Naučená Bezmocnosť, alebo „pôjde to po dobrotky alebo po zlotky?!“.

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: utorok, 05. jún 2012, 09:13

Napísal: Tomáš Šimko

Volala sa Barbora. Jej nakrátko ostrihané tmavé vlasy a nemilosrdný pohľad pritom ako si dala ruky v bok, prižmúrila oči a povedala: „pôjde to po dobrotky alebo po zlotky?!“, si pamätám dodnes. Barbora bola postrach. Nemala zľutovanie a nemilosrdne vykrúcala ruky všetkým, ktorí sa jej odvážili postaviť, odporovať, alebo sa len skrátka ocitli v zlú chvíľu na nesprávnom mieste. Všetci škôlkári sme z nej mali strach. Jediný kto by sa jej mohol postaviť bol Vladko ale i na toho by bol kurz prinajlepšom 3 ku 1. Ja sám som viackrát zažil jej: „pôjde to po dobrotky alebo po zlotky?!“ po ktorom, ak jej človek neustúpil, nasledoval jedinečný chvat vykrútenia ruky proti ktorému nebolo obrany ani východiska. Jej neporaziteľnosť bola taká jasná, že sa o nej nedalo pochybovať. Jedného dňa sa však udialo niečo, na čo si veľmi jasne spomínam dodnes. Boli sme na vychádzke v horskom parku a hrali sme sa s loptou. A vtedy sa to stalo. Lopta sa odkotúľala bokom a keď som k nej prišiel, čupol si a chcel ju zdvihnúť, uvedomil som si, že okrem mojich rúk sú na lopte ešte nejaké iné ruky. Zdvihol som zrak a zistil, že ruky patria Barbore. Bola to patová situácia. Po niekoľkých sekundách preťahovania sa Barbora zdvihla obočie a  rozšírila nozdry. Vedel som, že je zle, no bolo už píliš neskoro „pôjde to po dobrotky alebo po zlotky?!“. V poslednom záchvate hrdinstva som vykríkol zúfalé „po zlotky!“ a asi sekundu po tom som už bol v nemilosrdnom chvate nepriateľa. Ako som tak v stave absolútnej submisie už len čakal, čo sa bude diať ďalej, napadlo mi niečo, na čo som dovtedy nikdy nepomyslel. „Čo ak by som sa skúsil brániť?“. Keďže horšie to už byť nemohlo, rozhodol som sa urobiť niečo, čo som dovtedy ešte neurobil. Začal som klásť odpor. Na moje veľké prekvapenie som ju pretlačil, vytrhol som sa jej a ako čerešničku na torte som ju ešte od seba aj odsotil. Barbora opäť zdvihla obočie ale tentokrát nozdry od prekvapenia zúžila. Bolo to obrovské víťazstvo, ktoré zmenilo zbytok môjho škôlkárskeho života. Od toho dňa som jej „pôjde to po dobrotky alebo po zlotky?!“ nikdy nepočul.  

Keď som sa počas môjho štúdia stretol s menom psychológa Martina Seligmana, spomenul som si  na moje malé veľké škôlkárske problémy. Seligman pri svojom výskume robil pokusy na psoch, pričom u nich pozoroval správanie, ktoré nazval naučená bezmocnosť. Rozdelil psov do skupín a vystavoval ich dávke elektrických šokov, pričom jedna skupina mala možnosť (napríklad stlačením páky) šoky zastaviť, ale druhá skupina ich zastaviť nemohla. V druhej časti experimentu, boli tieto skupiny psov testované v klietke kde mohli uniknúť elektrickým šokom skokom cez malú prekážku. Väčšina psov zo skupiny, ktorá sa predtým naučila, že nič čo urobili nemá vplyv na šoky, si však len pasívne ľahla a kňučala a aj napriek tomu, že mohli veľmi jednoducho uniknúť sa o to  ani nepokúsili.

Učenie je jednou z najdôležitejších schopností človeka. Bez neho by prežitie nebolo možné a vo všeobecnosti nám veľmi uľahčuje život. Naneštastie existujú aj zlí učitelia. Niekedy sa naučíme veci, ktoré nám život neuľahčia, ale skomplikujú. Diabol je žiaľ jeden z najlepších učiteľov a jeho lekcie sú veľmi ľahko zapamätateľné. Používa ľudí, udalosti, situácie a skúsenosti, ktorými nás chce naučiť svoje pravdy. Problém je, že niekdy je ťažšie sa veci odučiť ako naučiť, že falošné pravdy, ktoré nás naučil, nám bránia naučiť sa Božie skutočné pravdy. Keď som nad tým premýšľal uvedomil som si že Ježiš nielen učil, ale aj odúčal. V podstate odúčaniu venoval časť svojej služby. Ohľadne viacerých oblastí, ale aj veľmi konkrétnych vecí povedal: „Počuli ste ... , ale ja vám hovorím, ...“. 

Myslím, že niektoré Božie pravdy v našich životoch nefungujú, pretože sme sa ešte neodučili staré diablove lekcie. Poďme sa teda odúčať tieto diablove lekcie, aby sme urobili miesto pre skutočnú pravdu, pravdu ktorá vyslobodzuje.