Miška

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: utorok, 19. október 2010, 02:00

Napísal: Tomáš Šimko

Počas letných mesiacov, ktoré sú už žiaľ dávno za nami, sa toho pomerne veľa udialo. Najmä august bol plný rôznych akcií, evanjelizácií, misie a výletov. Bol to skvelý čas, kedy sa evanjelium šírilo ulicami, námestiami a sídliskami. Ja osobne som si to veľmi užíval. Mal som možnosť rozprávať sa s ľuďmi o Bohu, vydávať svedectvo, modliť sa, hovoriť a kázať evanjelium desiatkam ľudí. Zažil som mnoho rozhovorov, kedy som videl ako sa pomaly, ale isto, mení pohľad ľudí na kresťanstvo, na Bibliu a na Boha. Kedy ľudia spoznávali pravdu, ktorá ich oslobodzovala, kedy Boh začal klopať na ich srdcia. Zažil som aj to, ako sa Boh dotýka ľudí skrze modlitbu, ako ľudia zažívajú uzdravenie a vyslobodenie a ako dávajú svoje životy Ježišovi. Všetko to bolo úžasné a skvelé, no jedna udalosť ma zasiahla tak nejak úplne inak než ostatné. Bolo to totiž niečo, čo som doteraz ešte nezažil.

Začalo sa to keď sme sa vracali z námestia, kde sme pozývali ľudí na večerné zhromaždenie. Vlastne nie! Začalo sa to ešte skôr, začalo sa to ráno, keď sme sedeli na lúke zohriatej letným slnkom a Roland (istý mladý muž z našej mládeže - ak nepoznáte nevadí, neriešte to - však možno ešte spoznáte), hovoril o tom ako Boh nie je vyberačom osôb a ako by sme sa mali naučiť pozerať sa na ľudí Jeho očami a nikým nepohŕdať. O niekoľko hodín neskôr, na už spomínanom námestí, po početných rozhovoroch, absolútne neúspešnej snahe pozvať ľudí na zhromaždenie a tak trocha znechutený, som si zrazu spomenul na tieto Rolandové slová. Ale nebolo to len tak samo od seba. Bolo to presne v okamihu kedy som ju zazrel. Vlastne vtedy som ešte netušil, či je to on alebo ona. Išla oproti nám tak trocha nesmelo. S hlavou skrytou v kapuci sa krok za krokom blížila. Musím sa priznať, že keby mi vtedy v hlave nezazneli tie Rolandove slová, asi by som ju prehliadol a išiel ďalej. Ale teraz som ju oslovil. „Ahoj.“ Zľakla sa. Ustúpila dozadu a prestrašene pozerala čo od nej chcem. „Neboj sa.“ „Nechceš ísť s nami na jedno kresťanské zhromaždenie?“ Spýtal som sa a skúsenosťou ošľahaný aj rovno čakal negatívnu odpoveď. Keď však, po kratučkom rozhovore, tak trocha nesmelo, ale s úsmevom súhlasila, bol som z toho až v miernom šoku. „Ako sa voláš?“ spýtal som sa. „Miška“ odpovedala, so stále nesmelým úsmevom.

Po ceste na zhromaždenie som sa snažil nadviazať rozhovor a rozprávať jej o Bohu, ale moje snahy viezť sofistikovanú konverzáciu, opretú o množstvo kvalitných argumentov o pravdivosti Biblie a Božstve Ježiša Krista, Miška absolútne rozkladala svojim, už trocha smelším úsmevom, ktorý teda ani náhodou nemienila vymeniť za slová nadväzujúce na moje snahy o konverzáciu. Fakt, že Miška, ktorá s nami síce išla, ale ktorá asi veľmi nerozumela tomu, čo sa jej snažíme vysvetliť, ma tak trocha vyviedol z miery. Rozhodol som sa ale, že sa jej budeme (aj s mojou priateľkou) naplno venovať aj keby to malo znamenať len opätovať jej úsmev. Keď však začala hrať na zhromaždení chvála, Miška zrazu nepotrebovala nič vysvetľovať a veselo a radostne (dokonca možno ešte radostnejšie ako my) s nami začala skákať a spievať. Strávili sme s ňou ešte pár minút a potom už musela ísť.

Keď sme ju vyprevádzali, spýtal som sa či sa môžem za ňu pomodliť. Súhlasila. Modlili sme sa za to aby mala bývanie a aby mohla spoznať Boha ako dobrého Otca. Keď sme sa domodlili zrazu sa stalo niečo, čo som ešte nezažil. Je to moment, ktorý sa len veľmi ťažko dá slovami opísať. Miška, ktorá nás poznala asi tak hodinu, sa na mňa pozrela, povedala „ďakujem Tomáško“ a objala ma. Nebolo to však len také obyčajné objatie. Také silné ďakujem som ešte v mojom živote nezažil. Miška takisto objala moju priateľku (ktorá už vtedy ronila krokodílie slzy), spýtala sa ešte kedy opäť prídeme, zbehla po schodoch a potom zmizla za rohom.

Neskôr sme sa dozvedeli, že Miška má veľmi ťažký život. Vyrastala v detskom domove, potom skončila na ulici a u rôznych príbuzných. Mnoho ľudí jej veľmi ublížilo.

No a čo som chcel týmto zamyslením povedať? Hm... Nuž... už len dodám, že som si uvedomil ako „málo“ niekedy stačí...

1Kor 13:1-4.Keby som hovoril ľudskými jazyky aj anjelskými, a keby som nemal lásky, bol by som cvendžiacim kovom alebo zvučiacim zvonom.
A keby som mal proroctvo a vedel všetky tajomstvá a mal každú vedomosť a keby som mal akúkoľvek vieru, takže by som vrchy prenášal a lásky keby som nemal, nič nie som.
A keby som vynaložil na dobročinnosť všetko svoje imanie a keby som vydal svoje telo, aby som bol upálený, a lásky keby som nemal, nič mi to neprospieva.