Očami svojho času

Podrobnosti

Dátum uverejnenia: pondelok, 20. august 2012, 11:39

Napísal: Martin Hunčár

Nedávno som sa dobre pobavil pri spomínaní na Milana Rúfusa, ktorý popisoval, ako sa hrával futbal v Závažnej Porube... „Popri dolnej bráne zurčal horský potok a viedla cesta do lesa, takže, keď sa futbal nedaril, mohol ísť divák do lesa na jahody alebo na hríby. Raz sa na tejto cestičke pri nás chlapcoch pristavila jedna dedinská starká. Vybrala sa na repík a materinu dúšku. Pretože cesta viedla do svahu, na chvíľku si sadla k nám a spolu s nami sa dívala na futbal. A keďže sa naň dívala očami svojho času, svojej epochy, po chvíli sa nás opýtala: ’Deti, a to keď to „okrúhlô“ –  ukázala na loptu – vbehne do toho palesáka, to sa prečo tak blázniete?‘ My sme jej hlučne vysvetľovali: ’Pravdaže, mamka, veď to je predsa gól!‘“

Skutočne podarený zážitok! Milan Rúfus potom už celkom vážne dodáva: „Tá ženička, ktorá, hoci bosá, mohla byť uprostred svojho času harmonickejšou bytosťou než je nejedna z jej súčasných nástupkýň, čo už nechodia bosé, ale v luxusných čižmičkách, kvôli ktorým sú ochotné súhlasiť s akoukoľvek formou sebaponíženia. Tiež vlastne iba napĺňajú tvrdošijný dobový mýtus, ktorý raz s odstupom času bude možno smiešny.“

Niektorí sa smejú z mníchov v ranej cirkvi, ktorí strávili mesiace či roky na púšti v samote, aby tam nerušene hľadali Božiu tvár a oni možno z neba nechápavo pozerajú na nás a čudujú sa, že nedokážeme ani štvrťhodinu sústredene stráviť v Božej prítomnosti. Môžeme sa pozastaviť nad tým, ako sa obliekali – dlhé odevy a divné pokrývky hlavy, no oni by radšej odvrátili zrak, než by sa pozerali na niektoré sporo odeté dámy v reklamách či priamo pred sebou niekde v obchode. Ich naučené, neustále sa opakujúce modlitby sa nám môžu javiť čudné, no oni by zase nepochopili, ako je možné, že dokážeme stráviť niekoľko dní bez Biblie, ale ani hodinu bez mobilu. Ich jednoduchosť nám bije do očí, ale to len preto, že žijeme v protipóle – v blahobyte. Môžeme sa čudovať z ich dlhých pôstov a odsudzovať ich ako nebezpečné a prehnané a pritom sa nedokážeme odpútať od jedla ani na jeden deň... Ozaj, kto je vlastne viac uletený?

Jeden z problémov je práve ten, že bez ohľadu či si to uvedomujeme alebo nie, pozeráme sa na okolité veci a hodnotíme ich očami svojho času, namiesto toho, aby sme všetko hodnotili očami Biblie. Hoci veríme, že Božie slovo je nadčasové a platné aj pre moderného človeka, necháme sa ním naozaj premeniť, aby sme boli viac podobní Kristovi? Chceme sa viac ponášať na nášho Pána alebo chceme byť iba produktom svojej doby?