveniach ma utvrdzujú v tom, že to bol krok správnym smerom. Mojou túžbou je, aby kresťania takýmto typom služby nepohrdli, ale aby ho využili a pozvali na niečo takéto netradičné aj svojich známych. A ďalším prianím je, aby sme inšpirovali iných tvorivých nadšencov k tomu, aby podobných telies povstalo viac a mohlo sa aj v takejto forme zvestovať evanjelium po celom Slovensku.