Skoro sa neráta

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: pondelok, 13. február 2012, 22:05

Napísal: Tomáš Šimko

„Skoro sa neráta“ zahlásil Roland keď sme v jedno ráno v sklade nakladali aparatúru potrebnú na nedeľnú Bohoslužbu. V kontexte situácie onoho nedeľného rána spôsobilo toto zvolanie všeobecné pobavenie. Pred pár dňami som však dostal veľmi dobrú lekciu o tom, že skoro sa skutočne neráta.

Všetko to začalo v krásnom talianskom meste Verona, kde sme s manželkou trávili jeden deň z našej 5 dňovej dovolenky na severe Talianska. Aj napriek tomu, že bola zima bol krásny, slnečný deň. Peši sme prešli od železničnej stanice až do centra mesta, ktoré bolo presne také ako ho opisovala turistická príručka „Verona nemá svoje historické bohatstvo ukryté len v múzeách, ale steny každého domu dýchajú históriou“. Koloseum v centre mesta, úzke uličky historických budov plné obchodov, kaviarní a ľudí, dom Júlie dcéry Capuletta, na ktorom bol jej balkón, obrovské, no dnes už spadnuté pozostatky Teatro Romana, odkiaľ bol nádherný výhľad na celé historické centrum Verony nás po 6 hodinách chôdze trocha vyčerpali, a tak sme s poslednými slnečnými lúčmi začali hľadať útočisko v kaviarni. Objednali sme si čokoládu a pomaly začali rozmŕzať, keď sa zrazu, za stôl vedľa nás, posadil jeden mladý muž. Od začiatku si získal moju pozornosť. Sedel tam úplne sám. Objednal si čokoládu, vypil ju a len ďalej sedel. Stále úplne sám. Ako som sa tak na neho pozeral mal som pocit akoby túžil, aby sa mu niekto prihovoril. Aj som chcel, ale „neviem po taliansky“, hovoril som si. Po chvíli si ho všimla aj moja manželka a o niekoľko minút mi už vravela „on je tam tak sám, to je zúfalé“. Keď sa potom zrazu postavil a veľmi nesmelo prišiel k páru sediacemu vedľa neho, podal ruku tomu mužovi, predstavil sa a hneď si zase sadol, uvedomili sme si, že to nebol len náš pocit, ale realita. Jeho správanie bolo divné, aj on sám bol trocha čudný, no obaja sme vnímali, že by sme ho mali osloviť a povedať mu Evanjelium. Nakoľko ja som po taliansky nevedel a moja manželka nie úplne plynulo, rozhodli sme sa napísať mu lístok. Na lístok sme mu po taliansky napísali: „Nebuď smutný. Ježiš ťa miluje. Si veľmi vzácny a špeciálny.“ Zdvihli sme sa z našich miest, ja som k nemu prišiel, usmial som sa a podal mu ten lístoček. Pozrel sa na mňa, tvár sa mu rozžiarila, úsmevom mi poďakoval a začal čítať lístok. Zišli sme dole schodmi a zaplatili. Keď sme vyšli von obaja sme mlčali. Vedeli sme, že sme mali urobiť viac. Zastavil som a povedal „poďme sa za neho pomodliť“. Po modlitbe sme pokračovali smerom ku stanici.

Mali sme ešte chvíľu čas a tak sme vošli do niekoľkých obchodov. Manželka si hľadala šaty. Ale nie hocijaké. Potrebovala slávnostnú róbu. Dlhé večerné šaty, ktoré vedia byť poriadne drahé. Ona však hľadala také, čo by boli zľavnené na 20 EUR. „To by bolo super, keby mi Pán také požehnal“ povedala. V obchodoch v akých sme sa pohybovali by taká cena bola naozaj taký malý zázrak. Keď som už bol riadne unavený a tešil sa kedy opustíme obchody a konečne nasadneme do vlaku, zrazu prišla manželka a s úsmevom od ucha k uchu mi ukázala pekné modré šaty. „Pozri! to boli už posledné“ povedala a ukázala mi cenovku. Hádajte koľko stáli. Presne tak, boli zlacnené na 20 EUR a presne veľkosť mojej manželky. „Vidíš, to sú ony“ smiala sa, „Pán ich tu pre mňa mal“ povedala a okamžite zmizla v kabínke. Keď o chvíľu vyšla, šaty jej sedeli úplne dokonale, boli aj celkom pekné, no napriek tomu... skrátka nebolo to ono. Keď sme vyšli z obchodu „naprázdno“ povedala: „Vidíš, tak sme to dostali pekne naspäť. Tak, ako sme my urobili skoro presne to, čo Pán chcel v tej kaviarni, tak tu boli pre mňa pripravené šaty, ktoré boli skoro dokonalé“.

Lekcia, ktorú sme sa naučili, nie je o tom, že musíme hovoriť evanjelium od A po Z všetkým ľudom, ktorých kedy v živote stretneme, ktorí len prejdú okolo nás. Ani o tom, že nemôžme nikomu dať lístoček, ale musíme mu to povedať osobne. Táto lekcia je o tom, že ak nás Boh do niečoho jasne vedie, vtedy to máme urobiť. Nie skoro, ale úplne.